Habsburgovci a Napoleon Bonaparte

Po smrti Jozefa II. v roku 1790 sa stal panovníkom jeho brat Leopold II. Dodržal tradíciu a v roku 1790 sa dal v Dóme sv. Martina v Bratislave korunovať za uhorského kráľa. Vzápätí uhorský snem vyhlásil Uhorsko v rámci habsburskej monarchie za slobodné a nezávislé kráľovstvo s vlastnou ústavou. Úradným jazykom sa stala maďarčina. To vyvolávalo medzi maďarským a nemaďarským obyvateľstvom národnostné trenice. Lenže Leopold II. dlho na tróne nevydržal a o niekoľko rokov zomrel. Po jeho smrti sa stal rakúskym panovníkom jeho syn František II. Habsburgovci museli riešiť v tomto období (na konci 18. storočia) veľké medzinárodné problémy, ktoré nastali vzhľadom na situáciu vo Francúzsku.

Veľká francúzska revolúcia

V druhej polovici 18. storočia sa začala vo Francúzsku prejavovať kríza absolutizmu (rozklad feudálnej spoločnosti). Ľudovít XV. a ani Ľudovít XVI. nedokázali pochopiť potreby novej doby a nevyhnutnosť reforiem. Príčinou hospodárskych a najmä finančných problémov bol skostnatený hospodársky a politický systém.

Kráľ ochraňoval staré feudálne privilégiá šľachty a duchovenstva, ktoré v Generálnych stavoch tvorili prvý a druhý stav. Vysoké dane platil iba tretí stav – mešťania a neprivilegované roľnícke obyvateľstvo. Kráľ vládol neobmedzene a cenzúra bránila slobode slova. Proti starému režimu vznikla široká opozícia. Jej hlavnými predstaviteľmi sa stali podnikatelia a obchodníci – buržoázia. Spojencom buržoázie boli aj roľníci, na ktorých tiež doliehal veľmi feudálny útlak.

V boji proti feudalizmu vychádzala buržoázia z osvietenstva. Program opozície žiadal obmedziť absolutistickú moc kráľa, umožniť buržoázii prístup k úradom a k podielu na vláde, zaviesť občianske a politické slobody, slobodné podnikanie a odstránenie privilégií.

Katastrofálna hospodárska situácia a stav štátnych financií prinútil kráľa zvolať 5. mája 1789 zástupcov 3 stavov feudálnej spoločnosti (Generálne stavy). Keďže sa kráľ obával revolučnosti parížskeho ľudu, tak sa otváracia schôdza Generálnych stavov konala vo Versailles. Ale počas rokovania nedošlo k dohode, a tak sa zástupcovia tretieho stavu vyhlásili za predstaviteľov celého národa a svoje oddelené zasadanie nazvali „Národným zhromaždením“.

Národné zhromaždenie pohrozilo kráľovi, že v prípade rozpustenia zastaví platenie daní. Tým sa buržoázia vyhlásila za nositeľa najvyššej moci v štáte. Národné zhromaždenie navrhovalo zrušiť absolutistickú moc kráľa a poddanstvo, zabezpečiť občianske slobody a slobodu podnikania. Opozícia dúfala, že svoje požiadavky dosiahne pokojnou cestou, dohodu s kráľom a nastolenie konštitučnej monarchie. Kráľ chcel ale tretí stav donútiť k poslušnosti mocenskými prostriedkami.

Ľudovít XVI. si chcel ale pomocou vojska udržať svoju absolutistickú vládu. Pripravovaný zákrok vyvolal pobúrenie parížskeho ľudu. Parížania sa ozbrojili a 14. júla 1789 ľudové nepokoje vyvrcholili dobytím pevnosti Bastily, ktorá bola parížskym politickým väzením, a teda symbolom absolutistickej moci. Pád Bastily bol začiatkom francúzskej revolúcie. Francúzska revolúcia vlastne znamenala veľkú zmenu, čo sa týka postavenia obyčajných ľudí. Heslo francúzskej revolúcie bolo „Sloboda, rovnosť, bratstvo“, ktoré hlásalo rovnosť všetkých ľudí.

Prvé obdobie francúzskej revolúcie (14. júl 1789 – 10. august 1792)

Vládnou formou v tomto období bola konštitučná monarchia (finančná buržoázia a kráľ). Národné zhromaždenie sa ujalo vlády a dekrétom zo 4. augusta 1789 zrušilo feudalizmus ako systém, daňové privilégiá, osobné záväzky voči feudálom, všetky privilégiá šľachty, cirkevný desiatok a cechy.

