ÚVOD:
Kto by nepoznal Leonarda da Vinciho? Všestranného umelca, architekta, vynálezcu, vedca, filozofa, fyzika, sochára a predovšetkým maliara. Maliara, o ktorom sa nekonečné roky píšu knihy, je stredobodom rôznych polemík, a ktorého meno sa v poslednom čase dosť často skloňuje. Jeho freska Posledná večera (nehovoriac o najznámejšej Mone Lise) uchvátila všetkých. Veď ako by nie, všetko čoho sa Leonardo chytil, premenil na zlato, ba čo viac, on to premieňal na peniaze...
Túto tému som si vybrala, lebo po prečítaní bestselleru Da Vinciho kód, som mala chuť pátrať po tomto tajuplnom géniovi viac. A tak som sa vybrala do knižníc, nakúpila knižky a pustila sa do štúdia. A preto, keď som dostala príležitosť o ňom napísať prácu, neváhala som ani sekundu. Čudujete sa?
1. Narodenie a život majstra
Narodil sa 15. apríla 1452 v malej dedinke Vinci neďaleko toskánskej Florencie. Bol nemanželským synom notára Ser Piera di Antonio da Vinci a roľníckej ženy Cateriny, ktorá bola takisto nemanželským dieťaťom. Už od útleho detstva sa prejavoval ako umelec. Od roku 1457 žil Leonardo s otcom v jeho domácnosti bez vlastnej matky. Caterina sa vydala za iného muža. V roku 1469 sa spolu s otcom presťahoval do Florencie a začal sa učiť v dielni vysoko váženého maliara a sochára Andrey del Verrocchia. Vtedy mal iba sedemnásť rokov. O niekoľko rokov neskôr, keď dosiahol stupeň profesionálnej nezávislosti, nastúpil do maliarskeho cechu San Luca vo Florencii. Veď prečo nie, keď sa jeho niekdajší učiteľ a majster vzdal maľovania, ako náhle uvidel ako vie mladý Leonardo narábať so štetcom. Svedčí o tom obraz Krst Kristov, ktorý síce maľoval Verrocchia, ale Leonardo mu s ním pomáhal. On nakreslil kľačiaceho anjela, ktorý sa absolútne odlišuje od ostatných osôb na obraze. Odvtedy začína maľovať ako na bežiacom páse. Jeho najstaršie dielo Krajina v okolí Arna je dnes uložená v Gallerii degli Uffizi vo Florencii.
V roku 1476 bol obvinený z homosexuálnych praktík so svojím maliarským pomocníkom, avšak k odsúdeniu nedošlo. Zrejme kvôli nedostatku dôkazov. O dva roky neskôr prijíma prvú dôležitú zákazku. Mal zhotoviť oltárny obraz strednej veľkosti pre Benhardovu kaplnku. Avšak nikdy túto maľbu nedokončil.V tom istom roku začal pracovať na obraze Podobizňa dámy, dnes zvanej Ginevra de Benci. Túto prácu dokončil o dva roky neskôr, teda v roku 1480. O niečo neskôr dostal ďalšiu zákazku, opäť na veľký oltárny obraz, ale nedokončil ho. Rok 1483 – spolu s bratmi de Predisovými dostáva objednávku na oltárny obraz
Madona v skalách. Dokončili ho asi o tri roky. V roku 1495 začal na objednávku Ludovika Sforzy maľovať v kláštore Santa Maria delle Grazie v Miláne fresku Posledná večera. Po tomto diele odchádza z Milána do Benátok, ale o rok sa vracia do Florencie a začína pracovať na návrhu Panny Márie s Ježiškom a sv. Annou. O rok neskôr pracuje na obraze Madony s dieťaťom. Začiatkom marca roku 1503 zahajuje prácu na portréte manželky Franceska del Giocondo Lisy (Mona Lisa). V októbri pracuje na nástennej maľbe Bitka pri Anghiari, ktorú taktiež nedokončí, lebo odchádza do Milána. O štyri roky potom maľuje novú verziu Madony v skalách. Po smrti Charlesa d’ Amboise, u ktorého niekoľko rokov pracoval, odchádza s Giulianem de’ Medici do Ríma, ktorý o niekoľko rokov zomrel, a tak sa Leonardo vydáva do francúzska na dvor Františka I. 2. mája 1519 umiera v Cloux za prítomnosti francúzskeho kráľa. Podľa vlastného priania je pochovaný v kostole sv. Florentina v Amboise.
2. Umelecká činnosť
Ako už vieme, Leonardo pochádzal z bezvýznamnej rodiny, a i napriek tomu sa stal slávnym. Učil sa na dvore vtedajšieho významného maliara Andrey del Verrocchio, ku ktorému sa dopracoval s pomocou otca, ktorý Andreovi ukázal Leonardove kresby. Ten bol natoľko uchvátený, že sa ho okamžite ujal. Leonardo sa u neho učil do svojich sedemnástich rokov a spolu s ním namaľovaľ slávny oltárny obraz Krst Kristov. Leonardo namaľoval anjela, ktorý v rukách drží akúsi látku. A predsa je oveľa krajší než ostatný obraz. To bol dôvod prečo sa Andrea už nikdy nedotkol štetca a farieb. Hanbil sa, že mladý chlapec ovláda štetec lepšie než on. Leonardo neskôr premaľoval Kristovo telo a prírodu. Ale aj napriek tomu sa tento obraz pripisuje Andreovi del Verrocchio.
Za jeho prvú nezávislú prácu je považovaná Madona s karafiátom. S najväčšou pravdepodobnosťou ju namaľoval ešte za svojho pôsobenia u Verrocchia a je na nej veľa kresťanských i nekresťanských symbolov, ako napríklad červený karafiát, ktorý symbolizuje Kristovo utrpenie a následné ukrižovanie. Toto všetko svedčí o majstrovom talente nielen pre jednu oblasť, ale aj pre iné...
Leonardovou ďalšou významnou maľbou bol obraz Podobizeň dámy, mylne zvanej Ginevra Benci (tento obraz má veľa názvov, najčastejšie používaný je Ginevra de’ Benci), ktorej sa budem venovať trochu hlbšie. Ginevra v sebe nemá nič z vnútorného pobavenia, tak ako Mona Lisa (ktorej sa budem venovať neskôr), ani nič z Ceciliinej krehkej poddajnosti. Pôsobí skôr rozhnevane; pevne stisknuté pery hovoria o jej rozhorčení; hrdá hlava sa majestátne drží na dlhom, pevnom krku, jej oči sú nepokojne zúžené. Okolo jej tváre je krehká kaskáda malých kadier. Tento obraz bol v minulosti väčší, siahal až po ruky. Avšak majitelia sa nemohli pozerať na doničené okraje, a tak ich jednoducho odstrihli. Myslím si však, že tým vôbec nič nepokazili, podstata obrazu tam ostala. Na zadnej strane tohto diela je napísané: „Žena, ktorá cnostne nesie svoju vlastnú krásu.“ Dievčatinu naružovkastú tvár aj pery zobrazil Leonardo s ohromujúcou delikátnosťou a zdržanlivosťou. Účinok, ktorého docielil, je tak krehký, že ilustruje Ginevrinu introvertnosť a sebaovládanie. Dúhovky očí sčasti zatienili ťažké viečka, náznak tieňa v ľavom oku naznačuje, že dievča sa pozerá kamsi za naše plecia. Ginevrinu pleť znázornil Leonardo absolútne jemnými, „neviditeľnými“ ťahmi štetca. Pracoval technikou a la prima – „mokrá do mokrej“- použil riedené olejové farby a nánosy, takže sa farby a obrysy zmiešali a vytvorili plynulý, ničím nerušený povrch. Nebyť pozláteného špendlíku, asi by sme si živôtiku ani nevšimli... Krajina zobrazená za modelom sa od nej zásadne líši: zatiaľ čo dievča sa takmer podobá soche, za ňou sa všetko chveje nepokojom prchavého farebného nádychu. Vidíme len dotyk štetca vedľa druhého; zo stromov sú len štíhle kmene namaľované ľahkými dotykmi. Takto vyzerá Leonardov šerosvit (sfumato). Dievčatino meno Ginevra je odvodené od talianskeho ginepro – jalovec. Leonardo ju preto umiestnil pred temný, pichľavý ker jalovca, od ktorého sa jej mramorová krása odráža. Naviac o jej povahe vypovedá ihličie v jej tesnej blízkosti a horká chuť pomyselnej jalovicovej bobule. Takže aj dielo môže mať svoju vnútornú pointu, nie je tak len u príbehu, či filmu.
Ďalšou známou (môžem povedať, že asi najznámejšou) je Mona Lisa. Ju vystihuje nasledovný úryvok: „Bol tichý, teplý a hmlistý deň koncom jari 1505. Slnko prebleskovalo cez vlhký závoj mračien a šírilo matné, akoby rozptýlené svetlo s jemnými tieňmi rozplývajúcimi sa ako dym. Leonardo mal veľmi rád toto osvetlenie, ktoré podľa neho pridávalo ženským tváram zvláštny pôvab. „Čo, ak nepríde?“ myslel na tú, ktorej portrét maľoval skoro tri roky s preňho nezvyčajnou stálosťou a horlivosťou. „Dnes sú svetlo i tiene akoby pre ňu stvorené. Stačí už iba niekoľko korekcií. Nemám po ňu poslať? Veď vie, ako ju čakám. Musí prísť.“ Potom počul zaklopanie. S pokorným pozdravom vstúpila najprv sestra Camilla, mníška konvertitka, ktorá bývala v jej dome a zakaždým ju sprevádzala do umelcovej dielne. Hneď za ňou vstúpila tá, ktorú túžobne čakal. Asi tridsaťročná žena v jednoduchých tmavých šatách, s tmavosivým priesvitným závojom, stiahnutým do čela - Mona Lisa Gioconda.“ Myslím, že po tomto úryvku netreba veľa dodávať. Obraz, ktorý preslávil úsmev. Leonardo v ňom sledoval svoj ideál ženskej krásy a pôvabu. Tento obraz je od polovice 19. storočia považovaný za najviac známe Leonardovo dielo a od tej doby, čo ho v roku 1911 ukradol z Louvru taliansky dekoratér a potom bol za podivných okolností znovu nájdený, je pokladaný za najslávnejší na svete. Stal sa predmetom všemožných interpretácií: nejde o portrét ženy, ale o Leonardov autoportrét, odhaľujúci jeho homosexuálne sklony; pokiaľ je to žena, tak je tehotná alebo má jedno líce ochrnuté. Takýchto tvrdení sa objavovalo viac, ale všetky sa dali vyvrátiť. Hlavne jej tajný úsmev, o ktorom sa mnoho vedcov a pozorovateľov zhodlo: Je symbolom dobrého vydaja. Veď si zoberte, za koho sa vydávala. Za muža oveľa bohatšieho než je ona a navyše ju miloval a ctil. Čo viac si mohla priať?
