referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Konštantín
Sobota, 19. septembra 2020
Pavol Országh - Hviezdoslav: Životopis
Dátum pridania: 17.03.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: nikinka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 5 827
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 20.5
Priemerná známka: 2.91 Rýchle čítanie: 34m 10s
Pomalé čítanie: 51m 15s
 
Pavol Országh-Hviezdoslav , vlastným menom Pavol Országh, je najväčší slovenský básnik. Jeho veľkosť nie je len v rozsiahlosti básnickej tvorby, ale predovšetkým v jej umeleckej hodnote a vo význame, aký má pre život nášho národa. Jeho tvorba je zrastená so životom slovenského ľudu. Sám vyhlásil, že kým trpí rod, musí trpieť i jeho básnik. Jeho dielo verne odzrkadľuje skutočnosť, preto je realistické. Hviezdoslav však túto skutočnosť aj posudzuje, odkrýva a kritizuje jej chyby. Preto sa aj stal zakladateľom nášho básnického kritického realizmu.

Narodil sa vo Vyšnom Kubíne 2. februára 1849. Okolie básnikovho rodiska si získalo jeho srdce už za detstva. Jeho rodičia pochádzali zo zemianskeho rodu, ale už chudobného, takže celkom splývali s oravským roľníckym ľudom. Zo svojich učiteľov si veľmi obľúbil Adolfa Medzihradského, ktorý neskoršie vplýval aj na jeho národné uvedomenie. Do trinásteho roku žil v rodinnom kruhu, kde sa s veľkou láskou vinul najmä k matke. Mal dvoch starších súrodencov - brata a sestru. Keď brat ostal pri gazdovstve, rodičia sa rozhodli Pavla dať do škôl.
Dali ho na gymnázium do Miškovca, kde býval u otcovho brata. Keď prišiel do Miškovca, po maďarsky nevedel, ale usilovnosťou dokázal, že už na konci prvého ročníka patril k najlepším žiakom. Už tu si obľúbil básne maďarských básnikov Petofiho a Aranya. Pod ich vplyvom v maďarskom prostredí maďarskej školy začal písať básne po maďarsky.

Po ukončení troch tried odišiel z Miškovca do Kežmarku, kde sa naučil po nemecky. Vo štvrtej triede už písal i nemecké básne. Ako žiak piatej triedy prevýšil i žiakov ôsmej triedy. Domov chodil len na prázdniny, takže bol od rodnej Oravy skoro celkom odtrhnutý. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa odnárodní.
Zásluhou oravských národovcov dostali sa mu do ruky diela našich slovenských básnikov, z ktorých najmä Ján Kollár a Andrej Sládkovič blahodarne vplývali na jeho rozhodnutie stať sa slovenským básnikom, na jeho rozhodnutie mala vplyv aj jeho matka a jej láska k rodnej reči. O svojom prebudení neskôr píše v básni Mňa kedys´ zvádzal svet. O sile jeho lásky k slovenskému národu svedčí jeho prvá básnická zbierka, ktorá vyšla už r. 1868 s názvom Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (1868) –prvotina, ktorý vydal v devätnástich rokoch za pomoci oravských národovcov. Venoval je Andrejovi Sládkovičovi, námety čerpal z Oravy.
Po matúre v Kežmarku odchádza do Prešova študovať právo.

So svojím druhom Kolomanom Banšellom r.1871 vydali literárny almanach Napred-1.spoločenský zborník prác mladej nastupujúcej generácie.
Po skončení práva stal sa advokátskym osnovníkom v Dolnom Kubíne a neskoršie v Martine, kde zásluhou Matice slovenskej a slovenského gymnázia bol čulý kultúrny ruch. R. 1873 sa zúčastnil Jungmannových slávností v Prahe. Tu sa zoznámil s predstaviteľmi českého národa a poprednými osobnosťami iných slovanských národov .Návšteva Prahy v Pavlovi Országhovi utvrdila cit československej spolupatričnosti.

Neskoršie bol podsudcom na okresnom súde v Dolnom Kubíne. Boli to práve kritické časy, keď sa začal stupňovať maďarizačný tlak. Prejavilo sa to v postupnom zatváraní matičných gymnázií a išlo aj o osud Matice slovenskej. Pavol Országh vtedy v Dolnom Kubíne otvorene vystúpil na obranu národných práv Slovákov. Ako štátny úradník nemohol bojovať proti maďarskému politickému šovinizmu. Zatúžil po slobodnom prostredí, potrebnom pre básnickú tvorbu. Preto sa vzdal úradu. Prijal básnické meno Hviezdoslav a jeho rozhodnutie bojovať za slobodný, ľudsky dôstojný život svojho národa a ľudu dozrelo. V roku 1876 sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou ev.farára z Oravy.

R. 1879 opúšťa štátny úrad v Dolnom Kubíne a odchádza do Námestova za advokáta, kde žije dvadsať rokov. Boli to roky jeho najplodnejšiej tvorby. Čarokrásna hornooravská príroda pod Babou horou a styk s roľníckym ľudom boli dva hlavné pramene jeho tvorby obdobia námestovského. Zaujal ho najmä život nášho dedinského ľudu a veľmi kriticky sa vyslovil o vzťahoch, aké mali k nemu páni. Rozhorčovalo ho opovrhovanie ľudom. Hviezdoslav ostro šľahal neslovenskú i slovenskú buržoáziu. Kriticky sa postavil aj proti tej časti slovenskej inteligencie, ktorá pasívne očakávala pomoc zvonku. Volal po aktivite nášho vzdelanstva, po jeho väčšom záujme o ľud. V Námestove vznikli jeho vrcholné epické skladby: Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský a iné.
Po dvadsiatich rokoch sa vracia do Dolného Kubína, odkiaľ so živým záujmom sleduje domáce i svetové udalosti, veľa tvorí a prekladá. Tam ho zastihla i prvá svetová vojna.

Hneď v auguste a septembri roku 1914 napísal svoje Krvavé sonety ostro zamerané proti vojne. V máji r. 1918 na čele slovenskej delegácie ide do Prahy na oslavy 50. výročia založenia Národného divadla.
Hviezdoslav bol celý život hlásateľom bratskej jednoty oboch národov. Dožil sa jej 28.októbra 1918, keď na troskách macošskej Rakúsko-uhorskej monarchie vznikla Československá republika. Básnikove sedemdesiate narodeniny oslavoval celý národ. Prišla ho pozdraviť i mládež z československých škôl, oslobodených spod národného útlaku. Jej zástupcom dal svoj odkaz slovami: ,,Mládež, uč sa!" Zaplesal, že sa slovenská a česká mládež už môže vzdelávať v materinskej reči a v národnom duchu. Hviezdoslav sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Karlova univerzita v Prahe ho poctila čestným doktorátom. Pozdravil oživotvorenú Maticu slovenskú a stal sa jedným z jej predsedov: Nebolo významnejšieho národného podujatia, Ku ktorému by nevytvoril báseň. Po prekročení sedemdesiatky začal rapídne slabnúť a chorľavieť. Nepomohlo mu ani liečenie v Prahe. 8. novembra 1921 umrel v Dolnom Kubíne a tam je i pochovaný.

Torba
Hviezdoslavovo dielo možno rozčleniť na štyri skupiny: lyrika, epika, dráma, preklady.
LYRIKA:
Celá lyrická tvorba je oslavou hornooravskej prírody a jej ľudu, príroda je nenahraditeľným zdrojom inšpirácie, je mu symbolom pokoja a spravodlivosti. Ideou jeho básnickej tvorby je PRAVDA, DOBRO a KRÁSA. Vytvoril osem básnických cyklov, ktoré predstavujú jeho životopis.
1) Sonety - sú prvým väčším znelkovým celkom v modernej slovenčine v sylabotonickom veršovanom štýle. Dielo obsahuje 21 zneliek. Básnik vníma poéziu ako niečo božské. Zamýšľa sa nad záhadami vesmíru, možnosťami ľudského poznania, hľadá únik do sveta fantázie, nakoniec si uvedomuje, že jeho miesto je na Zemi.
2) Letorosty (1885-1896) Letorosty I. - vyslovuje v nich realistický, estetický obraz vlastnej tvorby, opakuje tu svoj básnický program: "čo dávam, dávam z úprimnej duše". Hneď na začiatku určil základnú vlastnosť svojej poézie - úprimnosť. Z jeho veršov zaznieva úcta k prírode. Letorosty II. - sú poznačené smútkom "čierneho roku", ktorý privádza básnika na hranice zúfalstva, beznádeje. V tomto roku zomiera jeho matka, otec a po roku aj brat zanechávajúci dve siroty, ktoré si básnik adoptoval - báseň Pustý dom - smrť najbližších ho núti zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života. Letorosty III. - básnik postupne prechádza od osobných hodnôt k problémom života slovenského ľudu: báseň K vám, urodzeným, veľkomožným je ostrou kritikou vykorisťovania a príživníctva. Napísal spomienkové básne na matku - Priadka, na otca - Roľník.

3) Žalmy a hymny - (1885-1895) - básnik tu porovnáva svoje predstavy o živote a ľudstve sa skutočným stavom sveta. Žiali nad postavením slovenského národa, búri sa voči Bohu, že opustil národ.
4) Prechádzky jarom a 5) Prechádzky letom - inšpirovaným zdrojom je príroda v mnohorakých podobách. Jej úchvatná krása, nezničiteľná sila a schopnosť neustálej regenerácie vyvoláva predstavu o nezničiteľnosti ľudstva, ktorá sa tak isto obnovuje novými a novými generáciami.
6) Stesky - napísal ich po príchode z Námestova do Dolného Kubína, sú žalostným povzdychom nad tým, že zostarol, prešla jar i leto jeho života a nadišla jeseň - báseň Ach, nie som viac ten, čo som býval.

7) Dozvuky - základným motívom je myšlienka staroby, lúčenia sa so životom, básnik však verí v ľud, v jeho lepšiu budúcnosť - báseň Ľud sa budí, ľud sa budí.
8) Krvavé sonety - napísal ich v roku 1919, sú najväčším dielom Hviezdoslava, obsahujú 32 sonetov. Vojna, mier, všeľudské otázky. Autor reaguje na poníženú a pošliapanú ľudskosť v čase 1. sv. vojny. Vytvoril otrasný obraz vojny a jej ničivých dôsledkov pre ľudstvo. Trápi ho otázka kto je za túto hrôzu a utrpenie zodpovedný. Hoci nenachádza priamu odpoveď, tuší, že je to egoizmus jednotlivcov, skupín, národov založený prospechárstve. Vojnu odsudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. Ostro obžalúva nemilosrdne súdi buržoáznu spoločnosť, jej vzdelanosť i kultúru, ale aj pokrytectvo kresťanstva, ktoré nedokázalo zabrániť krviprelievaniu. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho aj osud Slovanstva a vlastného národa.
V záverečných sonetoch tohto "spevu o krvi" vyslovuje túžbu po miery i vieru v ľudskejšie, spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti.

EPIKA:
Je písaná len vo veršoch, hlavnou témou je života ľudu, autor sa sústredil na vykreslenie jednotlivých postáv svojich diel. Vytvoril veľké epické skladby a menších básnických poviedok utvoril navzájom súvisiace obrazy, najmä zo života dedinského ľudu: Poludienok(1891), Večera(1892), , Na obnôcke(1889),Na žatvu(1890) a Bútora a Čutora(1888), v ktorej ide o susedský spor, rozoženie láska ich detí.
Ďalší okruh tvoria básne s biblickou tematikou: Agar(1883)-osud Agar a jej syna Izmaela po vyhnaní Sárou, Abrahámovou manželkou, ich postavenie symbolizuje postavenie Slovenska v Uhorsku. Ráchel(1891),tiež môžeme nájsť symbol utrpenia národa. Kain(1893), Sen Šalamúnov(1900), Vianoce(1897)-historická tématika vývoja ľudstva.