Národné zhromaždenie prijalo 27. augusta Deklaráciu ľudských a občianskych práv, ktorej vzorom bolo Vyhlásenie nezávislosti USA (Ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovní podľa práva.). Obsahovala: slobodu, zrušenie stavov a rovnosť občanov pred zákonom.

V roku 1791 bola prijatá nová ústava. Vymedzovala zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Zákonodarnú moc malo vykonávať zákonodarné zhromaždenie. Volebné právo získali len majetné vrstvy. Ženy nemali vôbec právo voliť, ani byť volené. Výkonnú moc mal kráľ.

Ústava zaručovala individuálne občianske práva, ale aj nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Aby si buržoázia zabezpečila pokoj v štáte, odhlasovala zákon proti zhromažďovaniu. Platenie daní sa stalo povinnosťou všetkých občanov. Buržoázia zabrala všetky cirkevné majetky a rozpredávala ich na dražbách bohatým sedliakom a buržoázii. Chudobní roľníci tak znova nezískali pôdu.

20. júna 1791 sa kráľ pokúsil o útek z krajiny. Parížski ľud žiadal postaviť kráľa pred súd, zrušiť kráľovstvo a vyhlásiť republiku. Feudálne stavy, ktoré sa obávali vplyvu francúzskej revolúcie na svoje obyvateľstvo, pripravovali vojenský zásah (intervenciu).

Mnohí Francúzi, ktorí boli roajalisti (t.j. podporovali kráľa), utiekli z Francúzska do emigrácie a hľadali spojencov, ktorí by vystúpili proti francúzskej revolúcii. A týmito spojencami sa stali Rakúsko a Prusko. Rakúsko a Prusko sa dohodli s francúzskymi emigrantmi, že spoločným vojenským zákrokom obnovia vo Francúzsku absolutizmus. Francúzska buržoázia aby tomu predišla vyhlásila na jar 1792 Rakúsku vojnu. Začiatok vojny však nebol úspešný. Francúzska armáda bola rozvrátená a mnohí velitelia zrádzali. V tejto situácii dovtedajšie vedenie revolúcie stratilo autoritu.

10. augusta 1792 vypuklo povstanie parížskeho ľudu. Povstalci dobyli kráľovský palác a kráľovská rodina bola uväznená.Druhé obdobie francúzskej revolúcie (10. august 1792 – 2. jún 1793)

Na základe všeobecného volebného práva bolo v roku 1792 zvolené nové zhromaždenie – Konvent. Obrat nastal aj v priebehu vojny. 20. septembra 1792 Francúzi zvíťazili nad pruským vojskom. Potom prešli revolučné francúzske vojská do útoku a 21. septembra bolo vyhlásené Francúzsko za republiku. Konvent zaviedol aj nový kalendár, ktorý sa začínal dňom vyhlásenia republiky.

Ťažká zásobovacia situácia v krajine a vojenské ohrozenie spôsobili v Konvente rozpory medzi umiernenými girondistami a radikálnymi jakobínmi. Buržoázni demokrati – jakobíni (názov podľa miesta schôdzok v kláštore sv. Jakuba), žiadali ďalšie prehĺbenie revolúcie. S tým nesúhlasili girondisti (obchodná a priemyselná buržoázia z departmentu Gironde).

V Konvente prevažoval vplyv girondistov. V roku 1793 sa zmocnili vlády jakobíni po poprave kráľa a kráľovnej a začalo sa kruté obdobie jakobínskej diktatúry. Jakobíni na čele s vodcami Robespierrom, Dantonom a Maratom vládli prostredníctvom Výboru verejného blaha. Riadil všetky inštitúcie, zahraničnú politiku a obranu štátu.
Vojna sa prestala vyvíjať v prospech Francúzska. Girondisti sledovali vo vojne vlastné ciele (zisk nových území), čím sa oslabovala revolučnosť ľudu v armáde. Vojská protifrancúzskej koalície zatlačili revolučnú armádu opäť na francúzske územie. Začal sa prejavovať nedostatok životných potrieb, najmä potravín. Nastala drahota doliehajúca najmä na chudobu. Girondisti si však vymohli zákon o voľnom predaji obilia, čo viedlo k ďalšiemu zvyšovaniu cien potravín. 2. júna 1793 parížsky ľud povstal a obchodná a priemyselná buržoázia bola porazená.

