Carl Rogers, prostredné dieťa veľkej, zomknutej, kresťanskej rodiny, sa narodil v Illinois, kde vyrastal na predmestí a neskôr na farme. O svojich rodičoch sám píše: „Nepamätám si, že by mi niekedy dali priamy príkaz týkajúci sa niečoho dôležitého. Ale v našej rodine panovala taká jednota, že sa považovalo za samozrejmé, že nebudeme tancovať, hrať kary, chodiť do kina, fajčiť, piť alebo mať nejaké sexuálne záujmy.“ (Rogers, 1967b, s. 344).
Rogersov raný záujem o prírodné vedy – štúdium motýľov – ho poľahky priviedol k prvotnej špecializácii, k poľnohospodárstvu na univerzite vo Wisconsine. V ďalšom ročníku sa jeho záujem obrátil k náboženstvu. Jeho cesta do Číny a nasledujúci rok na Filipíny so Svetovou študentskou kresťanskou federáciou pomohla vykryštalizovať Rogersove náboženské a filozofické myslenie. Začal navštevovať teologický seminár, píše ako študentov povzbudzovali k samostatnému mysleniu až natoľko, že niektorí z nich, a to aj samotný Rogers „sa myslením prepracovali mimo náboženskej práce“ (Rogers, 1967b, s. 354). Presunul sa na učiteľskú fakultu, kde získal v roku 1931 hodnosť v klinickej a pedagogickej psychológii.

V roku 1928 sa spolu s rodinou presťahoval do Rochesteru v štáte New York. Tu sa pripojil k tímu, ktorý sa neskôr stal Rochesterským poradenským centrom. Poskytovalo diagnostické a terapeutické služby delikventným a sociálne znevýhodneným deťom, ktoré posielal súd. Po deviatich rokoch sa Rogers s istou neochotou vzdal riaditeľského miesta, aby prijal akademické miesto, profesúru na univerzite v štáte Ohio.
Hneď ako Rogers začal vyučovať, čo sa naučil o liečbe a poradenstve, začali sa jeho myšlienky o týchto témach kryštalizovať. V roku 1945 prijal profesúru na univerzite v Chicagu, kde viedol Poradenské centrum. Tu rozpracoval svoju metódu zameranú na klienta – neskôr zameranú na človeka – a uskutočňoval formálny výskum terapie. V roku 1957 sa premiestnil na univerzitu vo Wisconsine, kde sedem rokov viedol katedru psychológie a psychiatrie.
Rogers dostal počas svojej kariéry množstvo ocenení. Takým bola jedna z prvých cien Americkej psychologickej asociácie za Významný vedecký prínos a prvé ocenenie za Významný profesionálny prínos.

Veľa cestoval a jeho práce sa preložili do iných jazykov. Sám a aj s kolegami realizoval programy a dielne v mnohých krajinách. V posledných rokoch Rogers presunul svoj záujem z individuálneho človeka na manželské a iné dyády, skupiny, spoločnosť a venoval sa reflexii zmien vlastného myslenia v priebehu rokov.

Carl Rogers je vo svete psychológie najznámejší svojou metódou psychoterapie, ktorá sa pôvodne nazývala nedirektívna alebo terapia zameraná na klienta; a bol priekopníkom výskumu terapeutického procesu. Terapia zameraná na klienta má väčší vzťah k psychológii než k medicíne. Preto sa stala populárnou medzi klinickými a poradenskými psychológmi. Táto metóda sa rozšírila aj v oblasti pomáhajúcich profesií – napr. u školských poradcov, profesionálnych poradcov a sociálnych pracovníkov. Sčasti to spôsobilo to, že sa dá pomerne ľahko naučiť, nevyžaduje si dlhé roky výcviku a osobnej analýzy a klienti z nej majú často úžitok až po niekoľkých terapeutických sedeniach.

Rogers bol jedným z prvých psychoterapeutov, ktorí pozvali výskumníkov formou magnetofónového záznamu do „svätine“ terapeutického sedenia. Najmä vďaka tejto práci sme sa začali učiť o podstate psychoterapie a o procese, na základe ktorého operuje.
Zaujíma nás hlavne Rogersova terapeutická metóda, pretože podobne ako Freud, rozpracoval teóriu osobnosti na základe klinickej skúsenosti. Rogersovi pomohlo rozpracovanie teórie osobnosti zjemniť a vysvetliť jeho terapeutické techniky.

TRVALÉ ASPEKTY OSOBNOSTI

Zásadnú dôležitosť v Rogersovej teórii osobnosti majú dva konštrukty – organizmus a Self.
Organizmus – fyzický výtvor, do ktorého patria všetky jeho fyzické a psychologické funkcie, obsahuje fenomenálne pole a Self a je centrom všetkých zážitkov.
Fenomenálne pole utvára zážitkov – vedomých.
Self je centrálnym konštruktom Rogersovej teórie. Je to štruktúra seba, je zložený z vnemov charakteristík „JA“ alebo „MŇA“ a z vnemov vzťahov „JA“ alebo „MŇA“ k iným ľuďom a k rôznym aspektom života. Jestvuje však aj ideálne self, ktoré sa skladá z toho, aký by človek rád bol, alebo čo považuje za cieľ svojho vývinu a úspechu.

Kongruencia / inkongruencia medzi Self a organizmom – určuje zrelosť a mentálne zdravie. Kongruencia je zhoda medzi Self a organizmom – teda medzi interpretáciou vnemov a skutočným prežívaním organizmu. Ak táto zhoda nejestvuje, Self a organizmus sú inkongruentné (ľudia sa cítia byť ohrození, správajú sa defenzívne).
V terapii zameranej na klienta musí byť terapeut schopný vstúpiť do „intenzívne osobného a subjektívneho vzťahu“ s klientom. Rogersov model psychoterapie je známy ako terapia „zameraná na klienta“ alebo terapia „zameraná na človeka“.

DYNAMIKA OSOBNOSTI

Organizmus, podľa Rogersa, má jedinú motivačnú silu – sebaaktualizačný
a jediný životný cieľ – stať sa sebaaktualizovaným. Jestvujú mnohé potreby, všetky podriadene slúžia tejto základnej tendencii organizmu udržiavať a obohacovať seba. Dve najdôležitejšie potreby sú potreba pozitívneho prijímania inými ľuďmi a potreba sebaprijímania. Tieto vznikajú v detstve, keď je dieťa milované, starajú a o neho a je pozitívne prijímané inými ľuďmi.