Životopis
Karel Čapek sa narodil Malých Svatoňovicích u Trutnova 9. januára 1890 v rodine banského lekára ako tretie dieťa. Mal staršiu sestru Helenu a staršieho brata Jozefa. Prevažnú časť svojho detstva prežil v Úpici v Podkrkonoší, kde navštevoval obecnú školu. Stredoškolské štúdiá začal Čapek na gymnáziu v Hradci Králové, ktoré musel opustiť za tajnú činnosť v študentskom debatnom spolku. V štúdiu pokračoval v Brne a nakoniec v Prahe kde v roku 1909 maturoval z vyznamenaním. Po ukončení gymnázia sa Karel Čapek zapísal na filozofickú fakultu Karlovej Univerzity. Počas štúdia bol spolu s bratom na študijných pobytoch v Berlíne a Paríži. V roku 1915 ukončil vysokú školu a bol menovaný doktorom filozofie. V tom istom roku bol z dôvodu choroby miechových nervov, niekoľkokrát neodvedený do prvej svetovej vojny.
Pred tým ako sa stal v roku 1917 redaktorom Narodních listů pracoval ako vychovávateľ v šľachtickej rodine. V roku 1920 dáva spoločne so svojim bratom Jozefom výpoveď z Národních listů pre nesúhlas s politickou líniou šéfredaktora listů. Prechádzajú na dobre platené miesto v pražskej redakcii Lidových novin. Vzápätí sa stal dramaturgom Městského divadla Královských Vinohrad, kde sa zoznámil s Olgou Scheinpflungovou, jeho budúcou manželkou a kde pôsobil až do roku 1923.
V roku 1922 bol prvýkrát osobne predstavený Tomášovi G. Masarykovi, s ktorým potom naviazal priateľstvo a napísal knihu rozhovorov. Bol členom pražského Penklubu, ktorého sa neskôr stal predsedom. V roku 1927 bol na zájazde československých spisovateľov v Paríži, kde sa stretol s kultúrnymi a politickými osobnosťami Francúzska. Spolu s bratom Jozefom dostal štátnu cenu za dramatické dielo za hru Adam Stvořitel. V tomto roku veľmi často navštevoval T. G. Masaryka na zámku v Topoľčiankach. V januári 1931 je Výborom pre rozvoj duševnej spolupráce pri Spoločnosti národov menovaný do stáleho výboru pre literatúru a umenie. V 1935 sa oženil s Olgou Scheinpflungovou na vinohradskej radnici. V novembri 1936 ho nórska tlač navrhla na kandidáta na Nobelovu cenu za literatúru. 1.6.1938 otvorene podpísal list členov československej sekcie medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry. Účastní sa kongresu svetového Penklubu v Prahe. Pomáha štylizovať prehlásenie, ktorým vláda oznamuje občanom prijatie podmienok francúzskej a anglickej vlády. 30.9., v deň mníchovského diktátu, podpisuje výzvu Obce československých spisovateľov K svedomiu sveta. V novembri až decembri musí Čapek znášať kampaň tlače proti svojej osobe. Odmieta evakuáciu do Anglicka, lebo chce zostať s národom. Od polovice decembra trpí chrípkou, potom dostane zápal obličiek a 25.12.1938 zomiera.
TVORBA
Karel Čapek, jeden z najvýznamnejších českých spisovateľov v období medzi dvoma vojnami a iste najviac prekladaný a na cudzích javiskách hraný český spisovateľ všetkých čias.
Karla Čapka a jeho generáciu navždy poznamenal ťaživý zážitok prvej svetovej vojny. V roku 1914 mal 24 rokov. Nebol síce odvedený, nezúčastnil sa priamo bojov na fronte, ale hrozivo pôsobili aj samotné správy z bojiska, oznamujúce stá tisíce mŕtvych, a celá atmosféra rozvratu, smrti a skazy, prinášajúca rozklad všetkých ľudských hodnôt; človeka zvieral strach o život blízkych a úzkosť o osud národa. Vojna, využívajúca najmodernejšiu techniku k bezohľadnému ničeniu a zabíjaniu ľudí, v Čapkovi asi navždy zanechala tragický tieň nedôvery k modernému svetu, k prevratným technickým vynálezom, ktoré môžu byť ľahko zneužité k ohrozeniu človeka a celého ľudstva. Za vojny sa taktiež po prvý raz vážne ozvala Čapkova choroba miechových nervov. Práve pre svoju chorobu si Čapek toľko vážil ľudský život, na ktorého hodnotu ľudia často zabúdajú. Každé jeho dielo, je naplnené hlbokou úctou k človeku a ľudskému životu, celá jeho tvorba je obranou človeka pred násilím, skazou a neľudskosťou.