Tretie obdobie francúzskej revolúcie (2. jún 1793 – 27. júl 1794)

Vedúcou silou v Konvente sa stali jakobíni, ktorých viedol Maximilián Robespiére. Podporovala ich mestská a vidiecka chudoba. Jakobíni uskutočnili odpredaj emigrantskej pôdy v prospech roľníkov a zrušili feudálne povinnosti bez akejkoľvek náhrady. Zaviedli maximálne ceny, čím uspokojili mestskú chudobu, ale s maximálnymi mzdami ľud nebol spokojný.

V roku 1793 jakobíni vypracovali novú ústavu, podľa ktorej všetci muži starší ako 21 rokov dostali hlasovacie právo. Pribudlo aj právo na prácu. Nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva sa zachovala. Realizácia ústavy sa však odložila na mierové obdobie.

Vnútorná a zahraničná situácia bola pre revolúciu kritická. Nepriatelia vnikli do krajiny a spájali sa s vnútornou kontrarevolúciou. Republika bola v nebezpečenstve. Jakobíni sa rozhodli pre revolučný teror.

Veľká pozornosť sa venovala stratégii a organizácii vojska. Zradcovia Francúzska sa trestali smrťou. Revolučnej diktatúre sa podarilo potlačiť protirevolučné vzbury a preniesť vojnu do nepriateľských krajín.

Po víťazstve nad vnútorným a vonkajším nepriateľom sa jakobíni začali čoraz viac odkláňať od ľudových vrstiev, ktoré žiadali zrušenie „mzdového maxima“ a rozdelenie veľkostatkárskej pôdy. Nesplnením týchto požiadaviek stratili podporu mestského a dedinského ľudu.

Majetná buržoázia využila, že jakobíni stratili mnoho prívržencov a pripravovala prevrat. Robespierra spolu s ďalšími jeho prívržencami 27. júla 1794 zatkli. Na druhý deň ho bez súdu ako vzbúrenca popravili. K moci sa dostala majetná – protirevolučná buržoázia (girondisti). Udržiavala len tie revolučné výdobytky, ktoré jej poskytovali výhody. Zrušila riadené hospodárstvo čo najviac pocítila chudoba.

Nové Zákonodarné zhromaždenie vytvorilo 5-členné Direktórium ako orgán výkonnej moci. Tentokrát boli prenasledovaní jakobíni. No ani Direktórium nedokázalo získať potrebnú autoritu a vyriešiť zložitú situáciu v krajine.

Maloburžoázia a robotníci pod vedením Grakcha Babeufa pripravili v roku 1796 veľké sprisahanie. Sprisahanci navrhovali zaviesť spoločné obrábanie pôdy, zrušiť súkromného vlastníctvo a nastoliť sociálnu rovnosť. Sprisahanie bolo však odhalené a Babeuf bol popravený.

Mnohí cítili, že je potrebná nová silná osobnosť, ktorá obnoví poriadok. Takouto osobnosťou bol Napoleon Bonaparte, ktorý vstúpil na politickú scénu.

Aj keď bola francúzska revolúcia veľmi zložitým procesom s protirečivými obdobiami, jej význam bol ďalekosiahly. K moci sa dostali spoločenské sily, ktoré definitívne zrušili feudálne výsady a položili zásady voľného podnikania a nových názorov na spoločnosť založenú na princípoch rovnosti pred zákonom.

Francúzska buržoázna revolúcia odstránila feudalizmus, ktorý prekážal ďalšiemu rozvoju priemyslu a poľnohospodárstva a uvoľnila cestu kapitalistickej výrobe. Bola nastolená prvá neobmedzená vláda buržoázie. Heslá revolúcie mali ohlas v celej Európe.Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte sa narodil na Korzike. Bol veľmi nadaný vojvodca a politik, nesmierne ctižiadostivý a túžiaci po moci a sláve. Prvýkrát upozornil na seba ako 24-ročný kapitán francúzskeho revolučného vojska, keď odrazil útok anglických interventov pri Toulone. Za to ho povýšili na generála.

Zaumienil si vybudovať „Európsku úniu“, v ktorej by hlavné slovo malo Francúzsko → čiže podmaniť si krajiny, importovať tam niektoré myšlienky francúzskej revolúcie, ...Napoleon bol nielen vojvodca a cisár, ale urobil veľa aj pre obyčajných Francúzov a prijal nejaké zákonníky. Zlepšil sa tak život ľudom, pretože predtým vo Francúzsku po revolúcii nastal „veľký chaos“.

