Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte

Dňa 5. Mája 1821 v dome na Longwoodskej planine uprostred Ostrova svätej Heleny v južnom Atlantiku zastavuje pani Montholonová kyvadlové hodiny o 5,50 popoludní miestneho času. Generálny vojvodca, veľký cisár Francúzov, obdivovaný a milovaný, ale aj zatracovaný a nenávidený Napoleon Bonaparte dodýchal.


Iróniou osudu zomrel len 5 dní pred 25. výročím veľkého víťazstva, pri ktorom po prvý raz zažiarila jeho hviezda. Ubehlo už viac ako 200 rokov od 10. Mája 1796, keď počas svojej prvej talianskej výpravy porazil v bitke pri mestečku Lodi silnešie a lepšie vystrojené vojská rakúskeho mocnárstva. Pred bitkou pri Lodi mal Napoleon, rodák z Korziky, za sebou necelých 27 rokov pohnutého života (nar. 15.8. 1769).

Prvý raz na seba upozornil koncom roka 1793. Francúzsko sa zmieralo v revolučných bojoch, obklopené nepriateľskými armádami. Mladého kapitána delostrelectva Napoleona Bonaparteho poverili úlohou oslobodiť prístav Toulon z rúk kontrarevolučných rojalistov a ich anglických spojencov. Smelým útokom, ktorý osobne viedol, a novátorským využitím delostrelectva úlohu splnil. V decembri 1793 sa jeho meno ocitá v novinách- -stáva sa známym. V januári 1794 bol Bonaparte povýšený na generála. Osem mesiacov nato, po poprave Maximiliána Robespierra, sa dostal do väzenia. O dva týždne ho však prepustili, rehabilitovali a v októbri 1974 poverili úlohou potlačiť vzburu rojalistov v kraji Vendée. Po sporoch s velením bol však z armády prepustený. Prežíval ťažké chvíle so svojou matkou a súrodencami, ktorí museli opustiť Korziku a úplne od neho záviseli.

V septembri 1795 bol dokonca vyškrtnutý zo zoznamu aktívnych dôstojníkov. Ale už v októbri využil ponúknutú šancu a prevzal velenie nad oddielmi, ktoré mali potlačiť povstanie rojalistov v Paríži. Po prvý raz použil delostrelectvo v uliciach mesta a bezohľadne zmasakroval stovky povstalcov. Podarilo sa mu zachrániť Konvent (parlament) a republiku. Stal sa vplyvnou osobnosťou. Bol koniec núdze a zablateným deravým čižmám. " Bonaparte sa už vyváža v krásnom kočiari a obýva veľmi slušný dom na Kapucínskej ulici," spomínala vojvodkyňa ď Abrantés. Niekedy v tom čase ho navštívil 14 ročný Eugen de Beauharnais a požiadal ho o kord svojho otca, generála popraveného za jakobínskeho teroru. Zakrátko nato ho navštívila aj Eugenova matka Jozefína, aby mu osobne vyjadrila vďačnosť. Zrelá, 33-ročná vdova Napoleonovi učarovala a 9.3. 1796 uzavreli civilný sobáš. O dva dni, 11. Marca, odišiel Bonaparte do Nice prevziať velenie nad južnou, tzv. talianskou armádou.


