Na začiatku vlády sa pokúšal obnoviť skoro neobmedzenú panovnícku moc svojich predkov, o niekoľko rokov neskôr však prišiel o celé kráľovstvo a len tak-tak, že si zachránil život. Znovu vybudoval krajinu zničenú mongolským vpádom, za čo ho mnohí považujú za druhého zakladateľa Uhorska. Kráľ Belo IV. bol korunovaný 14. októbra 1235. Stalo sa tak pred 770 rokmi.

Belov otec Ondrej II. bol pomerne slabým panovníkom, ktorý si vernosť šľachty zväčša zabezpečoval štedrým rozdávaním kráľovských majetkov. Výsledkom bol úpadok ústrednej moci a autority kráľa.

Belo dával už pred nástupom na trón jasne najavo, že sa mu to nepáči. Jeho ideálom bola silná panovnícka moc a ihneď po korunovácii ju začal urputne presadzovať. Zbavil sa otcových poradcov a aby zdôraznil nadradenosť kráľa nad ostatnými, nariadil, že svetskí hodnostári musia počas porád s panovníkom stáť. Dal dokonca demonštratívne spáliť ich stoličky.

Podobnému cieľu slúžilo aj budovanie v tej dobe modernej dvorskej administratívy, v ktorej rámci sa napríklad žiadosti určené panovníkovi už nepredkladali ústne, ale písomne. Na druhej strane podporoval Belo rozvoj slobodných kráľovských miest. Tie boli tiež jeho oporou voči šľachte. Udelil napríklad v roku 1238 mestské privilégiá Trnave, najstaršie známe na území dnešného Slovenska.

Najväčšie pobúrenie však vyvolalo, že kráľ prešetril majetkové dary z čias svojich predchodcov a ak nejakú donáciu neuznal, majetok, jednoducho, zobral späť. Kráľovskú moc tak na jednej strane posilnil, zároveň však získal príliš mnoho nepriateľov. Po troch rokoch si to uvedomil aj on, na výraznú zmenu vzťahu k šľachte, ktorá podľa dobového kronikára svojho panovníka priamo nenávidela, mu však už nezostal čas.

K rozdeleniu krajiny, žiaľ, došlo v čase, keď sa k nej z východu približoval mimoriadne hrozivý nepriateľ. Boli to Mongoli, u nás známi podľa mena jedného z ich vazalských tureckých kmeňov ako Tatári.

Správy o novej hrozbe z východu prichádzali do Uhorska postupne. V roku 1239 Belo v Uhorsku prijal kočovných Kumánov, ktorých Mongoli vyhnali z juhoruských stepí.

Veliteľ mongolských vojsk chán Batu najprv zaslal Belovi list, v ktorom ho vyzval, aby sa podriadil ich veľkému chánovi. Panovník to odmietol, vyslancov chána dokonca za nejasných okolností povraždili.

V marci roku 1241 vtrhli rozzúrení Mongoli do Uhorska. Poľahky si poradili s jednotkami brániacimi karpatské priesmyky a pri riečke Slaná v celodennej bitke zničili menej početné a navyše zle vedené uhorské vojsko oslabené neúčasťou znepriatelenej šľachty.

Belo sa zachránil iba s hŕstkou blízkych. Mongoli zaplavili väčšinu krajiny, odolalo im len zopár kamenných hradov ako Nitra či Ostrihom. Kráľ utekal pred Mongolmi, ktorí ho prenasledovali, až do Dalmácie.

V marci 1242 Mongoli opustili Uhorsko rovnako náhle, ako prišli. V ďalekých východných stepiach zomrel veľký chán a Batu, ktorý mal záujem ho nahradiť, povolal svojich bojovníkov späť. Zanechali za sebou vypálenú a spustošenú krajinu, ktorá prišla podľa odhadov až o štvrtinu obyvateľstva.

Mongolská ríša za Karpatami však aj po tom zostávala blízkou a veľmi reálnou hrozbou a každý čakal, že sa jej jazdci môžu do Uhorska hocikedy vrátiť. Belovu ďalšiu politiku z veľkej časti určoval práve tento strach z návratu ničivých hôrd a snaha posilniť obranu krajiny.

Do vyľudneného Uhorska povolal zahraničných kolonistov, Čechov, Poliakov či Nemcov. Ešte intenzívnejšie podporoval rozvoj miest obohnaných múrmi a šľachtu vyzýval, aby stavala kamenné hrady. Aby sa vyhol ďalším konfliktom, musel aj on rozdávať kráľovský majetok, a tak tiež padol do pasce, z ktorej chcel na začiatku svojej vlády uniknúť.

Nové veľké majetky a kamenné hrady schopné odolať aj panovníkovmu vojsku ešte viac zvýšili nezávislosť šľachty a krajina sa za Belovej smrti v roku 1270 postupne ponorila do feudálnej anarchie, z ktorej ťažili veľmoži vrátane najznámejšieho z nich, Matúša Čáka.