1. Úvod

Túto tému som si vybral preto, lebo ma fascinovalo ako sa Mahátmá Gándhí postavil na čelo boja za nezávislosť Indie od britskej nadvlády. Páčilo sa mi, že nechcel používať žiadne násilné prostriedky, ale všetko chcel riešiť s rozvahou a pokojom, najlepšie v kľude za stolom. Vybral som si ju aj preto, že Gándhí by mohol byť príkladom pre všetkých ľudí, pretože bol veľmi silnou osob-nosťou a mňa veľmi zarmucuje, že musel svoj život, ktorý určite nemal ľahký,ukončiť predčasne. Bola to veľká strata nielen pre Indov, ale pre všetkých obyvateľov Zeme. Ale tak to chodí, že tí, čo bojujú za slobodu a rovnosť pre ostatných a nechcú nič len pre seba, musia zomrieť.

Môj postup bol nasledovný: hneď, ako som sa rozhodol pre danú tému, začal som si zoháňať mate-riály. Keď som si už myslel, že kníh je dosť, začal som vyberať údaje vhodné pre túto prácu. Nako-niec som prácu prepísal na počítači. Pri zhromažďovaní materiálu sa nevyskytli žiadne väčšie prob-lémy. Len na začiatku zhromažďovania materiálov som mal menšie problémy so zohnaním dostat-ku literarúry, no nakoniec sa všetko vyriešilo. A tak som v kľude mohol začať na tejto práci praco-vať.

2. Vlastná práca

2.1 Mahátmá

Hovorili mu bhabú – otecko, ale aj Otec národa a Mahátmá, čo znamená Veľký duch.Volal sa Móhandás Karamčand Gándhí a bol bezpochyby jednou z najvýraznejších postáv scény, na ktorej sa odohrával národnooslobodzovací boj. Bol synom domorodého úradníka a hlboko nábožensky založenej matky. Narodil sa v Porbandare v západnej Indii 2. októbra 1869. Podobne ako mnoho indických detí oženil sa mladý, vo veku trinástich rokov. Stal sa otcom štyroch detí. V roku 1888 odišiel na palube lode do Londýna, kde vyštudoval právo a potom začal v Bombaji pracovať ako právnik. Po prvý krát o ňom verejnosť počula v roku 1893. Vtedy sa odsťahoval do Južnej Afriky, kde zahájil kampaň za práva tamojšej indickej menšiny. V ritskej kolónii Natal ho napadol a skoro zlynčoval na smrť rozvášnený dav belochov. Gándhí nemohol vstupovať do hotelov, na ktorých bolo napísané „len pre Európanov“. Keď v roku 1914 z Južnej Afriky odišiel, generál Jan Christia-an Smuts, africký politik vyhlásil: „Ten svätý muž odplával od našich brehov. Dúfam, že navždy“.

Po návrate do Indie v nasledujúcom roku získaval Gándhí vojakov pre Britskú indickú armádu. Na začiatku roku 1919 sa však postavil proti Britom, ktorí zatýkali bez súdu osoby obvinené z poburovania.Zahájil celoštátnu kampaň, ktorú nazval satjágraha, čo znamená vytrvalosť v pravde, ktoeú po prvý krát vyskúšal v Južnej Afrike. Postavil sa proti všetkým násilnýn činom a hlásal pasívnu rezistenciu. Od svojich stúpencov napríklad žiadal, aby nevracali policajtom, ktorí ich udreli obuškom a aby sa dali bez odporu odviesť do väzenia. Mierové protestné akcie a pochody však boli často doprevádzané výbuchmi brutality. K najhoršiemu z nich došlo v meste Amritsar v severozápadnej Indii, kde 13. apríla 1919 britské jednotky pod vedením brigádneho generála Re-ginalda Dyera začali stieľať do asi 10 000 demonštrantov, ktorí sa zišli na mieste, z ktorého bol len jeden východ. Skoro 400 ľudí zahynulo a 1200 ďalších bolo zranených. Briti vyhlásili stanné právo a dali „výtržníkov“ verejne zbičovať.

Od tejto doby sa Gándhí venoval len oslobodeniu svojej zeme od spod britskej nadvlády. Zahá-jil hladovky a dostal sa aj do väzenia. V roku 1930 sa zameral na nenávidenú daň, ktorá bola uvale-ná na soľ. Vyzýval roľníkov po celom pobreží indie, aby získavali vlastnú soľ z mora a odnášali si ju do svojich dedín. V boji s britským monopolom na soľ bolo uväznených vyše 60 000 ľudí. Na-populárna daň bola zrušená až o 17 rokov neskôr.

Už v tej dobe niektorí ľudia na celom svete považovali Gándhího, ktorý strávil skoro šesť a pol roka v indických a juhoafrických väzniciach, za moderného svätca.

Albert Einstei o ňom vyhlásil: „Budúce generácie ťažko uveria, že niekto taký, človek z mäsa a krvi, vôbec mohol kedy chodiť po tejto zemi“.

2.2 Ako India získala nezávislosť?

Cestu k vytvoreniu nezávislej Indie otvoril zákon o Indii z roku 1935, v ktorom Británia navrhla transformáciu Indického cisárstva do federácie samosprávnych domorodých štátov a provincií Brit-skej Indie. Proti návrhu sa postavil Gándhí a jeho silný Indický národný kongres, ktorého bol pred-tým vodcom. Už pred 2. svetovou vojnou Gándhí a Indický národný kongres požadovali zriadenie federálnej indickej vlády.

Aby britská vláda získala počas vojny podporu Indov, vyslala v roku 1942 predsedu Dolnej snemovne sira Stafforda Crippsa do Indie s ponukou samosprávy. Tentoraz viedol k odmietnutiu ponuky Gándhího odpor k bojovaniu. Odmietol ju aj Muhammad Alí Džinnáh, vodca Moslimskej ligy, ktorá sa nechcela stať súčasťou zeme ovládanej hinduistami a požadovala pre moslimov samo-statný štát.

Po skončení vojny schválila v roku 1947 britská vláda Clementa Attleho zákon o nezávislosti Indie, ktorý predpokladal vznik nezávislej Indie s prevažne hinduistickým obyvateľstvom. Na úze-mí s prevažne moslimským obyvateľstvom mal vzniknúť nový štát, Pakistan. Ten sa mal skladať z dvoch častí, Východného Pakistanu a Západného Pakistanu, oddelených od seba viac ako 1600 kilometrami indického územia.

S rozdelením – ako sa tomu vtedy začalo hovoriť – súhlasil Džinnáh, vodca Indického národné-ho kongresu Nehrú a aj keď trochu váhavo, napokon aj Gándhí. Británia medzitým určila máj 1948 za termín svojho odchodu z Indie. Neskôr však bol určený nový dátum, 15.august 1947. Na posled-né dni britského panstva dohliadal Mountbatten, posledný indický miestokrál a po rozdelení až do roku 1948 generálny guvernér. Gándhí však bol hlboko sklamaný tým, že India síce získala samo-statnosť no stratila jednotu.

India bola prvá z briských zemí, ktorá získala nezávislosť. Tým bol daný mode pre „rozpúšťanie impéria“ na Ďalekom Východe . Vo väčšine prípadoch bola nezávislosť dosiahnutá mierovou ces-tou. Inde sa tak stalo až po mnohoročných bojoch. V roku 1948 udelila Británia nezávislosť Barme po vyhnaní Japoncov, ktorí do nej vtrhli v 2. svetovej vojne. V roku 1957 stratilo britské impérium ďašiu kolóniu, Malajziu.

2.3 Osudný január 1948

Angličania odišli z Indie a zanechali tu nezávideniahodné dedičstvo: subkontinent rozdelený na hinduistickú Indiu a moslimský Pakistan. Náboženská vojna teda pokračovala. Moslimovia vraždili hindov a tí zasa vyhladzovali celé moslimské dediny.

Obyvatelia mestských štvrtí si vybavovali staré účty, milióny emigrantov vo vlastnej krajine sa dali na pochod bez prostriedkov, potravy, cieľa i bez nádeje. Náboženskí fanatici prepadávali vysilených pútnikov a po stovkách ich vraždili.

Proti lavíne násilia sa postavil chatrný starček s drôtenými okuliarmi na nose – začal hladovku. Každý vedel, že ju nemôže prežiť, máuž predsa sedemdesiatosem rokov.

Mahátmá Gándhí prestal jesť 12. januára, do nedele osemnásteho nevzal do úst nič okrem pár dúškov vody. Jeho zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršoval. Svet zo zatajeným dychom pozoroval drámu starca, ktorý sa postavil sám, proti stámiliónom vydráždených náboženských fanatikov a verejnosť piatich kontinentov mu držala palce. V Indi sa ozývali hlasy za ukončenie bratovražedné-ho boja. Gándhí vyhlásil presné pravidlá hry: prvý pohár pomarančovej šťavy vypije až vtedy, keď zabezpečí pokojné spolunažívanie hindov a moslimov. Podmienky oznámil predpoludním moslim-ský predák na státisícovom zhromaždení hindov a sikhov.

Už napoludnie podpísali zástupcovia oboch strán v Gándhího prítomnosti zmierenie. Mahátmá vypil prvý dúšok pomarančovej šťavy. V ten večer vyhlásil, že prímerie treba rozšíriť z Dillí na celú Indiu a Pakistan. A v OSN, ktorá zasadala v Lake Success, vystúpil pakistanský minister s radostnou správou, že Mahátmá dosiahol čochcel. „Nastalo obdobie priateľstva a mieru, na indic-kom subkontinente je zabezpečený pokoj,“ vyhlásil. Toto tvrdenie bolo pri najmenšom prehnané. Extrémisti nekapitulovali.
Mahátmá Gándhí býval v Dillí v priestrannej vile svojho starého priateľa, priemyselníka Birla. Bolo to veľké panské sídlo s rozsiahlou záhradou, ohradenou vysokým múrom. Starý pán zúbožený nespočetnými hladovkami, najmä tou poslednou, žil si tu pokojne, obsluhovali ho vnučky Manu a Ava, pred láskou priaznivcoc i nenávisťou votrelcov ho chránila ozbrojená stráž. Skôr svätý muž ako politik, skôr legendárny boží človek než reformátor, prorok nenásilia, žijúci mýtus modernej Indie, taký, akých ľud tejto obrovskej a pritom takej chudobnej krajiny od napamäti uctieval.

V piatok tridsiateho januára okolo štvrtej popoludní prišiel do Birlovho sídla niekdajší Gándhí-ho spolpracovník a teraz najzarytejší odporca, minister vnútra a podpredseda indickej vlády Sarsar Patél. Gándhí ho podľa obyčaje privítal už na terase, potom obaje muži vošli do domu, kde spolu rokovali vyše hodiny.

Mahátmá bol pre mnohých žijúcim božstvom, preto mal určité povinnosti voči veriacim. Vždy okolo piatej popoludní, keď sa slnko sklonilo a tône paliem zakryli priestranstvo pred vilou, v záhrade sa zišli Gándhího prívrženci, ale aj mnohí zvedavci. Bolo to čosi medzi bohoslužbami a zhromaždením ľudu. Pretože indický rozhlas vysielal z týchto zhromaždení pravidelné relácie, vyu-žíval ich Mahátmá Gándhí na politické proklamácie. Indická verejnosť si na ne zvykla a počúvala ich, ba zavše si ich vzala aj k srdcu.
Aj tridsiateho januára 1948 čakalo v záhrade asi tisíc Indov. Ale Mahátmá nechodil. Vnučka Manu vošla teda do vily a upozornila deda, aby už šiel. Minister Sardar Pátel sa uklonil so zopätý-mi rukami a odišiel. Malý počerný starec, vychudnutý na kosť, ovinutý bielym bavlneným dhotí, vo vyšliapaných sandáloch, ako ho poznal celý svet, vstal, cez plecia si prehodil kašmírový čadár z bielej vlny, pretože bol január a schladilo sa a vyšiel na terasu. Chcel prehovoriť k svojim stúpencom. Vnučka Manu zdvihla zo stola jeho zápisník, v ktorom mal koncepty prejavov, pero, pľuvák a puzdro na okuliare a podala starému otcovi ruku. Z druhej strany ho podoprela jej sestra Ava.

Mahátmá kráča pomaly a dôstojne, zastaví sa, zopätými rukami odpovedá na pozdravy davu, ten úctivo ustupuje, aby mu urobil miesto. Biela záplava na zelenom trávniku a jediný muž v kaki košeli. Prediera sa pomedzi ľudí, pretláča sa ku Gándhímu, hrubo odstrčí vnučku Manu, tej vypadnú z ruky veci, ktoré nesie, rýchlo sa zohýna, akoby chcel podľa starého zvyku v úcte a pokore poutierať Mahátmovi prach zo sandálov.

Pár sekúnd kľačí pred starcom, siaha do vrecka, v ruke drží pištol a z bezprostrednej blízkosti strieľa. Dve guľky do srdcovej oblasti a jednu do brucha. „He rám! Bože môj!“ vykríkne ešte Gándhí a padá. Na snehobielom dhotí sa šíri červwná škvrna. Je tridsiateho januára 1948. sedemnásť hodín sedemnásť minút. Atentátnik sa pokúsil o samovraždu. Už dvíhal pištol k sluche, keď sa naňho vrhli ľudia. Nechýbalo veľa a už by sami vykonali rozsudok, no Gándhího strážca včas zasiahol a zachránil vraha pred rozhnevaným davom pre výkon spravodlivosti. Gándhího medzitým položili na podlahu v jeho izbe. Aj keď mal oči napoly zavreté, zdalo sa že ešte stále žije, no bolo však zrejmé, že je na pokraji smrti. Minister vnútra Patel si ku Gándhímu kľakol a nahmatul mu tep. Zdalo sa mu, že cíti slabý puls. Niekto hľadal v skrinke s liekmi povzbujúci prostriedok, ale márne. Keď privolaný lekár pohotovostnej služby dr. D. P. Bhargava Gándhího vyšetril, zistil, že už preňho nemôže nič spraviť. „Bol mŕtvy už najmenej 10 minút“ prehlásil neskôr. Miestnosť sa medzitým zaplnila Gándhího pomocníkmi a stúpencami, ktorí si kľakli na podlahu, spievali zbožné piesne a modlili sa. Túto kľudnú atmosféru prerušil až príchod indického ministerského predsedu Džaváhar-lála Néhrua. Od chvíle, keď sa Gándhí pokúšal urovnať jeho spory s ministrom vnútra Patelom uplynolu niečo vyše hodiny. Nehrú tiež pokľakol, zaboril si tvár do do krvou nasiaknutého odevu a rozplakal sa ako malé dieťa. Ako ďalší prišiel Gándhího najmladší syn Dévadás. Nežne sa dotkol stále teplého tela a pozrel sa do tváre svojho otca, ktorý sa usmieval, akoby na znamenie odpuste-nia. Zatiaľ, čo sa prejednávala Gándhího kremácia, ktorá mala byť prevedená nasledujúci deň, Nehrú prehovoril k indickému ľudu v rozhlase. V emocionálnom prejave o Gándhim povedal:

„...svetlo našich životov vyhaslo a všade zavládla temnota... Povedal som, že svetlo vyhaslo, no mýlil som sa... toto svetlo bude žiariť ešte tisíc rokov... Lebo toto svetlo predstavovalo... živé, večné pravdy a pripomína nám správnu cestu, vyvádza nás z omylov a vedie našu starobylú zem k slobode.“

Rádž Ghát, pamätné miesto v Dillí, kde spálili Gándhího. Cudzinci sem prichádzajú zo zveda-vosti, ale Indovia a aj tí najmenší v európskom odeve, si tu vyzývajú topánky akoby vstupovali do svätyne. Po pravej strane stojí neveľká nízka budova, kde predávajú literatúru o Mahátmovi. Nielen India, ale aj ostatní svet nezabudol na svojrázneho starčeka.2.4 Prečo musel zomrieť?

Proces s Gándhího vrahom Náthurámom Vinajakom Godsem bol zahajený v starom Dillí v máji 1948, štyri mesiace po atentáte. O politickom a spoločenskom pozadí atentátu sa ešte dlho viedli rôzne špekulácie. Až v roku 1965 vymenoval minister vnútra Nanda komisiu, ktorá mala dodatočne vyšetriť celé pozadie atentátu. V rokoch 1969 a 1970 sa zrazu objavili dokumenty, na základe ktorých sa pokúsili o rekonštrukciu vtedajších udalostí.

Náboženstvo odjakživa hralo v indickej politike dominantnú rolu. Keď došlo k vyhláseniu ne-závislosti a rozdeleniu Indie na moslimskú a hinduistickú časť, docielil Gándhí len čiastočné zmierenie. Extrémisti sa totiž zásadne postavili proti spolupráci s moslimami. Hindú Mahásabhá, politická organizácia s teroristickými oddielmi Ráštra Dal a Ráštrijá Svajam Sevák sa rozhodla pokračovať v boji. V Dillí však narazila na autoritu Gándhího. Preto sa zrodilo sprisahanie vedené vod-com Hindú Mahásabhá bombajským milionárom Vinajákom Savarkárom. Jeho metódy a prostriedky sa nápadne podobali fašistickým.

Savarkár sa rozhodol odstrániť nepohodlného filozofa, ktorý mal taký veľký kredit u indickej verejnosti. V októbri 1947 zostavil bombajský boháč zo svojich verných vražedné komando. Neboli to najatí vrahovia, ale vyštudovaní brahmani. Godsé bol šéfredaktorom radikálno pravicových novín Hindú Ráštra a Narájan Apté bol ich riaditeľom. Digambar Bahdgé zastával funkciu zbrojára organizácie. Pôvodne totiž predával na púťach obetné figúrky z vosku a papierové kvety, neskôr pribral pre radikálne hnutie potrebnejšie artikle: obušky, boxery, a dýky ap pod pultom aj pištole a muníciu. Riaditeľ Apté požiadal práve Bahdgého, aby pre vraha obstaral zbraň. Z rovnakého dôvodu prizvali medzi seba i Godsého brata Gópála, vedúceho kantíny vojenského muničného skladu.

Ďalší členovia skupiny: hotelier Višnu Karkaré, Bahdgého sluha Šankár Kistajja a mladý utečenec Madan Lál Pahve. Keď sa prípravy na atentát ukončili a Bahdgé si obstaral päť granátov, dve bomby zo strelnej bavlny a dve pištole s nábojmi, zjavil sa Pahve u profesora Džaina, u ktorého predtým pracoval a chvastal sa, že sa stal členom úderného komanda a profesorovi prezradil, čo sa chystá. Profesor hindčinyna univerzite v Bombaji vedel teda už 10. januára 1948, že skupina extrémistov pripravuje na Gándhího atentát, no nechal si túto informáciu pre seba. Neskôr vyhlásil, že táravému chlapcovi neveril a bol presvedčený, že sa Madan Lál iba chvastal. No Madan Lál tentoraz neluhal.

Sedemnásteho januára 1948 nastúpili v Bombaji do lietadla spoločnosti Air India sprisahanci Godsé a Apté. Krátko pred odletom dostali posledné požehnanie od svojho vodcu Savarkára. Do Dillí prileteli ako bratia Déšbandeovci a ubytovali sa v hoteli Marina. Karkaré a Madan Lál prišli do mesta vlakom a v hoteli Šarif sa prihlásili pod falošnými menami. Večer, v čase, keď okolo Gándhího sídla prúdil stotisícový dav a prevolával mu na slávu, sprisahanci sa zišli na poslednú poradu. Plán bol jednoduchý: Apté, Bahdgé a Kistajja sa počas Gándhího večerného prejavu vmiesia do davu, Bajdgé sa s fotoaparátom na krku bude správať ako fotoreportér, vstúpi do vedľajšieho domu a vojde do miestnosti, oddelenej od susednej záhrady iba mrežou. Tam bude čakať v zálohe. Madan Lál zapáli v záhrade zápalnú šnúru bomby, výbuch spôsobí paniku, Bahdgé využije zmätok a zoza-du strelí Gándhímu do tyla.

India je krajina kontrastov. Myslenie indického človeka je pre Európana ťažko pochopiteľné. Do reálnych udalostí tu zasahujú nepostihnuteľné faktory zložitej psychiky, spriadané po tisícročia z mýtov a povier. Atentátnik, ktorý sa rozhodol zavraždiť takú významnú osobnosť, terorista vycvičený v nenávisť voči nepriateľovi, všetkými mazami mazaný podomový obchodník sa v poslednej chvíli zľakol pohľadu jednookého muža. Ten neznámy stál neďaleko od vchodu do miestnosti, odkiaľ mal Bahdgé strieľať a terorista sa zámeru vzdal. Pohľad jednookého akiste znamenal ono nepriaznivé znamenie osudu, ktorý dal zabijakovi najavo, že má zmeniť plán. Bahdgé naozaj uviedol tento dôvod. Bahdgé teda odmietol vystreliť a zľakli sa aj ostatní. Madan Lál to netušil a bombu hodil. Ozval sa výbuch, no vôbec nenastala taká panika, ako predpokladali. Mahátmá Gándhí sa prvý spamätal a upokojoval dav. Celá India počula jeho slová: „Nepriateľ moslimov je nepriateľom Indie“ povedal a vyzval prítomných, aby zachovali pokoj. Nato skončil prejav.

Madan Lál Pahve sa napokon našiel na policajnej strážnici, ostatní sprisahanci sa rozpŕchli. Po-domový obchodník Bahdgé pochopil, že mal zohrať v pláne brahmanov úlohu murína. Keď prišiel za ním Godsé a Apté a volali ho na zodpovednosť, ukázal im dvere.

Gopál Godsé a Višnu Karkaré si v hoteli zbalili prestieradlá, bez ktorých Ind nikdy necestuje a prihlásili sa pod cudzími menami v hoteli Hindú Frontier. Už predtým sa sprisahanci zbavili kompromitujúcich zbraní. Bahdgé spolu s Kistajjom odišli do Púny, Nathúram Godsé a Apté si kúpili cestovné lístky do Kánpuru. Len čo opustili hotel Marina, zjavila sa na vrátnici polícia so zadrža-ným Madanom Lálom Pahvem. Izba číslo štyridsať, ešte včera hlavný stan atentátnikov, bola však už prázdna. Madan Lál Pahve dlho nezapieral, povedal všetko, čo vedel o sprisahaní a vymenoval všetkých jeho účastníkov. Druhým cenným svedkom proti atentátnikom bol profesor Džain. O atentáte sa dozvedel až na druhý deň ráno, no hneď si uvedomil svoju vinu a usiloval sa spojiť s ministrom vnútra Patélom. Ten však krátko predtým odišiel z Bombaja. Profesor Džain pochopil, čoho sa dopustil, keď bagatelizoval tvrdenie Madana Lála Pahveho, že sa stýka so sprisahancami a usiloval sa chybu napraviť. Vytočil číslo predsedu politickej Strany kongresu, no nezastihol ho. Ohlásil sa teda u hlavného ministra štátu Bombaj Khéra. V prítomnosti miestneho ministra vnútra Désího povedal potom všetko, čo vedel. Pri porovnaní s Pahveho protokolom sa však v Džainovej výpovedi vynorili rozpory. Profesor tvrdil, že Madana Lála priviedol k nemu ich spoločný priateľ, obchodník z bazáru v Púne Višnu Karkaré, nehovorili však o nijakom obstarávaní zbraní. Nepochopiteľná bola reakcia polície, ktorá poznala spolupáchateľa bombového atentátu, dozvedeli sa, že ide o rozsiahle sprisahanie extrémistov. V každých iných politických pomeroch by nasledovali prísne bezpečnostné opatrenia. V Bombaji nie. Mysleli, že Gándhího chceli len uniesť, preto len zdvojnásobili stráže okolo jeho vily. A to bolo všetko. Diverzanti mohli úplne kľudne pripravovať ďalší atentát. Aj ho pripravovali.