Zrod vítaznej armády

Armáda, ktorú prevzal 26. Marca, pripomínala skôr hordu otrhancov. Vládla v nej korupcia a rozkrádanie. Tisíce vojakov bývalo po súkromných domoch a nikto ani netušil, ako si získavajú potravu, odev a obuv (hneď pri príchode Napoleonovi hlásili, že jeden batalión odmietol rozkaz na presun, lebo vojaci si nemali čo obuť). Bonaparte najpr zasiahol proti rozkrádaniu, korupcii a dezorganizácii- popravné čaty sa nemohli sťažovať na nečinnosť. Pozdvihol upadajúcu morálku a vojakov si získal jednoduchými slovami rozkazu a jasne vyjadrenou motiváciou: " Vojaci, ste zle oblečení a zle živení. Povediem vás do najúrodnejších krajov na svete. Bohaté provincie, veľké mestá sa ocitnú vo vašej moci a vy tam nájdete česť, slávu a bohatstvo..." Dňa 5. Apríla 1796 sa armáda pohla do Talianska. Nasledovali štyri dni heroického pochodu po pobrežných úbočiach prímorských Álp, pod paľbou diel eskadry anglických lodí. Napoleon v povestnom sivom plášti, kráčal v čele armády, vystavený nebezpečenstvu. Získal si srdcia vojakov a odvtedy ho nevolali inak ako Malý kaprál. Patril k najstarším mužom svojej " armády dvadsaťročných". Od 12.do 21. Apríla vybojoval sériu víťazstiev nad Rakúšanmi a ich talianskymi spojencami. Tieto víťazstvá spočiatku považovali viac za náhodu než za výsledok Napoleonovho vojvodcovského umu. Až do bitky pri Lodi.


Medzník s názvom Lodi

Mestečko Lodi bolo oporným bodom rakúskej cisárskej armády na rieke Adda v severnom Taliansku (asi 35 km juhovýchodne od Milána). Chránilo ho 10000 dobre vyzbrojených a vystrojených mužov a sústreďovali sa v ňom ďalšie oddiely. Velil im skúsený 72- ročný poľný zbrojmajster belgického pôvodu Beaulieu. Tvrdošijne lipol na osvedčených, ale zastaralých metódach vedenia vojny. Boj, ktorý vošiel do dejín sa rozhorel 10.5. 1796. Najtvrdšie sa bojovalo o dlhý most cez Addu. Dvadsať rakúskych diel dokázalo z neho zmietnuť všetko, čo sa tu len ukázalo. Napoleon, riskujúc život, sa na čele dobrovoľníckeho bataliónu granátnikov vrhol na most a zástavou v ruke strhol ďalšie kolóny. Most po krvavom boji dobyl a Rakúšanov zahnal na útek. Po víťazstve nad známym vojvodcom opakovala meno generála Bonaparteho celá Európa.

Vzápätí (15. Mája) obsadil Miláno a pristúpil k obliehaniu hlavnej rakúskej vojenskej základne v Taliansku- pevnosti v Mantove, ovládajúcej alpské cesty. V bitkách pri Castiglione (5. Augusta), Bassane- 8. Septembra, Arcole neďaleko Verony (17. Novembra 1796, kde na povestnom Arcolskom moste zopakoval svoj útok z Lodi) a pri Rivoli (14. Januára 1797) rozprášil postupne rakúske armády, ktoré sa pokúšali vyslobodiť Mantovu z francúzskeho zovretia. V zúfalej tiesni 2.2. 1797 rozkázal poľný maršal Wurmser, veliaci mantovskej pevnosti, zložiť zbrane. Čoskoro nato Bonaparte prenikol cez Alpy do rakúskeho Leobenu (150 km od Viedne) a 20.4. 1797 donútil Rakúšanov uzavrieť prímerie. Vojnu ukončili 17.10. 1797 podpisom mieru v Udine, známom ako mier z Campoformia.


Tvorca histórie

Lodi je bezpochyby medzníkom v Napoleonovom živote. Po rokoch vo vyhnanstve napísal: " ...až po bitke pri Lodi mi prišlo na um, že by som sa mohol stať rozhodujúcou postavou na našom politickom javisku." Svoju príležitosť už nepustil z rúk a jeho nasledujúca kariéra bola závratná. Generál, neskôr prvý konzul Francúzskej republiky, stáva sa jej hrobárom a v roku 1804 sadáva korunovať za cisára Francúzov. 19 rokov, od roku 1796 do roku 1815, utváral dejiny kontinentu. 19 rokov viac-menej neprežitých vojen takmer po celom teritóriu Európy, ale aj v severnej Afrike a na blízkom východe. Po nešťastnej výprave do Ruska (1812) a porážke pri Lipsku (1813) prichádza prvý pád. Po fenomenálnom návrate z Elby sa ešte na 100 dní zmocňuje vlády a až bitka pri Waterloo v júni 1815 definitívne ukončuje jeho skvelý rozlet.

Posledných päť trpkých rokov života strávil vo vyhnanstve na Ostrove svätej Heleny, kde aj zomrel. Napoleon sa preslávil predovšetkým ako skveý vojvodca-novátor. Za svojej vojenskej kariéry vybojoval 84 veľkých a menších bitiek, z nich 77 vyhral, 3 dopadli nerozhodne a len 4 prehral. Dokázal tak oduševniť svojich vojakov, že sa vrhali na omnoho silnejšieho nepriateľa a porážali ho. Jeho prítomnosť na bojisku mala hodnotu armády. V boji a v politike bol neúprosný a tvrdo zúčtoval s každým, kto sa mu postavil do cesty. Ak to považoval za nevyhnutné, dokázal byť nesmierne krutý. Pri ťažení v severozápadnom Španielsku v roku 1796 dal za smrť piatich Francúzov zmasakrovať obyvateľstvo mesta Lugo. V Palestíne roku 1799 prikázal postrielať 4000 tureckých zajatcov, aby ich nemusel živiť. "Neželám nikomu prežiť to, čo sme zažili my, ktorí sme videli toto vraždenie", spomína jeden z jeho dôstojníkov.


Tajomstvo kariéry

" Vo mne žijú dvaja rôzni ludia. Človek hlavy a človek srdca. Nemuslite si, že nemám cítiace srdce ako iní ľudia. Som dokonca dosť dobrý človek. Ale od ranej mladosti sa snažím umlčať túto strunu. Teraz sa už vo mne neozýva...," zveril sa raz na vrchole moci jednému z blízkych spolupracovníkov a poodhalil tak tajomstvo nejednej veľkej kariéry. Chladnokrvne uvažujúci v boji, vedel hlboko milovať. Miloval najmä svoju prvú ženu Jozefínu. Miloval ju napriek jej neverám a aj potom, keď sa s ňou rozviedol, aby mohol mať politický sobáš s rakúskou princeznou Máriou Lujzou. Počas svojich výprav jej posielal desiatky ľúbostných listov. Niekoľko dní pred bitkou pri Lodi jej napísal: "Moja jediná Jozefína, ďaleko od Teba niet radosti, ďaleko od Teba je svet púšťou, kde zostávam osamotený a kde nepociťujem slasť úľavy srdca. Vzala mi viac než dušu: si jediná myšlienka môjho života. Ak ma roztrpčili strasti verejných záležitostí..., ak som už hotový preklínať život, položím si ruku na srdce; tak mám ukrytý Tvoj obraz, pozerám naň a láska je pre mňa úplným šťastím."

Mal dar rozpoznať v ľudoch ich danosti. Obklopil sa kohortou mimoriadne schopných a nadaných ľudí. Nebál sa osobností a vedel si ich získať. Dával prednosť mladým (sám mal 24 rokov, keď sa stal generálom, 34 rokov, keď sa stal cisárom, a 45 rokov v bitke pri Watterloo). Kládol vysoké nároky na seba a na iných. Bol neuveriteľne pracovitý-za jeden zo svojich symbolov do erbu si zvolil včelu. Rád čítal a vláčil so sebou poľnú knižnicu s niekoľko tisíc zväzkami. Vážil si a podporoval vzdelanie a vedu. Za najväčšiu poctu svojho života považoval členstvo vo francúzskej Akadénii vied (kde ho prijali ešte ako mladého generála).

Napoleon a Slováci

Historická prvá talianska výprava Napoleona Bonaparteho sa zapísala aj do našich dejín. Tisíce Slovákov slúžiacich v rakúskej cisárskej armáde boli bezprostrednými svedkami vzostupu Malého kaprála. V Taliansku už od roku 1795 bojoval 19.cisársko- kráľovský peší pluk z Košíc, v ktorého mužstve dominovali Slováci (zverbovaný v Abovskej, Gemerskej, Liptovskej, Oravskej, Šarišskej,Spišskej a Turnianskej stolici). Napriek prehre sa osvedčil v bitke pri Loane (dnes letovisko v Ligúrii západne od Janova) 23.novembra 1795, keď ustúpil z boja ako posledný. Proti Bonapartemu bojoval pri Montenotte, Degu a na prístupoch k Milánu. Zúčasnil sa na dvoch výpravách maršala Wurmsera na oslobodenie Mantovy. Po porážkach pri Castiglione a Bassane v septembri 1796 v nej sám uviazol. Pluk zaplatil vysokú daň Napoleonovmu vojenskému umeniu. V priamych bojoch padlo 252 mužov, 961 bolo zranených (asi tretina zraneniu podľahla) 1828 skončilo v zajatí. V Mantove najmä od hladu a chorôb zomreli ďalšie stovky jeho príslušníkov (začiatkom roka 1797 v meste pojedli všetky psy i mačky a za vrabcov sa draho platilo).

Okrem toho 1057 Slovákov- posily 19.c.-k.pluku- zahynulo, utrpelo zranenia alebo padlo do zajatia pri pokuse podmaršala Proveru uvoľniť pevnosť úderom od Padovy 13.-16.januára 1797. O nesmiernom utrpení obliehaných svedčí skutočnosť, že v Mantove vtedy zahynulo až 18000 vojakov a 6000 mešťanov. Mená slovenských dôstojníkov, poddostojníkov i vojakov onej vojny, zachytené v dejinách 19.pešieho pluku, možno mnohým pripomenú rodinné legendy o ich pradedoch. V bojoch pri Mantove padol kapitán Jozef Čelko, zranení boli kapitán Ignác Sluha, nadporučík Michal Mikovíni, zástavník Anton Pokorný, do zajatia podli podporučíci Jozef Meško a Karol Strážaj. Kaprála Štefana Majora vyznamenali čestnou striebornou medailou za záchranu raneného druha a za prienik do prístavu Savona; jeho vojaci Michal Dudáš, Gajdoš a Janotti dostali po dukáte. Po bitke pri Loane dostal zlatú medailu šikovateľ Jozef Zglecevský za záchranu dôstojníka a za to, že napriek zraneniam zastúpil padlého veliteľa polstotiny; jeho kapráli Jakub Horončár a Jakub Kenducký získali po dva, slobodníci Koza, Ján Benčík a vojaci František Poljak a Juraj Harasy po jednom dukáte. Po bitke pri Montenotte a Degu dekorovali zlatou medailou šikovateľa Jána Markoviča, striebornými medailami Vavrinca Nováka a Františka Poljaka. Na väčšinu slovenských vojakov bojujúcich a padlých v tejto vojne však história zabudla. V pamäti národa zostala len anonymná spomienka v ľudovej piesni:

"Za Veronú, za tým mostom,
stojí Francúz se svým vojskom.
Náš pán cisár proti nemu,
budú držať vojnu spolu.
Začal Francúz prevladúvať,
naš pán cisár listy písať.
Písal ich on na vše strany,
z Uhier do Čiech, do Moravy..."

Oživená história

Pri 200.výročí vojny z rokov 1795-1997 usporiadali v Taliansku a Rakúsku viaceré spomienkové podujatia s účasťou historických vojenských jednotiek z celej Európy. V Loane (1995), v Miláne a v Arcole (1996), v rakúskom Lebene a v talianskom Rivoli a Udine (1997) sa na miestach historických bojov predstavila aj skupina nadšencov vojenskej histórie - členov Športovostreleckého klubu Slovnaftu - v dobových rovnošatách 2.c.- k.pešieho pluku z Bratislavy.