Napoleon Bonaparte
Napoleon Bonaparte sa narodil na Korzike. Bol veľmi nadaný vojvodca a politik, nesmierne ctižiadostivý a túžiaci po moci a sláve. Prvýkrát upozornil na seba ako 24-ročný kapitán francúzskeho revolučného vojska, keď odrazil útok anglických interventov pri Toulone. Za to ho povýšili na generála.
Zaumienil si vybudovať „Európsku úniu“, v ktorej by hlavné slovo malo Francúzsko → čiže podmaniť si krajiny, importovať tam niektoré myšlienky francúzskej revolúcie, ...Napoleon bol nielen vojvodca a cisár, ale urobil veľa aj pre obyčajných Francúzov a prijal nejaké zákonníky. Zlepšil sa tak život ľudom, pretože predtým vo Francúzsku po revolúcii nastal „veľký chaos“.
V roku 1795 potlačil povstanie kráľových prívržencov v Paríži. Onedlho sa stal najvyšším veliteľom francúzskej armády, ktorá v roku 1796 začala operovať v severnom Taliansku proti Rakúšanom. V službách Direktória vybojoval pre Francúzsko víťazstvo nad Rakúšanmi a uzavrel s nimi mier v roku 1797.
Pôvodne oslobodzovacia vojna, ktorú Francúzsko viedlo, sa menila na dobyvačnú. Napoleon chcel dobyť Európu, čo sa prejavilo najmä tým, že jeho dobyvačné vojny trvali niekoľko rokov a boli to najväčšie vojny 19. storočia nazývané aj „Napoleonske vojny“.
Napoleon čoraz viac zastával záujmy francúzskej veľkoburžoázie. Najväčším nepriateľom Francúzska sa stalo Anglicko, ktoré sa spájalo s európskymi feudálnymi monarchiami.
V roku 1798 podnikol Napoleon výpravu do Egypta, aby sa odtiaľ dal na pochod do Indie – najbohatšej anglickej kolónie. Výprava však nebola úspešná. Hoci výprava nebola úspešná, zrodil sa záujem o egyptológiu, ktorý vyvolali francúzski vedci sprevádzajúci Napoleona.
V tom čase Francúzsko utrpelo porážky v Nemecku i v Taliansku a vo francúzskej vláde prepukli vážne spory. Napoleon sa preto vrátil z Egypta do Francúzska. Pod zámienkou ochrany republiky pomocou vojska a za podpory veľkoburžoázie uskutočnil štátny prevrat, ktorým sa začala jeho 15-ročná vláda. V roku 1799 sa vyhlásil za prvého konzula s neobmedzenou mocou. Nastolil tak vo Francúzsku vojenskú diktatúru.
Novou výpravou do Talianska znova porazil Rakúsko. V roku 1802 uzavrel mier s Anglickom. Napoleon využil mier na upevnenie svojej moci a postavenia Francúzska a v roku 1804 sa v parížskom chráme Notre Dame za prítomnosti pápeža sám korunoval za cisára a svoju manželku za cisárovnú Francúzska. Uzavrel dohodu s pápežom, čím zabezpečil podporu francúzskeho duchovenstva.
Privilégiá šľachty neobnovil a cirkev podriadil štátu. Vyznamenania a pocty udeľoval tým, ktorí sa zaslúžili o štát. Tým vzbudil vo Francúzoch pocit národnej hrdosti. Položil základy modernej školskej sústavy a vydal občiansky zákonník, ktorý zabezpečil buržoázii nedotknuteľnosť jej majetku.
Vo vláde sa obklopil odborníkmi a prostredníctvom cenzúry a polície ovládal celú krajinu. Založením Francúzskej banky a vytvorením franku položil základy rozvoja hospodárstva a menovej stability.
Vláda, aby predišla ľudovým nepokojom, zabezpečila zásobovanie základnými potravinami a určila nízke ceny chleba, ktoré pravidelne kontrolovala. Všetky zdroje krajiny mali slúžiť výbojnej zahraničnej politike.
Jednou z najúspešnejších bitiek bola „bitka troch cisárov“ pri Slavkove na Morave v roku 1805. Na tomto mieste sa stretli vojská 3 krajín: FRANCÚZSKO pod velením Napoleona, RAKÚSKO pod velením rakúskeho cisára Františka II. a RUSKO pod velením ruského cára Alexandra I. V tejto bitke Napoleon porazil rakúsko-ruskú armádu. Na bojisku padlo 27 tisíc vojakov. Na začiatku 20. storočia dali postaviť na Morave pamätník – Mohyla mieru – ktorý je zasvätený tým, ktorí zahynuli v tejto bitke. V Slavkove sa nachádza aj zámok a v časti pred zámkom si môžeme pozrieť dobové kostýmy všetkých 3 štátov.
Napoleon po tejto vyhranej bitke považoval za nedôstojné, aby sa mier podpisoval v nejakom neznámom mieste, preto poslal svojho vyslanca, aby pohľadal vhodnejšie miesto a ten našiel Bratislavu – Bratislavský primaciálny palác, kde 26. decembra 1805 bol podpísaný tzv. bratislavský mier. Týmto mierom prispel Napoleon k rozpadu Svätej ríše rímskej národa nemeckého a postupne začal obklopovať Francúzsko štátmi, kde vládli jeho príbuzní (dosadzoval buď svojich priamych súrodencov alebo vzdialenejšiu rodinu). Všade rušil feudálne privilégiá, ale výhody mali Francúzi. Bratislavským mierom sa musel aj František II. vzdať titulu nemeckého cisára a vzápätí uhorský snem zaviedol maďarčinu ako úradný jazyk aj do najvyšších úradov, čo prijali aj slovenské stolice. Tento mier ale vydržal len 4 roky a potom Napoleon zase pokračoval vo vojne s Habsburgovcami.
V roku 1805 sa uskutočnila aj bitka pri rakúskom meste Vanbram a pri tejto príležitosti bola ostreľovaná aj Bratislava a dokonca Napoleonske vojská zničili aj hrad Devín, ktorých je odvtedy v ruinách. Rakúsko bolo nútené stať sa Napoleonovým spojencom, čo potvrdil aj sobáš Napoleona s dcérou Františka II. Máriou Lujzou.
V roku tomto istom roku sa Napoleon pripravoval aj na vylodenie v Anglicku, ale francúzske loďstvo utrpelo zdrvujúcu porážku od Angličanov pri španielskom myse Trafalgar, ktorým velil admirál Nelson.
Keďže nádeje zničiť Anglicko vojensky padli, Napoleon sa rozhodol preto v roku 1806 vyhlásiť v Berlíne tzv. kontinentálnu blokádu. Bol to systém, ktorý zakazoval dovoz anglického tovaru do Európy. Tým sa usiloval Napoleon hospodársky zničiť Anglicko.
Kontinentálny systém ale stroskotal. Niektoré krajiny, najmä Rusko, ju nedodržiavali, pretože pre nich to bolo hospodársky nevýhodné. Európa potrebovala anglický tovar, preto sa pašoval. Francúzsko nemohlo nahradiť anglickú výrobu a ani obchod. Nemohlo tiež prinútiť všetky štáty, aby bojkot anglického tovaru dodržiavali.
Rusko, ktorému bránila kontinentálna blokáda vo vývoze obilia do Anglicka a v dovoze anglických priemyselných výrobkov, sa zrieklo blokády. Preto v roku 1812 zaútočil Napoleon na Rusko so 600 tisícovou armádou. V Rusku sa začala proti Napoleonovi vlastenecká vojna, ktorú viedol generál Kutuzov.
Na ceste k Moskve došlo k veľkej bitke pri Borodine, ktorá nerozhodla o víťazovi, ale obe strany utrpeli obrovské straty. Kutuzov ustupoval až k Moskve, ktorú vojsko aj obyvatelia opustili. Vyhladovaná francúzska armáda zostala v horiacej Moskve. Napoleon niekoľko ráz ponúkol ruskému cárovi mier, ale nikdy nedostal od neho odpoveď, preto sa napokon rozhodol ustúpiť. Kutuzov ho prinútil ustupovať cestou, ktorou prišiel, pričom na ustupujúce jednotky neustále útočil. Po nesmiernych útrapách sa z Ruska vrátili do Francúzska len zvyšky Napoleonovej armády (asi 40 tisíc vojakov). Z tejto zdrvujúcej porážky sa Napoleon už nespamätal.
Napoleon sa urýchlene vrátil do Paríža a začal budovať novú armádu. Dosiahol s ňou aj viacero víťazstiev, avšak koalícia, v ktorej sa spojili všetky európske veľmoci, mali jednoznačnú prevahu.
V roku 1813 sa uskutočnila krvavá bitka známa ako „bitka národov“ pri Lipsku, kde Rakúšania, Prusi, Rusi a Švédi na hlavu porazili Napoleonove vojská. Na bojisku zahynulo 125 tisíc vojakov. Spojenecké armády vtrhli do Francúzska a obsadili v roku 1814 Paríž.
Napoleon sa musel vzdať trónu a odísť do vyhnanstva na ostrov Elba. Podľa rozhodnutia spojencov sa obnovila vláda Bourbonovcov (Ľudovít XVIII.). Avšak prívrženci kráľa Ľudovíta XVIII. chceli vrátiť staré predrevolučné pomery. Nespokojnosť s jeho vládou narastala, čo využil Napoleon pre svoj návrat k moci na „100 dní – 100-dňové cisárstvo“. Prusko-anglické vojská ho však v bitke pri Waterloo neďaleko Bruselu v roku 1815 definitívne porazili. Angličania držali Napoleona pod dozorom na ostrove sv. Heleny, kde aj zomrel v roku 1821.
Obdobie Napoleonovej vlády zmenilo Francúzsko tak, že sa už nikdy nevrátilo k predrevolučným pomerom. Napoleonské vojny pomohli ľuďom uvedomiť si pojmy ako vlasť, národ, sloboda a rovnosť. Nastal čas revolučných zmien, ktoré čoskoro zachvátili celú Európu.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie