Leonardo sa na konci osemdesiatych rokov 15. storočia, keď pracoval na jazdeckom pomníku Franceska Sforzy, taktiež zaoberal rozsiahlymi súbormi štúdií venovaných proporciám ľudského tela, anatómii a fyziológii. V apríli roku 1489 začal písať knihu s názvom O ľudskej postave. V spojení s týmto knižným projektom, ktorý nikdy nedokončil (ako väčšinu svojich diel), uskutočnil systematické štúdie dvoch mladých mužov. Neskôr výsledky svojich antropometrických štúdií (meraní) porovnával s jedinou dochovanou antickou teóriou proporcií – Vitruviovým človekom. Vitruvius, priemerne úspešný rímsky architekt a inžinier, napísal desaťdielne pojednávanie o stavebníctve a do tretej knihy zaradil popis všetkých rozmerov na ľudskom tele. Dospel k záveru, že človek s roztiahnutými nohami a rukami sa presne vojde do štvorca alebo kruhu, ktoré predstavujú dokonalé geometrické obrazce. Ďalej tvrdil, že keď je postava takto umiestnená do kruhu alebo štvorca (po lat. „homo ad circulum“ a „homo ad quadratum“), leží stred ľudského tela v pupku. Vitruviové merania boli behom renesancie a neskôr často overované a posudzované – s veľmi odlišnými výsledkami. Najznámejšia z týchto kresieb je práve Leonardova. Leonardo sa nezaoberal geometrickým vzťahom medzi kruhom a štvorcom a postavy na jeho kresbe tým nie sú obmedzované. Na základe vlastných zistení a experimentálne získaných znalostí ľudských mier opravil nezrovnalosti vo Vitruviových meraniach. V jeho verzii sa ruky a chodidlá vracajú k primeranej veľkosti. Teraz súhlasí s pupkom iba stred kruhu okolo „homo ad circulum“. Stred štvorca uzatváracieho „homo ad quadratum“ sa nachádza trochu nižšie. Precíznosťou meraní sa Leonardovi podaril prekonať antický princíp a vytvoriť obraz, ktorý akceptujeme ako verné stvárnenie Vitruviových zistení. Leonardo sa často zaoberal anatómiou tela, avšak často ich len prekresľoval, tak ako ich poznal. Z antickej doby. Keď sa však stále častejšie zaoberal pitvou, ktorú robil ako jeden z prvých ľudí, prišli mu tieto názory divné. A tak začal pomaly bádať ďalej...
4. Záver jednej epochy
Leonardo mnoho svojich diel nedokončil. Napríklad ani Bitku u Anghiari, o ktorú zrejme nemal záujem. Ukázalo sa, že technika, ktorú Leonardo používal, je problematická a na maľbe sa začali prejavovať známky poškodenia ešte skôr ako od nej odišiel. Tiež vieme, že Leonardovi vadil ľahostajný prístup zákazníkov k plateniu.
Svoje posledné roky strávil maľovaním obrazov a portrétov pre francúzskych vládcov, ktorí mu platili lepšie než bývalí mecenáši. Okrem toho v Miláne navrhoval dekorácie pre slávnosti na francúzskom dvore, bol úspešný ako architekt a pracoval na nedokončených dielach ako Panna Mária s Ježiškom a sv. Annou. V tej dobre pravdepodobne namaľoval Lédu s labuťou, ktorú poznáme len vďaka početným kópiám. Leonardo vytvoril Lédu z rady starších skíc. V najstarších sa sústredil hlavne na kľačiacu Lédu. Postupom času zmenil postoj Lédy, až nakoniec stála. Ikonografický význam však ponechal. Kresby a kópie obrazov sa sústreďujú na milostné dobrodružstvo vládcu bohov Dia, ktorý rád prenasledoval mladé ženy v prestrojení za divoké zviera alebo v inej neerotickej podobe. K Léde prišiel v podobe labute. Na jednej z kresieb Zeus láskyplne objíma krídlom Lédu a ona sa k nemu nežne obracia. Pravou rukou ukazuje na mláďatá, ktoré sa práve vyliahli z ich vajec...
Za jeden z posledných obrazov, ktorý sa pripisuje Leonardovi, je Sv. Ján krstiteľ. Je pôsobivým príkladom Leonardovho šerosvitu, sfumata. Svätcova postava, ktorá sa vynára z takmer čierneho pozadia, pôsobí dojmom akoby bola vytvorená zo svetla. Scénu musí ožarovať svetlo vychádzajúce z priestoru mimo obraz, čo je v súlade s podstatou témy, pretože Ján Krstiteľ nie je zdrojom, ale iba svedkom božieho svetla, ktoré na neho dopadá. Skice dvoch obrazov Jána Krstiteľa sú najdôležitejším dôkazom Leonardovho pobytu v Ríme, ktorý skončil v roku 1516 . Po smrti mecenáša Guliana de’ Medici Leonardo ostal v Ríme ešte zopár mesiacov než prijal pozvanie Františka I., aby v zime prišiel na francúzsky dvor. Spolu so žiakmi a priateľmi dostal peknú rezidenciu v Cloux, neďaleko kráľovského zámku Amboise, a veľmi štedrý plat, aj keď nie je úplne jasné, akými činnosťami sa posledné dva roky zaoberal...
2. mája 1519 umiera v Cloux za prítomnosti francúzskeho kráľa. Bol pochovaný v Amboise. Za hugenotských vojen bol tento hrob zničený, zachoval sa však zápis v kostolnom registri: „V ambitu tohto kostola bol pochovaný Majster Leonardo da Vinci, šľachtic z Milána, kráľov inžinier a architekt, štátny minister mechaniky a kedysi vedúci predstaviteľ maliarskej školy milánskeho vojvodu.“
Záver:
Leonardo da Vinci. Najväčší a najpozoruhodnejší velikán svetovej renesancie. Nebyť jeho nemali by sme najznámejší obraz na svete a nemohli by sme polemizovať nad jeho logikou a sexuálnou orientáciou. Nevznikalo by množstvo knižných publikácií a nemala by som príležitosť napísať túto prácu. Preto som veľmi rada, že som mala tú česť písať o tajuplnom talianskom majstrovi štetca, ktorý do svojich obrazov vkladal svoje srdce, a čo je dôležitejšie, pohanské symboly. Mnoho vedcov, ale i laikov sa o nich dohaduje už stáročia, a teraz sme tu my, nová generácia, ktorá po nich preberie túto štafetu. A úprimne, som tomu rada...