Proces s vrahom a ostatnými sprisahancami sa konal v Dillí v Červenej pevnosti. Na lavicu obžalovaných zasadli 22. júna 1948 všetci zúčastnení vrátane Vinájaka Savarkára, ktorý bol ešte nedávno veľmi vplyvným mužom.

Náthurám Godsé vedel, čo ho čaká. Ostatní sprisahanci dúfali, že im pomôžu prominentní advokáti, že dôjde k zmene politickej situácie, že Džaváharlál Nehrú padne a z obžalovaných sa cez noc stanú hrdinovia. Prerátali sa. Národnooslobodzovací boj indického ľudu pokračoval. Spiatočníci museli preč z cesty. Nepomohli im ani advokáti ani politické špekulácie. Vrah Godsé vyhlásil: „Vážil som si Mahátmu. Nezabil som ho s potešením, no musel som. Sústavne nadržiaval moslimom.“

Naráján Apté vyhlásil: „Moje rozpory s Gándhím sa netýkali jeho osoby, ale zásad, ktoré zastával. Nikdy som nemyslel na jeho fyzickú likvidáciu. Správa o jeho smrti ma naplnila hlbokou ľútosťou.“

Madan Lál Pahve vyhlásil: „Nechcel som ublížiť Gándhímu, na to som nikdy ani nepomyslel. Hodil som bombu, aby som ho na seba upozornil. Chcel som mu predniesť sťažnosť.“

Výhovorky, kľučkovanie, zastieranie a nepresvedčivé argumenty. Iba novinár Náthurám Gódsé sa v záverečnej reči vyjadril, že zavraždenie Gándhího považoval za svoju občiansku povinnosť, za službu vlasti. Osud mu prikázal, aby to urobil a on iba poslúchol.

Desiateho februára 1949 si vypočuli obžalovaní rozsudok. Boháča Savarkára oslobodili pre nedostatok dôkazov. Náthuráma Gódsého a Nárájána Aptého odsúdili na trest smrti. Ostatní mali stráviť zvyšok života za mrežami.

Pri odvolacom pokračovaní, ktoré sa konalo v Simle, oslobodil apelačný súd výrokom z 2. mája 1949 aj doktora Parčúreho a Kistajju. Medzitým obaja kandidátismrti prežívali svoje posledné dni vo väzení v Ambále. Vrah Gódsé spustil z radikalizmu, oľutoval svoj čin a vyhlasoval, že by teraz, poučený udalosťami, venoval službe vlasti a boju za zachovanie mieru.
Pätnásteho novembra 1949 vyviedli oboch odsúdencov na väzenské nádvorie, kde katovi pomocníci postavili pre oboch kandidátov smrti jednu šibenicu. Apté kráčal dôstojne, Gódsé s vypätím posledných síl. Obidvaja však jeden cez druhého vykrikovali heslá, proti ktorým predtým bojovali: „Nech žije jednotná India! Nech žije na večné časy!

Veľa ľudí nesúhlasilo s rozhodnutím súdu, ktorý oslobodil vodcov sprisahania Savarkára a dok-tora Pančúreho. Ľudia sa spytovali na súvislosti. Sprisahanie malo predsa širšie a hlbšie zázemie. Kde zostali financiéri ozbrojených oddielov, čo platili diverzantov? Ozvali sa aj kritické hlasy proti Patélovi, hovorilo sa o jeho stykoch so Savarkárom. Politické udalosti však prekryli aféru a pochybnosti sa opäť vynorili až po rokoch.

Na jeseň roku 1964 sa z väzenia vrátil Višnu Karkaré, Gópal Gódsé a Madan Lál Pahve. Hinduistický extrémisti využili príležitosť a usporiadali im v Púne búrlivé privítanie. Verejnosť na Mahátmu nezabudla a teraz sa dožadovala odpovede na otázku, prečo sa roku 1948 a 1949 neodhalili široké politické súvislosti atentátu, prečo polícia nepátrala po príčinách v zákulisí. Minister Nanda vymenoval teda v roku 1965 osobitnú komisiu, ktorá mala znovu vyšetriť okolnosti v pozadí atentátu.

Protokoly komisie umožnili túto rekonštrukciu. Objavila sa však ešte jedna, dokumentárne nedoložená, ale napriek tomu zaujímavá správa, ktorú roku 1969 uverejnil v Bombaji K. L. Gaube. Gódsé vraj pred smrťou vyhlásil: „Bol som len vykonávateľom rozkazov Savarkára a te ich dostával od Patéla.“ Je to logické tvrdenie. Minister vnútra sa mal postarať o Gándhího bezpečnosť po prvom atentáte, no neurobil to. Náhodou? Z nepozornosti?

Roku 1968, keď boli sprisahanci opäť na slobode, Madan Lál Pahve vyhlásil, že svoj čin neľutuje a keby bolo treba, urobil by to znovu. Silácke gesto, určené na titulky bulvárnej tlače. Sprisahanci zavraždili Mahátmu Gándhího preto, že sa usiloval o zmierenie, ktoré extrémisti odmietali. Atentát však nesplnil očakávania. Ešte predtým než Gódsé a Apté zomreli na šibenici, skončila sa vojna s Pakistanom o Kašmír prímerím.

3.ZÁVER

Prácou som zistil mnoho skutočností a obohatil som si svoje znalosti z dejín. Napríklad, keby nebolo Gándhího India by možno ešte teraz bojovala z Pakistanom. Bol to pokorný muž, ktorý veľa dával a málo bral. Bolo obdivuhodné koľko držal hladoviek a pri všetkých obstál. Poslednú dokonca vo svojivh sedemdesiatichôsmych rokoch. Zaujímavé bolo, že vrah nebol moslim, ako by sa dalo očakávať, ale bol to Ind a dokonca hinduista. To bolo dosť prekvapivé. Myslím si, že na Gándhího ešte stále v Indii nezabudli a ani tak skoro nezabudnú.

Obsah

1 ÚVOD......................................................................1
2 VLASTNÁ PRÁCA........................................................2
2.1 MAHÁTMÁ............................................................2
2.2 AKO INDIA ZÍSKALA NEZÁVISLOSŤ............3
2.3 OSUDNÝ JANUÁR 1948.......................................4-6
2.4 PREČO MUSEL ZOMRIEŤ................................7-13
3 ZÁVER....................................................................14
4 OBRAZOVÁ PRÍLOHA......................................15-17
5 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY................18