Leonardo však nemaľoval len portréty bohatých žien, ale i nástenné maľby. Jeho najznámejšou nástennou maľbou je, samozrejme, Posledná večera, ktorá, ako som už spomínala, sa nachádza v kláštore Santa Maria delle Grazie v Miláne. Legendami opradená freska, ktorá Leonarda spolu s Monou Lisou preslávili ako umelca. Avšak na tejto maľbe sa už v 16. storočí začali prejavovať prvé známky rozkladu. To znamená, že v dnešnej dobe je už v dosť ošumelej podobe. Leonardo do nej zakomponoval mnoho tajných šifier, o ktorých sa dodnes vedú spory. Najznámejší pokus o vysvetlenie sa nachádza v bestselleri Da Vinciho kód, ktorý vraví: „Všimnite si, že Ježiš a Magdaléna sú oblečení ako zrkadlové obrazy jeden druhého... A keď sa pozrieme bližšie, môžeme si všimnúť, že Ježiš a jeho nevesta sa dotýkajú bokmi, odkláňajú sa od seba a vytvárajú tak priestor v podobe V... (pozn. autora: V je znak pre grál, kalich a ženské lono.) Ak nevnímate Ježiša a Magdalénu ako ľudí, ale ako kompozičné prvky, tak môžete vidieť písmeno abecedy. M... Ježiš chcel budúcnosť cirkvi zveriť do rúk Márie Magdaléne. A Peter sa s tým nevedel zmieriť. Na obraze sa Peter hrozivo nakláňa k Márii Magdaléne a rukou akoby jej odrezával hlavu. A ostatní učeníci takisto. Keď sa prizriete ešte bližšie uvidíte v jednej ruke dýku. Avšak táto ruka je anonymná, nikomu nepatrí...“
Keď som však naozaj dôkladne preštudovala túto maľbu, zistila som, že tá anonymná ruka, predsa len niekomu patrí. Petrovi. Ten sa jednou rukou vyhráža Jánovi (alebo Márii Magdaléne?) a v druhej, mierne stočenej, drží dýku. Avšak obraz, ktorý som študovala nebol priamou produkciou Leonarda, ale neznámeho maliara zo 16. storočia, keďže ten Leonardov je poničený a nič tam nie je vidno, a tak sa mohlo stať, že to tam maliar jednoducho primaľoval. Každopádne je Posledná večera veľmi zaujímavý obraz, a myslím, že o ňom ešte určite budeme počuť...
3. Vášeň pre prírodovedu
Leonardo sa na konci osemdesiatych rokov 15. storočia, keď pracoval na jazdeckom pomníku Franceska Sforzy, taktiež zaoberal rozsiahlymi súbormi štúdií venovaných proporciám ľudského tela, anatómii a fyziológii. V apríli roku 1489 začal písať knihu s názvom O ľudskej postave. V spojení s týmto knižným projektom, ktorý nikdy nedokončil (ako väčšinu svojich diel), uskutočnil systematické štúdie dvoch mladých mužov. Neskôr výsledky svojich antropometrických štúdií (meraní) porovnával s jedinou dochovanou antickou teóriou proporcií – Vitruviovým človekom. Vitruvius, priemerne úspešný rímsky architekt a inžinier, napísal desaťdielne pojednávanie o stavebníctve a do tretej knihy zaradil popis všetkých rozmerov na ľudskom tele. Dospel k záveru, že človek s roztiahnutými nohami a rukami sa presne vojde do štvorca alebo kruhu, ktoré predstavujú dokonalé geometrické obrazce. Ďalej tvrdil, že keď je postava takto umiestnená do kruhu alebo štvorca (po lat. „homo ad circulum“ a „homo ad quadratum“), leží stred ľudského tela v pupku. Vitruviové merania boli behom renesancie a neskôr často overované a posudzované – s veľmi odlišnými výsledkami. Najznámejšia z týchto kresieb je práve Leonardova. Leonardo sa nezaoberal geometrickým vzťahom medzi kruhom a štvorcom a postavy na jeho kresbe tým nie sú obmedzované. Na základe vlastných zistení a experimentálne získaných znalostí ľudských mier opravil nezrovnalosti vo Vitruviových meraniach. V jeho verzii sa ruky a chodidlá vracajú k primeranej veľkosti. Teraz súhlasí s pupkom iba stred kruhu okolo „homo ad circulum“. Stred štvorca uzatváracieho „homo ad quadratum“ sa nachádza trochu nižšie. Precíznosťou meraní sa Leonardovi podaril prekonať antický princíp a vytvoriť obraz, ktorý akceptujeme ako verné stvárnenie Vitruviových zistení. Leonardo sa často zaoberal anatómiou tela, avšak často ich len prekresľoval, tak ako ich poznal. Z antickej doby. Keď sa však stále častejšie zaoberal pitvou, ktorú robil ako jeden z prvých ľudí, prišli mu tieto názory divné. A tak začal pomaly bádať ďalej...
4. Záver jednej epochy
Leonardo mnoho svojich diel nedokončil. Napríklad ani Bitku u Anghiari, o ktorú zrejme nemal záujem. Ukázalo sa, že technika, ktorú Leonardo používal, je problematická a na maľbe sa začali prejavovať známky poškodenia ešte skôr ako od nej odišiel. Tiež vieme, že Leonardovi vadil ľahostajný prístup zákazníkov k plateniu.
Svoje posledné roky strávil maľovaním obrazov a portrétov pre francúzskych vládcov, ktorí mu platili lepšie než bývalí mecenáši. Okrem toho v Miláne navrhoval dekorácie pre slávnosti na francúzskom dvore, bol úspešný ako architekt a pracoval na nedokončených dielach ako Panna Mária s Ježiškom a sv. Annou. V tej dobre pravdepodobne namaľoval Lédu s labuťou, ktorú poznáme len vďaka početným kópiám. Leonardo vytvoril Lédu z rady starších skíc. V najstarších sa sústredil hlavne na kľačiacu Lédu. Postupom času zmenil postoj Lédy, až nakoniec stála. Ikonografický význam však ponechal. Kresby a kópie obrazov sa sústreďujú na milostné dobrodružstvo vládcu bohov Dia, ktorý rád prenasledoval mladé ženy v prestrojení za divoké zviera alebo v inej neerotickej podobe. K Léde prišiel v podobe labute. Na jednej z kresieb Zeus láskyplne objíma krídlom Lédu a ona sa k nemu nežne obracia. Pravou rukou ukazuje na mláďatá, ktoré sa práve vyliahli z ich vajec...
Za jeden z posledných obrazov, ktorý sa pripisuje Leonardovi, je Sv. Ján krstiteľ. Je pôsobivým príkladom Leonardovho šerosvitu, sfumata. Svätcova postava, ktorá sa vynára z takmer čierneho pozadia, pôsobí dojmom akoby bola vytvorená zo svetla. Scénu musí ožarovať svetlo vychádzajúce z priestoru mimo obraz, čo je v súlade s podstatou témy, pretože Ján Krstiteľ nie je zdrojom, ale iba svedkom božieho svetla, ktoré na neho dopadá. Skice dvoch obrazov Jána Krstiteľa sú najdôležitejším dôkazom Leonardovho pobytu v Ríme, ktorý skončil v roku 1516 . Po smrti mecenáša Guliana de’ Medici Leonardo ostal v Ríme ešte zopár mesiacov než prijal pozvanie Františka I., aby v zime prišiel na francúzsky dvor. Spolu so žiakmi a priateľmi dostal peknú rezidenciu v Cloux, neďaleko kráľovského zámku Amboise, a veľmi štedrý plat, aj keď nie je úplne jasné, akými činnosťami sa posledné dva roky zaoberal...
2. mája 1519 umiera v Cloux za prítomnosti francúzskeho kráľa. Bol pochovaný v Amboise. Za hugenotských vojen bol tento hrob zničený, zachoval sa však zápis v kostolnom registri: „V ambitu tohto kostola bol pochovaný Majster Leonardo da Vinci, šľachtic z Milána, kráľov inžinier a architekt, štátny minister mechaniky a kedysi vedúci predstaviteľ maliarskej školy milánskeho vojvodu.“
Záver:
Leonardo da Vinci. Najväčší a najpozoruhodnejší velikán svetovej renesancie. Nebyť jeho nemali by sme najznámejší obraz na svete a nemohli by sme polemizovať nad jeho logikou a sexuálnou orientáciou. Nevznikalo by množstvo knižných publikácií a nemala by som príležitosť napísať túto prácu. Preto som veľmi rada, že som mala tú česť písať o tajuplnom talianskom majstrovi štetca, ktorý do svojich obrazov vkladal svoje srdce, a čo je dôležitejšie, pohanské symboly. Mnoho vedcov, ale i laikov sa o nich dohaduje už stáročia, a teraz sme tu my, nová generácia, ktorá po nich preberie túto štafetu. A úprimne, som tomu rada...
