- palác francúzskeho "kráľa Slnko".

Keď mal kráľ Ľudovít XIV. deväť rokov, začal mať nezmieriteľný odpor voči Parížu a jeho obyvateľom. Roku 1648 sa mladý kráľ stal rukojemníkom davu, ktorý vtrhol do jeho sídla v Louvri. Až keď v nasledujúcom roku nebol obnovený mier, musel vytrpieť mnoho ústrkov. Ľudovít na túto skúsenosť nikdy nezabudol, nikdy neodpustil tým, ktorých nazýval "parížskou zberbou". Na začiatku 60. rokov 17. storočia sa rozhodol navždy opustiť Paríž a prebudovať skromný lovecký zámoček vo Versailles, asi 18 km na juhozápad od hlavného mesta, na veľkolepý palác. Na toto miesto mal priaznivé spomienky z detstva, a tak odmietol námietky svojich dvoranov, že nemá "náležitý pôvab". Rozhodol sa vytvoriť z neho stred svojho sveta a sídlo symbolizujúce jeho ambície rozšíriť vplyv a územie Francúzska. Ľudovítovým heslom bolo "Štát som ja". Jeho rozkazy sa museli splniť, aj keby boli akokoľvek čudné. Najal troch najnadanejších Francúzov: architekta Louisa Le Vaua (a neskôr Julesa Mansarta), záhradného architekta Andrého Le Nôtra a maliara historických scén Charla Le Bruna. Pod Le Vauaovým vedením začali r. 1662 stavať obrovský palác, ktorého priečelia je dlhé 415 metrov a vo vnútri sa nachádza 20 veľkých sál. Armáda 30 000 robotníkov odstraňovala pahorok na mieste, kde mal stáť palác, prehradila tok neďalekej rieky a čerpala vodu z osem kilometrov vzdialenej Seiny do rezervoáru pre nové Versailles. Panovník, prezývaný "kráľ Slnko" (meno bolo odvodené od roly, ktorú tancoval v balete Noc ako 15-ročný),rozhodol, že všetko vo Versailles má byť odrazom jeho slávy. Strechu paláca pokryli zlatým plechom, ktorý podľa pozorovateľov v lúčoch ranného slnka akoby začal horieť. V dokonale upravených záhradách bolo približne 1400 vodných fontán s bazénmi a vodopádmi, aj keď nikdy nebolo dosť vody na to, aby mohli fungovať viac ako tri hodiny denne. Vo verejných prijímacích miestnostiach a súkromných apartmánoch paláca sa tienilo vyše 7000 služobníkov. Návštevníci sa niekedy stratili v bludisku chodieb a niektorí služobníci v najodľahlejších priestoroch žili roky v nečinnosti bez toho, aby niekto vedel, aké sú ich povinnosti. V paláci bol ďalší sedemtisícový dav maliarov, dramatikov, hudobníkov, filozofov, básnikov, kňazov, remeselníkov a lekárov, ktorí mali za úlohu zabávať, vyučovať a starať sa o kráľa. Dvor sa riadil prísnym poriadkom. Dvakrát za deň sa konali tzv.