Fridrich I. Barbarossa: Životopis

Fridrich I. Barbarossa je považovaný za jedného z najväčších panovníkov stredoveku. Pre svojich súčasníkov bol príkladom ideálneho cisára a rytiera, pre neskoršie storočia stelesňoval ideál pravého nemeckého panovníka. V posledných rokoch jeho legendami opradená postava inšpirovala napríklad spisovateľa Umberta Eca, ktorý z neho urobil jedného z hrdinov románu Baudolino. Cisár, ktorý získal prezývku v Taliansku podľa ryšavej brady (barba rossa), zomrel uprostred krížovej výpravy v Malej Ázii 10. júna 1190, pred 815 rokmi.

V polovici 12. storočia bola rímsko-nemecká ríša voľným združením vazalských území pod často formálnou vládou voleného panovníka. Na rozdiel od Anglicka či Francúzska nemala ani pevné centrum, jej panovníci neustále cestovali z jedného hradu na druhý.

O cisársku moc medzi sebou bojovali dva veľké rody Štaufovia a Welfovia. Fridrich mal už vďaka svojmu pôvodu šancu rody zmieriť a priniesť ríši pokoj. Jeho otec bol hlavou rodu Štaufov (meno získali podľa Stauf hradu na kopci Hohenstaufen), matka pochádzala z rodu Welfov.

V roku 1152 sa Fridrich stal rímskym kráľom a o tri roky neskôr bol korunovaný cisárom. Jeho cieľom bolo obnovenie moci a slávy kresťanskej ríše Karola Veľkého pod vedením Bohom dosadeného cisára, ktorý je prinajmenej rovnocenným partnerom pápeža. Doma v Nemecku to pre neho znamenalo potlačenie moci ostatných veľkých rodov, čo sa mu viac-menej aj podarilo. Druhým predpokladom však bolo potvrdenie cisárskej nadvlády nad bohatými severotalianskymi mestami, ktoré mali jeho plány financovať.

Sebavedomé mestá sa však proti nadvláde zosobnenej vysokými daňami a neobľúbenými miestodržiacimi neustále búrili. V roku 1158 cisár po dlhom obliehaní dobyl stredisko odporu, mesto Miláno, a kruto ho strestal. Mešťania Milána pred neho museli predstúpiť s opratami na krkoch, mesto nechal zbúrať a jeho obyvateľstvo vysídlil na vidiek.

O víťazstvo cisárskych vojsk sa výrazne zaslúžili české jednotky pod vedením kniežaťa Vladislava II. Za odmenu z neho cisár urobil prvého českého kráľa, kráľovský titul však ešte nebol dedičný.

Represie nepomohli. V Taliansku sa čoskoro rozhorelo nové povstanie vedené obnoveným Milánom. V roku 1176 Fridrichovo vojsko na hlavu porazilo. Bola to prvá významná bitka, v ktorej zvíťazila meštianska pechota nad rytierskou jazdou a ktorá tak predznamenala koniec rytierskej éry.

Porážka cisára prinútila prehodnotiť politiku, zmieriť sa s talianskymi mestami a uznať aj vtedajšieho pápeža Alexandra III., ktorého chcel pôvodne vystriedať iným. V naplnení svojho sna o jednotnej európskej kresťanskej ríši však pokračoval, aj keď diplomatickejšími prostriedkami.

V roku 1187 utrpeli križiaci v Palestíne porážku od moslimského sultána Saladina, ktorý rok na to obsadil aj Jeruzalem. V Európe to vyvolalo zdesenie a vyhlásenie novej, v poradí tretej krížovej výpravy, ku ktorej sa prihlásil aj Fridrich.

Na cestu na východ sa cisár vydal osobne napriek tomu, že bol na vtedajšie pomery už starcom nad hrobom. Jeho veľká a disciplinovaná armáda sa vďaka cisárovej nezdolnej vôle aj napriek nepriateľstvu Byzantíncov a neustálym útokom Turkov prebila Balkánom a väčšinou Malej Ázie, keď prišla katastrofa. Uprostred parného leta sa cisár pravdepodobne chcel vykúpať v rieke Salef a utopil sa.

Cisárov syn, takisto Fridrich, sa napriek tomu rozhodol pokračovať. Do Jeruzalema chcel doviezť pozostatky svojho otca, aby mohol spočinúť vo Svätej zemi. Telo dal preto konzervovať v sude s octom. To sa však neosvedčilo, takže na ďalšej zastávke telo rozobrali, mäso pochovali v Antiochii a ďalej už viezli iba kostru. Výprava sa však skončila neúspechom. Vojsko sa bez autority cisára postupne rozpadlo a iba málokto sa z nej vrátil domov. Fridrichove kosti skončili v hrobke v prístave Tyros.

Záhadná smrť cisára i osud jeho ostatkov prispela k legende, v ktorej sa Fridrich stal nemeckou obdobou českých blaníckych rytierov. Podľa legendy nikdy nezomrel, iba sa ukrýva. Spí na čele svojej armády vnútri vrchu Kyffhäuser v Durýnsku alebo na inom podobnom mieste a jeho ryšavá brada pritom prerastá stolom, za ktorým sedí. Čaká na deň, keď bude Nemecku najhoršie. Potom z hory vystúpi, nepriateľov krajiny zaženie a všade obnoví poriadok a spravodlivosť. Dokončí dokonca aj svoju krížovú výpravu a oslobodí Svätú zem od neveriacich.