Krátko po nevydarenej akcii sa bratia Godseoví, Apté a Karkaré dostali opäť do Bombaja. Uby-tovali sa v rozličných hoteloch pod cudzími menami. V nedeľu 25. januára sa už na svitaní zjavil najskôr Karkaré, potom ďalší dvaja v paláci majiteľa tlačiarenského podniku Shivaji Printing Press Džóšího. Tu sa dohovorili na ďalšom postupe. Keďže sa pri neskoršom vyšetrovaní ukázalo, že porada trvala päť hodín, zrejme prepravili veľmi podrobný plán. Nasledujúce dni boli naplnené čudnými manévrami trojice sprisahancov. Napriek tomu, že dostali požehnanie od veľmi bohatých pánov, nemajú ani na pištoľ. Preto zájdu za viacerými mecenášmi a žobrú milodary na vražednú zbraň. Náthurám Godsé a Apté letia z Bombaja do Dillí, ale už na druhý deň sedeli v exprese do Madrásu. O polnoci nasadnú pred stanicou v Gválijare do rikše a dajú sa odviezť do vilovej štvrti. Krátko potm zaklopú na dvere dr. Dattatraja Parčúreho. Prijíma ich miestny lekár a vodca gválijárskych hindov. Od neho pýtajú zbraň. Ten ju síce má, no nedá im ju, lebo ju vraj potrebuje. Ráno prichádza priekupník s takmer novou pištolou. Nakoniec ju kúpia. Sprisahanci sa potom vracajú do Dillí. Gándhí zatiaľ žije podľa svojho obligátneho programu. Verejne odpúšťa Madanovi Pahvemu.

Neskôr sa ukáže, že Gándhí nebol dôverčivý starček. Presne si totiž uvedomil, že mladík s bombou sa stal iba nástrojom široko rozvetveného sprisahania a vedel aj to, že atentátnikom neunikne. Vedela to aj polícia. Madan Lál Pahve ju vo svojej výpovedi upozornil, že vrahovia sa vrátia. Napriek tomu sa policajný prefekt nepostaral o bezpečnosť ohrozeného Gándhího. A starec bral svoj osud s typickým indickým fatalizmom: čo sa má stať, stane sa.

Iniciátor atentátu Savarkár pôvodne uvažoval o zabití Nehrúa, neskô chcel dať zavraždiť ben-gálskeho ministerského predsedu a vysokopostaveného funkcionára Moslimskej ligy Suhrávardyho, no nakoniec sa rozhodol pre staručkého Gándhího. Gándhí smrť čakal. V osudný deň povedal vnučke Manu: „Ak zomriem po chorobe, musíš ma vyhlásiť za nehodného a falošného Mahátmu. Keď ma zabije bomba, alebo vystrelí a guľka ma trafí do pŕs a ja zomriem bez náreku a s menom božím na perách, môžeš o mne hovoriť ako o ozajstnom Mahátmovi.“

Atentátnici sa pripravili. Obstarávajú si ešte fingované alibi. Aptého milenka má hneď po atentáte poslať dillijskému sekretariátu strany Hindú Mahásabhá telegram podpísaný Aptém s návrhom, že príde obhajovať Godsého. Telegram mal teda dosvedčiť, že Apté bol v čase atentátu ďaleko od miesta činu. Pred atentátom, presne o trinástej hodine a tridsiatej minúte, sa situácia komplikuje. Atentátnici, ktorí sa stále skrývajú v izbe staničného hotela, sa musia z neho vysťahovať. Museli odísť na ulicu. Polícia mala dokonca aj Karkarého fotografiu, no napriek tomu si ho žiadny so strážnikov nevšimol. Neskôr sa ukázalo, že atentátnici mali nezvyčajné šťastie. Aj v konečnej fáze im pri akcii pomohla náhoda. Podľa platných zvyklostí mal ísť pred Gándhím jeho osobný strážca Gurbachan Singh. Keď však zistil, že jeho zverenec je už vonku, nestihol ho už dobehnúť. Druhý strážca bol síce na svojom mieste no nestihol Godsému zabrániť vo vražde.

Apoštol nenásilia zomrel násilnou smrťou a takmer tisícový dav bol tou udalosťou taký šokovaný, že telo mŕtveho ešte dobrých desať minút zostalo na terase. Vraha odviedla polícia.

Londýnska rozhlasová stanica BBC vysielala reportážnu reláciu o Gándhího zavraždení ani nie 25 minút po atentáte. V záhrade Birlovho domu bol totiž spravodajca Robert Stimson. Potom sa správa o atentáte rozletela do celého sveta.

V Indii vznikla panika. Nevedelo sa, ku ktorej strane vrah patrí a ktosi začal rozširovať správy, že je členom Moslimskej ligy. Pohotoví hindovia okamžite tiahli na moslimov. V Bombaji došlo krátko po atentáte k násilnostiam, lúpežiam, požiarom a vraždám. Polícia zasiahla, teroristi sa bránili, na uliciach ležali mŕtvi. Na jednej strane frontu mobilizovali hindovia na druhej strane moslimovia.

Neskôr sa zjavila správa, že vrah patril k Hindú Mahásabhá a rozhorčený ľud začal pohon na reakčných extrémistov. Keď sa v Sangli, kde sa narodil Náthurám Godsé, dozvedeli, kto zabil proroka mieru, zaplatila to životom Godsého rodina. Pri požiari tu padlo popolom okolo 50 domov. Aj v iných mestách sa funkcionári Hindú Mahásabhá museli stiahnuť do ústrania. Rozhorčený dav zapaľoval ich príbytky.

Polícia predbežne zistila, že tridsaťosemročný redaktor Náthurám Godsé prišiel z Púny, kde vykonával aj funkciu tajomníka miestnej organizácie strany Hindú Mahásabhá a že práve v tomto veľkom provinčnom meste na hraniciach Hajdarábádu pripravila skupina teroristov atentát.