V roku 1795 potlačil povstanie kráľových prívržencov v Paríži. Onedlho sa stal najvyšším veliteľom francúzskej armády, ktorá v roku 1796 začala operovať v severnom Taliansku proti Rakúšanom. V službách Direktória vybojoval pre Francúzsko víťazstvo nad Rakúšanmi a uzavrel s nimi mier v roku 1797.

Pôvodne oslobodzovacia vojna, ktorú Francúzsko viedlo, sa menila na dobyvačnú. Napoleon chcel dobyť Európu, čo sa prejavilo najmä tým, že jeho dobyvačné vojny trvali niekoľko rokov a boli to najväčšie vojny 19. storočia nazývané aj „Napoleonske vojny“.

Napoleon čoraz viac zastával záujmy francúzskej veľkoburžoázie. Najväčším nepriateľom Francúzska sa stalo Anglicko, ktoré sa spájalo s európskymi feudálnymi monarchiami.

V roku 1798 podnikol Napoleon výpravu do Egypta, aby sa odtiaľ dal na pochod do Indie – najbohatšej anglickej kolónie. Výprava však nebola úspešná. Hoci výprava nebola úspešná, zrodil sa záujem o egyptológiu, ktorý vyvolali francúzski vedci sprevádzajúci Napoleona.

V tom čase Francúzsko utrpelo porážky v Nemecku i v Taliansku a vo francúzskej vláde prepukli vážne spory. Napoleon sa preto vrátil z Egypta do Francúzska. Pod zámienkou ochrany republiky pomocou vojska a za podpory veľkoburžoázie uskutočnil štátny prevrat, ktorým sa začala jeho 15-ročná vláda. V roku 1799 sa vyhlásil za prvého konzula s neobmedzenou mocou. Nastolil tak vo Francúzsku vojenskú diktatúru.

Novou výpravou do Talianska znova porazil Rakúsko. V roku 1802 uzavrel mier s Anglickom. Napoleon využil mier na upevnenie svojej moci a postavenia Francúzska a v roku 1804 sa v parížskom chráme Notre Dame za prítomnosti pápeža sám korunoval za cisára a svoju manželku za cisárovnú Francúzska. Uzavrel dohodu s pápežom, čím zabezpečil podporu francúzskeho duchovenstva.

Privilégiá šľachty neobnovil a cirkev podriadil štátu. Vyznamenania a pocty udeľoval tým, ktorí sa zaslúžili o štát. Tým vzbudil vo Francúzoch pocit národnej hrdosti. Položil základy modernej školskej sústavy a vydal občiansky zákonník, ktorý zabezpečil buržoázii nedotknuteľnosť jej majetku.

Vo vláde sa obklopil odborníkmi a prostredníctvom cenzúry a polície ovládal celú krajinu. Založením Francúzskej banky a vytvorením franku položil základy rozvoja hospodárstva a menovej stability.

Vláda, aby predišla ľudovým nepokojom, zabezpečila zásobovanie základnými potravinami a určila nízke ceny chleba, ktoré pravidelne kontrolovala. Všetky zdroje krajiny mali slúžiť výbojnej zahraničnej politike.

Jednou z najúspešnejších bitiek bola „bitka troch cisárov“ pri Slavkove na Morave v roku 1805. Na tomto mieste sa stretli vojská 3 krajín: FRANCÚZSKO pod velením Napoleona, RAKÚSKO pod velením rakúskeho cisára Františka II. a RUSKO pod velením ruského cára Alexandra I. V tejto bitke Napoleon porazil rakúsko-ruskú armádu. Na bojisku padlo 27 tisíc vojakov. Na začiatku 20. storočia dali postaviť na Morave pamätník – Mohyla mieru – ktorý je zasvätený tým, ktorí zahynuli v tejto bitke. V Slavkove sa nachádza aj zámok a v časti pred zámkom si môžeme pozrieť dobové kostýmy všetkých 3 štátov.

