1. Úvod

Túto tému som si vybral preto, lebo ma fascinovalo ako sa Mahátmá Gándhí postavil na čelo boja za nezávislosť Indie od britskej nadvlády. Páčilo sa mi, že nechcel používať žiadne násilné prostriedky, ale všetko chcel riešiť s rozvahou a pokojom, najlepšie v kľude za stolom. Vybral som si ju aj preto, že Gándhí by mohol byť príkladom pre všetkých ľudí, pretože bol veľmi silnou osob-nosťou a mňa veľmi zarmucuje, že musel svoj život, ktorý určite nemal ľahký,ukončiť predčasne. Bola to veľká strata nielen pre Indov, ale pre všetkých obyvateľov Zeme. Ale tak to chodí, že tí, čo bojujú za slobodu a rovnosť pre ostatných a nechcú nič len pre seba, musia zomrieť.

Môj postup bol nasledovný: hneď, ako som sa rozhodol pre danú tému, začal som si zoháňať mate-riály. Keď som si už myslel, že kníh je dosť, začal som vyberať údaje vhodné pre túto prácu. Nako-niec som prácu prepísal na počítači. Pri zhromažďovaní materiálu sa nevyskytli žiadne väčšie prob-lémy. Len na začiatku zhromažďovania materiálov som mal menšie problémy so zohnaním dostat-ku literarúry, no nakoniec sa všetko vyriešilo. A tak som v kľude mohol začať na tejto práci praco-vať.

2. Vlastná práca

2.1 Mahátmá

Hovorili mu bhabú – otecko, ale aj Otec národa a Mahátmá, čo znamená Veľký duch.Volal sa Móhandás Karamčand Gándhí a bol bezpochyby jednou z najvýraznejších postáv scény, na ktorej sa odohrával národnooslobodzovací boj. Bol synom domorodého úradníka a hlboko nábožensky založenej matky. Narodil sa v Porbandare v západnej Indii 2. októbra 1869. Podobne ako mnoho indických detí oženil sa mladý, vo veku trinástich rokov. Stal sa otcom štyroch detí. V roku 1888 odišiel na palube lode do Londýna, kde vyštudoval právo a potom začal v Bombaji pracovať ako právnik. Po prvý krát o ňom verejnosť počula v roku 1893. Vtedy sa odsťahoval do Južnej Afriky, kde zahájil kampaň za práva tamojšej indickej menšiny. V ritskej kolónii Natal ho napadol a skoro zlynčoval na smrť rozvášnený dav belochov. Gándhí nemohol vstupovať do hotelov, na ktorých bolo napísané „len pre Európanov“. Keď v roku 1914 z Južnej Afriky odišiel, generál Jan Christia-an Smuts, africký politik vyhlásil: „Ten svätý muž odplával od našich brehov. Dúfam, že navždy“.

Po návrate do Indie v nasledujúcom roku získaval Gándhí vojakov pre Britskú indickú armádu. Na začiatku roku 1919 sa však postavil proti Britom, ktorí zatýkali bez súdu osoby obvinené z poburovania.Zahájil celoštátnu kampaň, ktorú nazval satjágraha, čo znamená vytrvalosť v pravde, ktoeú po prvý krát vyskúšal v Južnej Afrike. Postavil sa proti všetkým násilnýn činom a hlásal pasívnu rezistenciu. Od svojich stúpencov napríklad žiadal, aby nevracali policajtom, ktorí ich udreli obuškom a aby sa dali bez odporu odviesť do väzenia. Mierové protestné akcie a pochody však boli často doprevádzané výbuchmi brutality. K najhoršiemu z nich došlo v meste Amritsar v severozápadnej Indii, kde 13. apríla 1919 britské jednotky pod vedením brigádneho generála Re-ginalda Dyera začali stieľať do asi 10 000 demonštrantov, ktorí sa zišli na mieste, z ktorého bol len jeden východ. Skoro 400 ľudí zahynulo a 1200 ďalších bolo zranených. Briti vyhlásili stanné právo a dali „výtržníkov“ verejne zbičovať.

Od tejto doby sa Gándhí venoval len oslobodeniu svojej zeme od spod britskej nadvlády. Zahá-jil hladovky a dostal sa aj do väzenia. V roku 1930 sa zameral na nenávidenú daň, ktorá bola uvale-ná na soľ. Vyzýval roľníkov po celom pobreží indie, aby získavali vlastnú soľ z mora a odnášali si ju do svojich dedín. V boji s britským monopolom na soľ bolo uväznených vyše 60 000 ľudí. Na-populárna daň bola zrušená až o 17 rokov neskôr.

Už v tej dobe niektorí ľudia na celom svete považovali Gándhího, ktorý strávil skoro šesť a pol roka v indických a juhoafrických väzniciach, za moderného svätca.

Albert Einstei o ňom vyhlásil: „Budúce generácie ťažko uveria, že niekto taký, človek z mäsa a krvi, vôbec mohol kedy chodiť po tejto zemi“.

2.2 Ako India získala nezávislosť?

Cestu k vytvoreniu nezávislej Indie otvoril zákon o Indii z roku 1935, v ktorom Británia navrhla transformáciu Indického cisárstva do federácie samosprávnych domorodých štátov a provincií Brit-skej Indie. Proti návrhu sa postavil Gándhí a jeho silný Indický národný kongres, ktorého bol pred-tým vodcom. Už pred 2. svetovou vojnou Gándhí a Indický národný kongres požadovali zriadenie federálnej indickej vlády.

Aby britská vláda získala počas vojny podporu Indov, vyslala v roku 1942 predsedu Dolnej snemovne sira Stafforda Crippsa do Indie s ponukou samosprávy. Tentoraz viedol k odmietnutiu ponuky Gándhího odpor k bojovaniu. Odmietol ju aj Muhammad Alí Džinnáh, vodca Moslimskej ligy, ktorá sa nechcela stať súčasťou zeme ovládanej hinduistami a požadovala pre moslimov samo-statný štát.

Po skončení vojny schválila v roku 1947 britská vláda Clementa Attleho zákon o nezávislosti Indie, ktorý predpokladal vznik nezávislej Indie s prevažne hinduistickým obyvateľstvom. Na úze-mí s prevažne moslimským obyvateľstvom mal vzniknúť nový štát, Pakistan. Ten sa mal skladať z dvoch častí, Východného Pakistanu a Západného Pakistanu, oddelených od seba viac ako 1600 kilometrami indického územia.

S rozdelením – ako sa tomu vtedy začalo hovoriť – súhlasil Džinnáh, vodca Indického národné-ho kongresu Nehrú a aj keď trochu váhavo, napokon aj Gándhí. Británia medzitým určila máj 1948 za termín svojho odchodu z Indie. Neskôr však bol určený nový dátum, 15.august 1947. Na posled-né dni britského panstva dohliadal Mountbatten, posledný indický miestokrál a po rozdelení až do roku 1948 generálny guvernér. Gándhí však bol hlboko sklamaný tým, že India síce získala samo-statnosť no stratila jednotu.

India bola prvá z briských zemí, ktorá získala nezávislosť. Tým bol daný mode pre „rozpúšťanie impéria“ na Ďalekom Východe . Vo väčšine prípadoch bola nezávislosť dosiahnutá mierovou ces-tou. Inde sa tak stalo až po mnohoročných bojoch. V roku 1948 udelila Británia nezávislosť Barme po vyhnaní Japoncov, ktorí do nej vtrhli v 2. svetovej vojne. V roku 1957 stratilo britské impérium ďašiu kolóniu, Malajziu.