Púna leží na náhornej rovine Prednej Indie, je dôležitou dopravnou križovatkou a posádkovým mestom. Obyvatelia tu žili v dvojakom ohni: zaoberali sa problémami Indie, ktoré poznali iba z novín a problémami kniežatstva Hajdarábádu, ktoré pozbali z vlastnej skúsenosti. Kniežatstvo zostalo aj po vyhlásení nezávislosti Indie samostatným panstvom feudálneho kniežaťa a najbohat-šieho muža Indie Nízáma z Hajdarábádu. Politicky zostalo jedným z najpálčivejších problémov Indie tých rokov. A hospodársky takisto.

Medzi šestnástimi miliónmi pôvodných obyvateľov sa totiž zjavili státisíce presídlencov bez prístrešia a prostriedkov, bez nádeje. Nemali nič, len obrovskú nenávisť voči moslimom, pred ktorými utekali do pakistanu. V tomto kotle, kde to vrelo náboženskou neznášanlivosťou a túžbou po pomste, sa zrodila myšlienka zavraždiť muža, ktorý sa usiloval zmieriť dva tábory.

Zavraždenie Mahátmu Gándhího bolo prvou z plánovaných akcií hinduistických extrémistov. K ďalším politickým vraždám však už nedošlo. Polícia sa zrazu prebudila. Hneď nasledujúceho dňa zatkli v Púne Bahdgého. V Bombaji urobili prehliadku v rezidencii Savarkára. Došlo k raziám proti vedúcim Hindú Mahásabhá. Ozbrojené oddiely organizácie Ráštrijá Svajam Sévak Sangh úradne rozpustili, tisíce ich príslušníkov sa dostali do väzenia.

Zatkli aj gválijárskeho doktora Parčúreho. Jeho reakcia na správu o atentáte bola pohotová. Krátko po osemnástej hodine ju vysielal indický rozhlas. Doktor Parčúre ju vypočul, zvolal spoločnosť a oslavoval. S pýchou spoluautorstva a pred svedkami vyhlásil, že pištol pochádza z Gválijaru. On a jeho priatelia ju pomohli obstarať. Hneď na druhý deň sa usilovný doktor doatavil do vládnej budovy a dožadoval sa, aby ho okamžite vymenovali za člena vlády. Správal sa prehnane sebavedome, predpovedal politický prevrat, sľuboval, čo všetko urobí po....

Druhého februára, teda o dva dni, sedel už za mrežami, kde sa ositol spolu so všemocným Savarkárom, Gópalom Godsém, Aptém, Karkarém a Kistajjom, ktorých zatkli v bombajskom hoteli Pyrkes Apollo.

Hneď na druhý deň po vražde sa v Dillí zhromaždili státisícové smútočné davy. Vyprevádzali oddane svojho Mahátmu na poslednej ceste. Bola dlhá osem kilometrov, strážili ju vojaci, na križovatkách stáli pancierové autá. Mŕtvy Gándhí, prikrytý indickou zástavou, ležal na aute, ktoré ťahalo dvesto pešiakov. Zaprisahaný pacifista, antimilitarista, prorok nenásilia sa blížil k Rádž Ghátu, kde bola pripravená hranica. Sprevádzalo ho štyritisíc pešiakov, tisíc letcov, tisíc námorníkov a tisíc policajtov, ktorí mali chrániť jeho život... Päť hodín tiahol sprievod ulicami Dillí a o trištvrte na päť zapálil Mahátmov syn Rámdás hranicu zo santalového dreva pod mŕtvym telom svojho otca.Proces s vrahom a ostatnými sprisahancami sa konal v Dillí v Červenej pevnosti. Na lavicu obžalovaných zasadli 22. júna 1948 všetci zúčastnení vrátane Vinájaka Savarkára, ktorý bol ešte nedávno veľmi vplyvným mužom.

Náthurám Godsé vedel, čo ho čaká. Ostatní sprisahanci dúfali, že im pomôžu prominentní advokáti, že dôjde k zmene politickej situácie, že Džaváharlál Nehrú padne a z obžalovaných sa cez noc stanú hrdinovia. Prerátali sa. Národnooslobodzovací boj indického ľudu pokračoval. Spiatočníci museli preč z cesty. Nepomohli im ani advokáti ani politické špekulácie. Vrah Godsé vyhlásil: „Vážil som si Mahátmu. Nezabil som ho s potešením, no musel som. Sústavne nadržiaval moslimom.“

Naráján Apté vyhlásil: „Moje rozpory s Gándhím sa netýkali jeho osoby, ale zásad, ktoré zastával. Nikdy som nemyslel na jeho fyzickú likvidáciu. Správa o jeho smrti ma naplnila hlbokou ľútosťou.“

Madan Lál Pahve vyhlásil: „Nechcel som ublížiť Gándhímu, na to som nikdy ani nepomyslel. Hodil som bombu, aby som ho na seba upozornil. Chcel som mu predniesť sťažnosť.“

Výhovorky, kľučkovanie, zastieranie a nepresvedčivé argumenty. Iba novinár Náthurám Gódsé sa v záverečnej reči vyjadril, že zavraždenie Gándhího považoval za svoju občiansku povinnosť, za službu vlasti. Osud mu prikázal, aby to urobil a on iba poslúchol.