Napoleon po tejto vyhranej bitke považoval za nedôstojné, aby sa mier podpisoval v nejakom neznámom mieste, preto poslal svojho vyslanca, aby pohľadal vhodnejšie miesto a ten našiel Bratislavu – Bratislavský primaciálny palác, kde 26. decembra 1805 bol podpísaný tzv. bratislavský mier. Týmto mierom prispel Napoleon k rozpadu Svätej ríše rímskej národa nemeckého a postupne začal obklopovať Francúzsko štátmi, kde vládli jeho príbuzní (dosadzoval buď svojich priamych súrodencov alebo vzdialenejšiu rodinu). Všade rušil feudálne privilégiá, ale výhody mali Francúzi. Bratislavským mierom sa musel aj František II. vzdať titulu nemeckého cisára a vzápätí uhorský snem zaviedol maďarčinu ako úradný jazyk aj do najvyšších úradov, čo prijali aj slovenské stolice. Tento mier ale vydržal len 4 roky a potom Napoleon zase pokračoval vo vojne s Habsburgovcami.

V roku 1805 sa uskutočnila aj bitka pri rakúskom meste Vanbram a pri tejto príležitosti bola ostreľovaná aj Bratislava a dokonca Napoleonske vojská zničili aj hrad Devín, ktorých je odvtedy v ruinách. Rakúsko bolo nútené stať sa Napoleonovým spojencom, čo potvrdil aj sobáš Napoleona s dcérou Františka II. Máriou Lujzou.
V roku tomto istom roku sa Napoleon pripravoval aj na vylodenie v Anglicku, ale francúzske loďstvo utrpelo zdrvujúcu porážku od Angličanov pri španielskom myse Trafalgar, ktorým velil admirál Nelson.

Keďže nádeje zničiť Anglicko vojensky padli, Napoleon sa rozhodol preto v roku 1806 vyhlásiť v Berlíne tzv. kontinentálnu blokádu. Bol to systém, ktorý zakazoval dovoz anglického tovaru do Európy. Tým sa usiloval Napoleon hospodársky zničiť Anglicko.

Kontinentálny systém ale stroskotal. Niektoré krajiny, najmä Rusko, ju nedodržiavali, pretože pre nich to bolo hospodársky nevýhodné. Európa potrebovala anglický tovar, preto sa pašoval. Francúzsko nemohlo nahradiť anglickú výrobu a ani obchod. Nemohlo tiež prinútiť všetky štáty, aby bojkot anglického tovaru dodržiavali.
Rusko, ktorému bránila kontinentálna blokáda vo vývoze obilia do Anglicka a v dovoze anglických priemyselných výrobkov, sa zrieklo blokády. Preto v roku 1812 zaútočil Napoleon na Rusko so 600 tisícovou armádou. V Rusku sa začala proti Napoleonovi vlastenecká vojna, ktorú viedol generál Kutuzov.

Na ceste k Moskve došlo k veľkej bitke pri Borodine, ktorá nerozhodla o víťazovi, ale obe strany utrpeli obrovské straty. Kutuzov ustupoval až k Moskve, ktorú vojsko aj obyvatelia opustili. Vyhladovaná francúzska armáda zostala v horiacej Moskve. Napoleon niekoľko ráz ponúkol ruskému cárovi mier, ale nikdy nedostal od neho odpoveď, preto sa napokon rozhodol ustúpiť. Kutuzov ho prinútil ustupovať cestou, ktorou prišiel, pričom na ustupujúce jednotky neustále útočil. Po nesmiernych útrapách sa z Ruska vrátili do Francúzska len zvyšky Napoleonovej armády (asi 40 tisíc vojakov). Z tejto zdrvujúcej porážky sa Napoleon už nespamätal.

Napoleon sa urýchlene vrátil do Paríža a začal budovať novú armádu. Dosiahol s ňou aj viacero víťazstiev, avšak koalícia, v ktorej sa spojili všetky európske veľmoci, mali jednoznačnú prevahu.

V roku 1813 sa uskutočnila krvavá bitka známa ako „bitka národov“ pri Lipsku, kde Rakúšania, Prusi, Rusi a Švédi na hlavu porazili Napoleonove vojská. Na bojisku zahynulo 125 tisíc vojakov. Spojenecké armády vtrhli do Francúzska a obsadili v roku 1814 Paríž.

Napoleon sa musel vzdať trónu a odísť do vyhnanstva na ostrov Elba. Podľa rozhodnutia spojencov sa obnovila vláda Bourbonovcov (Ľudovít XVIII.). Avšak prívrženci kráľa Ľudovíta XVIII. chceli vrátiť staré predrevolučné pomery. Nespokojnosť s jeho vládou narastala, čo využil Napoleon pre svoj návrat k moci na „100 dní – 100-dňové cisárstvo“. Prusko-anglické vojská ho však v bitke pri Waterloo neďaleko Bruselu v roku 1815 definitívne porazili. Angličania držali Napoleona pod dozorom na ostrove sv. Heleny, kde aj zomrel v roku 1821.