Rozsiahle miesto zaujímajú básne, ktoré Hviezdoslav začal písať po roku 1900, básnik ich nazval kratšou epikou - Zuzanka Hraškovie, Na Luciu, U kaplice.
Hájnikova žena(1884-1886): je lyricko – epická skladba, opisuje život ľudí na Orave a ich súžitie s prírodou. Dej sa odohráva pod Babou horou, Miško Čajka je hájnikom, má mladú ženu Hanku, prežívajú šťastné chvíle, no nie dlho. Ich pokojný a šťastný život naruší mladý Artuš Villáni. Usporiada poľovačku a Artuš sa nebadane vytratí z poľovačky s úmyslom zmocniť sa Hanky. Hanka sa bráni, zabije ho. Miško je hrdý na vernosť svojej ženy, zoberie vinu sa seba a uväznia ho. Hanka sa z toho zblázni, príde na súd a povie pravdu. Miška oslobodia a spolu odchádzajú do hôr.
V epose Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský sa Hviezdoslav zaoberá otázkou zemianstva, zdôrazňuje v nich upadajúce zemianstvo, ktoré prestalo hrať dôležitú úlohu v spoločnosti a proces splývania zemianstva so sedliackou vrstvou. V obidvoch dielach dochádza k prechodu postáv, ale prebiehajú súčastne.
Ežo Vlkolinský (1890):dej sa odohráva vo Vlkolíne-Vyšnom Kubíne, hlavné postavy:

Konflikt deja sa zakladá na protiklade vzťahu zemianstva a ľudu. Hlavná problematika je obsiahnutá v spore zemianskej matky so synom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku. Vyhnaný z domu, uchýli sa k strýkovi Eliášovi, nepriateľovi jeho nebohého otca i matky. Strýko Eliáš vystrojí Ežovi svadbu. Na svadbe dochádza k roztržke medzi zemanmi a sedliakmi. Zmieri ich Ežov syn Belo.
Gábor Vlkolinský(1901): je epická skladba, je voľným pokračovaním eposu s pokrokovou myšlienkou, že zemianstvo dohralo už svoju úlohu. Hviezdoslav tu ukazuje hospodársky i mravný úpadok zemianstva v plnej miere. Jeho jedinou záchranou je splynutie so sedliackou vrstvou. Hviezdoslav zobrazuje jeho hynutie problematikou alkoholizmu v obraze Gáborových rodičov, spočiatku len matky neskôr aj otec Šimon, ktorí prepijú celý majetok. Gábor je nešťastný, odmieta ho každá bohatšia dievčina. Chce sa zmárniť, nakoniec však poslúchne radu Eža a ožení sa s dievčaťom zo sedliackej rodiny Blažkovcov.

DRAMATICKÁ TVORBA:
V počiatkoch jeho dramatickej tvorby vznikli hry: Vzdelanie, Pomsta, Otčim. Vrcholným dramatickým dielom je historická tragédia Herodes a Herodias(1909): námet čerpal z Biblie. Herodes a jeho manželka Herodias stelesňujú úpadok vládnucich vrstiev. Herodes je nadutý krutovládca,ktorému ide iba o rozšírenie a upevnenie svojej moci.Herodiada jeho druhá manželka tiež týži po moci a bohatstve.Johhan-Ján Krstiteľ je vzorom morálky a tlmočníkom Hviezdoslavových myšlienok. Je kritikom ich životného štýlu a hlásateľom náboženstva. Herodesa a Herodiadu stihne zaslúžený trest(musia odísť do vyhnanstva). Tragédia má päť dejstiev a je napísaná sčasti veršom a sčasti prózou.
PREKLADY:
Hviezdoslav prekladal a anglickej, maďarskej, nemeckej, poľskej, ruskej literatúry. Priťahovali ho svetoví autori: Shakespeare, Goethe, Schiller, Puškin, Mickiewicz a Slowacki, Petofi, Mácha.
 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5    ďalej ďalej
 
Zdroje: Harpáň M. : Teória literatúry. , Esa, 1994. s., Hviezdoslav P.O. : Gábor Vlkolinský. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953. 268s., Minárik J. a kol.: Literárna rukoväť. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 408s., Obert V. a kol.: Učebnica pre 2. ročník gymnázií a stredných škôl. Bratislava, Litera, 1994. 158s.
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.