Do roku 1920 Čapek si vo svojich dielach hľadá a overuje vlastný vzťah k iným ľuďom, ďalej vzájomný vzťah medzi ľuďmi aj vzťah človeka k svetu. Vojnové vraždenie a ničenie, ktoré znehodnotilo vedecké a technické objavy a vynálezy, imperialistické pokusy o svetovládu, revolučné hnutia povojnových rokov - to všetko kládlo pred Karla Čapka znepokojivé otázky, na ktoré odpovedal svojou umeleckou tvorbou. Nebezpečie ohrozujúce ľudstvo - nie menšie než v zneužitej technike a v rozporoch modernej civilizácie - videl Karel Čapek v názorovom absolutizme, vo viere v subjektívnu pravdu ako jedinú, ako absolútne platnú, v snahe presadiť svoju pravdu hoci aj násilím.
Čapkov humanizmus sa v jeho prvých samostatných knihách Boží muka (1917) a Trapné povídky (1921) prejavil snahu poznať druhého človeka v jeho vnútornej pravde, podstate. Poznať pravdu o človeku, ktorý aj keď nám je blízky, je nám predsa len tajomstvom, kladú si za ciel realistické a psychologicky prenikavé poviedky v knihe Trapné povídky. Filozofickú oporu si preto Čapek hľadal vtedy v pragmatizme, ktorý kritériom pravdy činil životnú prax, životnú účelnosť a prospešnosť. Pragmatizmus (z grec. pragma - čin, skutok) vychádza z amerického filozofického smeru, ktorý vznikol pred 1. sv. vojnou. Uplatnil sa v próze a dráme. Predpokladá, že svet možno zlepšiť ľudskými skutkami, odmieta abstrakciu, naopak zdôrazňuje aktivitu a užitočnosť.
Je to najteoretickejšie a zároveň najsubjektivistickejšie obdobie Čapkovej tvorby, nie div, že doň patrí aj knižka celkom filozofická, ,,Pragmatizmus čili Filozofie praktického života.”(1918). V hre Loupežník (1920), ktorá bola koncipovaná už za predvojnového študijného pobytu Čapka v Paríži ako nostalgická spomienka na domov a mladosť, sa svojimi sympatiami autor stavia na stranu sebavedomého mladíka, jeho romantického dobyvateľstva, ale v závere hry predsa len priznáva pravdu aj starému opatrnému a nedôverčivému profesorovi, otcovi dievčaťa Mimi, ktorú chce ,,loupežník‘‘ odviesť z domova.
V rokoch 1920-1927 nehovorí o jednotlivcovi, ale o osudoch ľudstva ako celku, aj keď zosobnené v jednotlivcoch. Raz je to strach zo strojovej civilizácie, druhý raz hrôza z chamtivosti, túžby po moci a zo sebectva, ktoré sa Čapkovi zdajú ovládať celé ľudstvo, po tretí raz obava z umelého predĺženia ľudského života, po štvrté hrôza z vojny, v ktorej by sa uplatnili nesmierne objavy modernej vedy, po piate úzkosť z uniformity moderného života. V roku 1921 vyšla hra Ze života hmyzu, ktorú napísal spolu s bratom Jozefom. Jej pohľad na človeka, na spoločnosť je prenikavo kritický. V alegorickom symbole rôznych druhov hmyzu autori kriticky pranieruje sebectvo, nerozumné, bezohľadné, netolerantné sebectvo ľudí. Prenikavý intelekt Karla Čapka pokladal za rozpory modernej civilizácie, ktoré začali hroziť ľudstvu katastrofou, skutočné spoločenské rozpory, rozpory samého spoločenského rádu sveta. Tak už v prvej utopickej dráme R.U.R (1920) formou fantastického symbolu ukázal, ako si človek sám svojou tvorivou aktivitou, vynaliezavosťou vytvára situácie, kedy jeho dielo, ktoré sa dostane do mechanizmu kapitalistickej výroby a ekonomiky, sa obracia proti človeku samému a ohrozí ho. Fantastickým príbehom o elixíre života Věc Makropulos (1922) Čapek vyslovil myšlienku, že práve pominuteľnosť života je prirodzeným znakom človeka a jeho osudu, že práve táto stránka života dáva ľudskému životu hodnotu. Hlavnou postavou hry je slávna speváčka Emília Marty. Jej otec na nej vyskúšal elixír, ktorý zaručil tristoročnú mladosť. V takom dlhom živote pre ňu nemá už nič cenu, preto liek znovu nepoužije. Ďalším utopickým dielom bola Továrna na Absolutno (1922). Uvoľnená tajomná sila z rozbitých atómov mení vzťahy ľudí, keď ich vedie k absolutizovaniu ich subjektívnej pravdy. Chaos spôsobený týmto vynálezom a hlavne jeho rozšírenie, keď sa stal tovarom a zaplavil svet, dovŕšený je nakoniec vojnami, skazou, ktorá je odvrátená iba tým, že sa ľudia vrátia ku svojej ľudskej miere, nechcú vnucovať svoju pravdu druhým, násilie nahradí tolerancia. Čapek chcel týmto dielom len ukázať na sociálne problémy, problémy triednej spoločnosti, naznačiť ich zdroje, ich nebezpečný rast a možnú katastrofu. Ďalší fantastický román, Krakatit vyšiel v roku 1924. Hrdina, inžinier Prokop, ovládne tajomstvo atómovej energie, ktorej sila je schopná rozmetať celý svet. (Podľa reálnej sopky Krakatoa zvolil Čapek pre tento vynález a jeho ničivé účinky, názov Krakatit.) Vynález je ukradnutý a v rukách nezodpovedných a tých, ktorí vďaka jeho pomoci chcú dobyť vládu nad svetom, ohrozuje ľudstvo a svet. Nakoniec vynález získa späť a uvedomuje si, že lepšie než mocou prevracať svet je tvoriť to, čo ľuďom pomáha.
Obdobie drám a románov o budúcnosti ľudstva vystrieda v rokoch 1928-1933 obdobie veľmi odlišné, také, v ktorom nad Čapkovym - románopiscom a dramatikom, nadobudne viditeľnú prevahu Čapek - žurnalista. Veľmi obľúbenými boli detektívne poviedky Povídky z jedné kapsy a Povídky z druhé kapsy. Prevažuje tu záujem o poznanie ľudskej bytosti a rozmanitých ľudských typoch a figúriek, nad záujmom o detektívnu zápletku a jej vyriešenie. Hlbokú sondu do ľudského vnútra predstavuje Románova trilógia Hordubal, Povetroň, Obyčejný život. To, čo spája tieto tri romány, je autorovo poetické úsilie, t.j. snaha overiť si, do akej miery a akým spôsobom je človek schopný poznať pravdu o skutočnosti a o sebe samom.
Od roku 1933 až do svojej smrti sa Čapek venoval protifašistickej tematike. Prvým protifašistickým dielom bol román Válka s Mloky. Tento román spojoval žáner fantastický, utopický, s žánrom realistickým, satirickým, prvky románu dobrodružného s prvkami novinárskeho žánru. Rozvíja utopicky námet o možnom vývojovom variante živočíchov mlokov, ktorá svojou inteligenčnou schopnosťou sa dostane na úroveň človeka a osvojí si jeho civilizáciu. Hlavným ťažiskom románu je avšak súčasná realita ľudskej civilizácie, ktorej vývoj na základni kapitalistického rádu a imperialistickej politiky dochádza k fašizmu. V línii realistického románového žánru došla Čapkova tvorba k První parte (1937). Je to príbeh prvej pomocnej party banníkov, ktorá ide zachraňovať svojich kamarátov zavalených v šachte po banskej katastrofe. Na mladom študentovi ukazuje, ako názorovo i charakterovo dospieva práve v banníckom kolektíve. V 1937 napísal aj drámu Bílá nemoc. V nej postavil do protikladu diktátora Maršala a nenápadného lekára, vynálezcu dr. Galena. Diktátor smrteľne ochorie na ,,bielu nemoc‘‘, akýsi novodobý mor. Lekár je ochotný diktátora vyliečiť, ale len vtedy, ak sa vzdá vojnových plánov. Diktátor zo strachu pred smrťou súhlasí, ale Galena ušliape sfanatizovaný dav vo chvíli, keď s liekom prichádza na pomoc. Aktívne sa postavil proti fašizmu a vojne aj v hre Matka (1938). Obraz matky je symbolom odvahy postaviť sa proti zlu. Hoci vo vojne stratila muža i štyroch synov, dáva najmladšiemu synovi Tonimu do rúk pušku po vypočutí správy, že nepriateľské lietadlá zabíjajú malé deti.
Okrem poviedok, románov, hier a rozprávok pre deti uverejnil množstvo cestopisov, fejtónov a článkov.
Počas svojej tvorivej činnosti od roku 1916 až po rok 1938 vydal desať zväzkov próz, osem románov, osem divadelných hier, devätnásť zväzkov fejtónov, cestopisov či úvah a tri preložené knihy. K tomu môžeme pripočítať každodennú prácu v novinách, kam Čapek napísal ďalšie stovky drobných článkov, komentárov, stĺpčekov a glosov najrôznejšieho zamerania.