Obdobie Napoleonovej vlády zmenilo Francúzsko tak, že sa už nikdy nevrátilo k predrevolučným pomerom. Napoleonské vojny pomohli ľuďom uvedomiť si pojmy ako vlasť, národ, sloboda a rovnosť. Nastal čas revolučných zmien, ktoré čoskoro zachvátili celú Európu.Viedenský kongres

Po Napoleonovom páde sa v roku 1814 – 1815 konal vo Viedni kongres panovníkov a štátnikov. Bola to najväčšia konferencia medzi poprednými štátmi v histórii. Rokovalo sa na ňom o usporiadaní európskych politických pomerov. Mal odstrániť politické zmeny, ktoré privodila francúzska revolúcia a Napoleon a vrátiť Európu k absolutizmu.

Rozhodujúce slovo na rokovaniach mali 4 veľmoci – Veľká Británia, Rusko, Rakúsko a Prusko. Hlavnou postavou kongresu a architektom zmien v ponapoleonskej Európe bol rakúsky kancelár Metternich. Zúčastnili sa na ňom najvýznamnejšie osobnosti európskej diplomacie a politiky.

Rozhodnutia kongresu smerovali k obnove starých poriadkov z čias pred francúzskou buržoáznou revolúciou. Francúzsko muselo zaplatiť vojnovú náhradu vo výške 700 miliónov frankov, muselo vydať svoje vojnové loďstvo víťazom a malo obnovené hranice z roku 1790.

Anglicko získalo niektoré francúzske a holandské osady (Helgoland, Maltu, Kapsko, Cejlón). Rusko získalo Fínsko, Besarábiu a Varšavské veľkovojvodstvo. Z veľkovojvodstva bolo zriadené Poľské kráľovstvo, ktoré bolo spojené s Ruskom personálnou úniou. Rakúsko si privlastnilo Lombardiu a Benátky s okolím. Prusko získalo časť Saska, Poznaň, Vestfálsko a Porýnie.

Spojením Belgicka a Nizozemska vzniklo Nizozemské kráľovstvo. Taliansko zostalo rozdrobené – sever okrem Piemontu ovládlo Rakúsko, stred pápež a juh neapolský kráľ z rodu Bourbonovcov. Nemecko bolo rozdelené na niekoľko samostatných štátov.

Pre spoločné záležitosti bol zriadený ríšsky snem vo Frankfurte nad Mohanom. Mal však malú právomoc, pretože nemal vlastné vojsko ani financie.

Výsledkom kongresu bol aj vznik Nemeckého spolku namiesto Svätej ríše rímskej. Združoval 35 nemeckých štátov namiesto 300 a 4 slobodné mestá. Hlavnú úlohu v ňom zohralo Rakúsko a Prusko, ktoré sa rozrástlo na západe na rieke Rýn na úkor Saska.

Obdobie po viedenskom kongrese sa nazýva aj obdobím reštaurácie, pretože je charakteristické návratom predrevolučných dynastií (Francúzsko, Španielsko a Portugalsko). Víťazné mocnosti sa vo Viedni zmluvne zaviazali, že zabezpečia mier v Európe, rovnováhu síl a že nové usporiadanie budú chrániť aj mocou. Na návrh ruského cára Alexandra I. kongres schválil ešte v roku 1815 vyhlásenie, tzv. Svätú alianciu. Podpísali ho takmer všetci európski panovníci okrem sultána a pápeža. Toto vyhlásenie opúšťalo osvietenské myšlienky a jeho signatári (podpisovatelia zmluvy) mali zabrániť šíreniu revolučných myšlienok vo svojich krajinách, čo bol krok späť.

Nasledujúcich 30 rokov žila Európa pod vplyvom záverov a politiky Viedenského kongresu. Toto obdobie nazývame podľa jej hlavného tvorcu aj „Metternichovou érou“. Napriek tomu myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie a odpor proti absolutizmu nezanikli. Prejavilo sa to v 20. rokoch v Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Grécku a aj v Rusku.

V roku 1830 nová revolúcia vo Francúzsku zmietla Bourbonovcov, Belgicko obnovilo svoju nezávislosť a Poliaci znovu povstali za svoju samostatnosť. Vývoj Európy napriek všetkej húževnatosti Metternicha a jeho spojencov nezadržateľne smeroval k novému veľkému revolučnému výbuchu.