Jeho tvorbu možno rozdeliť do viacerých skupín, spojených nejakou osobitou smernicou autorovho úsilia.
Do roku 1920 Čapek si vo svojich dielach hľadá a overuje vlastný vzťah k iným ľuďom, ďalej vzájomný vzťah medzi ľuďmi aj vzťah človeka k svetu. Vojnové vraždenie a ničenie, ktoré znehodnotilo vedecké a technické objavy a vynálezy, imperialistické pokusy o svetovládu, revolučné hnutia povojnových rokov - to všetko kládlo pred Karla Čapka znepokojivé otázky, na ktoré odpovedal svojou umeleckou tvorbou. Nebezpečie ohrozujúce ľudstvo - nie menšie než v zneužitej technike a v rozporoch modernej civilizácie - videl Karel Čapek v názorovom absolutizme, vo viere v subjektívnu pravdu ako jedinú, ako absolútne platnú, v snahe presadiť svoju pravdu hoci aj násilím.
Čapkov humanizmus sa v jeho prvých samostatných knihách Boží muka (1917) a Trapné povídky (1921) prejavil snahu poznať druhého človeka v jeho vnútornej pravde, podstate. Poznať pravdu o človeku, ktorý aj keď nám je blízky, je nám predsa len tajomstvom, kladú si za ciel realistické a psychologicky prenikavé poviedky v knihe Trapné povídky. Filozofickú oporu si preto Čapek hľadal vtedy v pragmatizme, ktorý kritériom pravdy činil životnú prax, životnú účelnosť a prospešnosť. Pragmatizmus (z grec. pragma - čin, skutok) vychádza z amerického filozofického smeru, ktorý vznikol pred 1. sv. vojnou. Uplatnil sa v próze a dráme. Predpokladá, že svet možno zlepšiť ľudskými skutkami, odmieta abstrakciu, naopak zdôrazňuje aktivitu a užitočnosť.
Je to najteoretickejšie a zároveň najsubjektivistickejšie obdobie Čapkovej tvorby, nie div, že doň patrí aj knižka celkom filozofická, ,,Pragmatizmus čili Filozofie praktického života.”(1918). V hre Loupežník (1920), ktorá bola koncipovaná už za predvojnového študijného pobytu Čapka v Paríži ako nostalgická spomienka na domov a mladosť, sa svojimi sympatiami autor stavia na stranu sebavedomého mladíka, jeho romantického dobyvateľstva, ale v závere hry predsa len priznáva pravdu aj starému opatrnému a nedôverčivému profesorovi, otcovi dievčaťa Mimi, ktorú chce ,,loupežník‘‘ odviesť z domova.
V rokoch 1920-1927 nehovorí o jednotlivcovi, ale o osudoch ľudstva ako celku, aj keď zosobnené v jednotlivcoch. Raz je to strach zo strojovej civilizácie, druhý raz hrôza z chamtivosti, túžby po moci a zo sebectva, ktoré sa Čapkovi zdajú ovládať celé ľudstvo, po tretí raz obava z umelého predĺženia ľudského života, po štvrté hrôza z vojny, v ktorej by sa uplatnili nesmierne objavy modernej vedy, po piate úzkosť z uniformity moderného života. V roku 1921 vyšla hra Ze života hmyzu, ktorú napísal spolu s bratom Jozefom. Jej pohľad na človeka, na spoločnosť je prenikavo kritický. V alegorickom symbole rôznych druhov hmyzu autori kriticky pranieruje sebectvo, nerozumné, bezohľadné, netolerantné sebectvo ľudí. Prenikavý intelekt Karla Čapka pokladal za rozpory modernej civilizácie, ktoré začali hroziť ľudstvu katastrofou, skutočné spoločenské rozpory, rozpory samého spoločenského rádu sveta. Tak už v prvej utopickej dráme R.U.R (1920) formou fantastického symbolu ukázal, ako si človek sám svojou tvorivou aktivitou, vynaliezavosťou vytvára situácie, kedy jeho dielo, ktoré sa dostane do mechanizmu kapitalistickej výroby a ekonomiky, sa obracia proti človeku samému a ohrozí ho. Fantastickým príbehom o elixíre života Věc Makropulos (1922) Čapek vyslovil myšlienku, že práve pominuteľnosť života je prirodzeným znakom človeka a jeho osudu, že práve táto stránka života dáva ľudskému životu hodnotu. Hlavnou postavou hry je slávna speváčka Emília Marty. Jej otec na nej vyskúšal elixír, ktorý zaručil tristoročnú mladosť. V takom dlhom živote pre ňu nemá už nič cenu, preto liek znovu nepoužije. Ďalším utopickým dielom bola Továrna na Absolutno (1922). Uvoľnená tajomná sila z rozbitých atómov mení vzťahy ľudí, keď ich vedie k absolutizovaniu ich subjektívnej pravdy. Chaos spôsobený týmto vynálezom a hlavne jeho rozšírenie, keď sa stal tovarom a zaplavil svet, dovŕšený je nakoniec vojnami, skazou, ktorá je odvrátená iba tým, že sa ľudia vrátia ku svojej ľudskej miere, nechcú vnucovať svoju pravdu druhým, násilie nahradí tolerancia. Čapek chcel týmto dielom len ukázať na sociálne problémy, problémy triednej spoločnosti, naznačiť ich zdroje, ich nebezpečný rast a možnú katastrofu. Ďalší fantastický román, Krakatit vyšiel v roku 1924. Hrdina, inžinier Prokop, ovládne tajomstvo atómovej energie, ktorej sila je schopná rozmetať celý svet. (Podľa reálnej sopky Krakatoa zvolil Čapek pre tento vynález a jeho ničivé účinky, názov Krakatit.) Vynález je ukradnutý a v rukách nezodpovedných a tých, ktorí vďaka jeho pomoci chcú dobyť vládu nad svetom, ohrozuje ľudstvo a svet. Nakoniec vynález získa späť a uvedomuje si, že lepšie než mocou prevracať svet je tvoriť to, čo ľuďom pomáha.
Obdobie drám a románov o budúcnosti ľudstva vystrieda v rokoch 1928-1933 obdobie veľmi odlišné, také, v ktorom nad Čapkovym - románopiscom a dramatikom, nadobudne viditeľnú prevahu Čapek - žurnalista. Veľmi obľúbenými boli detektívne poviedky Povídky z jedné kapsy a Povídky z druhé kapsy. Prevažuje tu záujem o poznanie ľudskej bytosti a rozmanitých ľudských typoch a figúriek, nad záujmom o detektívnu zápletku a jej vyriešenie. Hlbokú sondu do ľudského vnútra predstavuje Románova trilógia Hordubal, Povetroň, Obyčejný život. To, čo spája tieto tri romány, je autorovo poetické úsilie, t.j. snaha overiť si, do akej miery a akým spôsobom je človek schopný poznať pravdu o skutočnosti a o sebe samom.
Od roku 1933 až do svojej smrti sa Čapek venoval protifašistickej tematike. Prvým protifašistickým dielom bol román Válka s Mloky. Tento román spojoval žáner fantastický, utopický, s žánrom realistickým, satirickým, prvky románu dobrodružného s prvkami novinárskeho žánru. Rozvíja utopicky námet o možnom vývojovom variante živočíchov mlokov, ktorá svojou inteligenčnou schopnosťou sa dostane na úroveň človeka a osvojí si jeho civilizáciu. Hlavným ťažiskom románu je avšak súčasná realita ľudskej civilizácie, ktorej vývoj na základni kapitalistického rádu a imperialistickej politiky dochádza k fašizmu. V línii realistického románového žánru došla Čapkova tvorba k První parte (1937). Je to príbeh prvej pomocnej party banníkov, ktorá ide zachraňovať svojich kamarátov zavalených v šachte po banskej katastrofe. Na mladom študentovi ukazuje, ako názorovo i charakterovo dospieva práve v banníckom kolektíve. V 1937 napísal aj drámu Bílá nemoc. V nej postavil do protikladu diktátora Maršala a nenápadného lekára, vynálezcu dr. Galena. Diktátor smrteľne ochorie na ,,bielu nemoc‘‘, akýsi novodobý mor. Lekár je ochotný diktátora vyliečiť, ale len vtedy, ak sa vzdá vojnových plánov. Diktátor zo strachu pred smrťou súhlasí, ale Galena ušliape sfanatizovaný dav vo chvíli, keď s liekom prichádza na pomoc. Aktívne sa postavil proti fašizmu a vojne aj v hre Matka (1938). Obraz matky je symbolom odvahy postaviť sa proti zlu. Hoci vo vojne stratila muža i štyroch synov, dáva najmladšiemu synovi Tonimu do rúk pušku po vypočutí správy, že nepriateľské lietadlá zabíjajú malé deti.
Okrem poviedok, románov, hier a rozprávok pre deti uverejnil množstvo cestopisov, fejtónov a článkov.
Počas svojej tvorivej činnosti od roku 1916 až po rok 1938 vydal desať zväzkov próz, osem románov, osem divadelných hier, devätnásť zväzkov fejtónov, cestopisov či úvah a tri preložené knihy. K tomu môžeme pripočítať každodennú prácu v novinách, kam Čapek napísal ďalšie stovky drobných článkov, komentárov, stĺpčekov a glosov najrôznejšieho zamerania.