Desiateho februára 1949 si vypočuli obžalovaní rozsudok. Boháča Savarkára oslobodili pre nedostatok dôkazov. Náthuráma Gódsého a Nárájána Aptého odsúdili na trest smrti. Ostatní mali stráviť zvyšok života za mrežami.

Pri odvolacom pokračovaní, ktoré sa konalo v Simle, oslobodil apelačný súd výrokom z 2. mája 1949 aj doktora Parčúreho a Kistajju. Medzitým obaja kandidátismrti prežívali svoje posledné dni vo väzení v Ambále. Vrah Gódsé spustil z radikalizmu, oľutoval svoj čin a vyhlasoval, že by teraz, poučený udalosťami, venoval službe vlasti a boju za zachovanie mieru.
Pätnásteho novembra 1949 vyviedli oboch odsúdencov na väzenské nádvorie, kde katovi pomocníci postavili pre oboch kandidátov smrti jednu šibenicu. Apté kráčal dôstojne, Gódsé s vypätím posledných síl. Obidvaja však jeden cez druhého vykrikovali heslá, proti ktorým predtým bojovali: „Nech žije jednotná India! Nech žije na večné časy!

Veľa ľudí nesúhlasilo s rozhodnutím súdu, ktorý oslobodil vodcov sprisahania Savarkára a dok-tora Pančúreho. Ľudia sa spytovali na súvislosti. Sprisahanie malo predsa širšie a hlbšie zázemie. Kde zostali financiéri ozbrojených oddielov, čo platili diverzantov? Ozvali sa aj kritické hlasy proti Patélovi, hovorilo sa o jeho stykoch so Savarkárom. Politické udalosti však prekryli aféru a pochybnosti sa opäť vynorili až po rokoch.

Na jeseň roku 1964 sa z väzenia vrátil Višnu Karkaré, Gópal Gódsé a Madan Lál Pahve. Hinduistický extrémisti využili príležitosť a usporiadali im v Púne búrlivé privítanie. Verejnosť na Mahátmu nezabudla a teraz sa dožadovala odpovede na otázku, prečo sa roku 1948 a 1949 neodhalili široké politické súvislosti atentátu, prečo polícia nepátrala po príčinách v zákulisí. Minister Nanda vymenoval teda v roku 1965 osobitnú komisiu, ktorá mala znovu vyšetriť okolnosti v pozadí atentátu.

Protokoly komisie umožnili túto rekonštrukciu. Objavila sa však ešte jedna, dokumentárne nedoložená, ale napriek tomu zaujímavá správa, ktorú roku 1969 uverejnil v Bombaji K. L. Gaube. Gódsé vraj pred smrťou vyhlásil: „Bol som len vykonávateľom rozkazov Savarkára a te ich dostával od Patéla.“ Je to logické tvrdenie. Minister vnútra sa mal postarať o Gándhího bezpečnosť po prvom atentáte, no neurobil to. Náhodou? Z nepozornosti?

Roku 1968, keď boli sprisahanci opäť na slobode, Madan Lál Pahve vyhlásil, že svoj čin neľutuje a keby bolo treba, urobil by to znovu. Silácke gesto, určené na titulky bulvárnej tlače. Sprisahanci zavraždili Mahátmu Gándhího preto, že sa usiloval o zmierenie, ktoré extrémisti odmietali. Atentát však nesplnil očakávania. Ešte predtým než Gódsé a Apté zomreli na šibenici, skončila sa vojna s Pakistanom o Kašmír prímerím.

3.ZÁVER

Prácou som zistil mnoho skutočností a obohatil som si svoje znalosti z dejín. Napríklad, keby nebolo Gándhího India by možno ešte teraz bojovala z Pakistanom. Bol to pokorný muž, ktorý veľa dával a málo bral. Bolo obdivuhodné koľko držal hladoviek a pri všetkých obstál. Poslednú dokonca vo svojivh sedemdesiatichôsmych rokoch. Zaujímavé bolo, že vrah nebol moslim, ako by sa dalo očakávať, ale bol to Ind a dokonca hinduista. To bolo dosť prekvapivé. Myslím si, že na Gándhího ešte stále v Indii nezabudli a ani tak skoro nezabudnú.

Obsah

1 ÚVOD......................................................................1
2 VLASTNÁ PRÁCA........................................................2
2.1 MAHÁTMÁ............................................................2
2.2 AKO INDIA ZÍSKALA NEZÁVISLOSŤ............3
2.3 OSUDNÝ JANUÁR 1948.......................................4-6
2.4 PREČO MUSEL ZOMRIEŤ................................7-13
3 ZÁVER....................................................................14
4 OBRAZOVÁ PRÍLOHA......................................15-17
5 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY................18

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk