Osobitnú pozornosť si vyžaduje Karol Kuffner, ktorého aj ako jediného z celého potravinárskeho priemyslu nového veku uprednostnil Tibenský.
Bol podobne ako jeden zo zakladateľov a priekopníkov cukrovarníctva na Slovensku Mikuláš Lačný , vlastníkom – podnikateľom, ktorý nielenže tvorivo prispel k zlepšeniu výnosov hlavnej suroviny – cukrovej repy, ale zúčastňoval sa aj na modernizácii technológie a zavádzaní novej techniky vo výrobe cukru.

Rakúsko – moravská rodina Kuffnerovcov, ktorá vlastnila už v prvej polovici 19. storočia cukrovar v Břeclavi, pivovary v Ottakringu a Oberdöblingene v Rakúsku, začala podnikať po rakúsko-uhorskom vyrovnaní aj v Uhorsku. Vtedy spolu s príbuznou viedenskou veľkoobchodníckou rodinou Guttmanovcov založili roku 1867 cukrovar v Sládkovičove. Miesto pre nový cukrovar si vybrali na základe dokonalého rozboru a zohľadnenia všetkých faktorov ovplyvňujúcich pestovanie základnej suroviny, cukrovej repy a jej spracovania, ale aj možností dopravy cukru na domáce i zahraničné trhy. Oboznámili sa s prírodnými podmienkami prostredia, s kvalitou pozemkov a vôd. Dôležitú úlohu pri ich rozhodovaní zohralo priame železničné spojenie vybranej lokality, nového cukrovaru, s Budapešťou a cez Bratislavu s Viedňou.

Karol Kuffner, päťdesiatpäť rokov majiteľ cukrovaru v Sládkovičove, vyrastal v Břeclavi, kde sa narodil roku 1847, a vo Viedni. Po absolvovaní strednej školy začal študovať chémiu na Vysokej škole technickej vo Viedni. Ako 22 ročný už ako chemický inžinier prišiel do Sládkovičova a prevzal vedenie novozaloženého cukrovaru svojej rodiny a správu cukrovarníckeho veľkostatku, ktorý pozostával z vlastných a od grófov Zichyovcov prenajatých pozemkov. Vlastné pozemky Kuffenrovcov v sedemdesiatich rokoch 19. storočia nepresahovali ešte 5000 katastrálnych jutár, na konci storočia však už v okolí Sládkovičova vlastnili 14000 katastrálnych jutár. Veľkostatok bol zameraný predovšetkým na pestovanie cukrovej repy. Vedenie stále sa rozširujúceho poľnohospodárskeho komplexu vyžadovalo dôkladnú znalosť poľnohospodárskych vied a novej agrotechniky. Preto Karol Kuffner na začiatku sedemdesiatich rokov začal študovať na Vysokej škole poľnohospodárskej v Mosonmagyaróvári, kde sa výučba a prax zameriavali predovšetkým na domáce uhorské pomery a problémy.

Za pomerne krátky čas si dobre osvojil maďarčinu, oboznámil sa s maďarskou literatúrou a s kultúrnym životom. Zapojil sa aj do verejného života v Bratislavskej stolici, kde mal funkciu člena župnej rady. Systematicky sledoval ekonomický rozvoj Uhorska a jeho problémy. Venoval sa najmä otázkam zveľaďovania poľnohospodárskeho priemyslu. Najmä výroby cukru, múky, liehu, konzervovaniu ovocia a zeleniny a otázkam zvyšovania intenzity poľnohospodárskej výroby. V druhej polovici osemdesiatych rokoch sa stal stálym expertom uhorskej vlády pre vypracovanie dlhodobých plánov rozvoja poľnohospodárskeho priemyslu. Sformuloval aj svoj názor na problematiku komplexného spriemyselnenia Uhorska. Roku 1896 bol povýšený do šľachtického stavu s predikátom „diószegi“ (Diószeg, dnes Sládkovičovo) a od roku 1904 dostal on a jeho rodina právo používať titul baróna. Roku 1884 sa oženil s Máriou Františkou, ktorá pochádzala zo starej tirolskej šľachtickej rodiny Firmianovcov, roku 1886 sa im narodilo jediné dieťa, syn Raul, spolupracovník Karola Kuffnera a jeho dedič.
Život a práca Karola Kuffnera boli od roku 1898 úzko spojené so Sládkovičovom, kde dal postaviť kaštieľ. Tu sa cítil doma. Zomrel v júni 1834. Na vlastnú žiadosť ho pochovali v záhrade kaštieľa.

Cukrovar v Sládkovičove v čase svojho založenia patril k podnikom strednej veľkosti a ročne spracovával okolo 56 000 ton cukrovej repy. Zásluhou Karola Kuffnera sa stal jedným z najväčších cukrovarov v Uhorsku. Vo výrobnom roku 1911-12 spracoval už napríklad 180 000 ton cukrovej repy a vyrobil viac ako 25 000 ton cukru. Karol Kuffner sa zúčastnil aj na založení cukrovaru v Trenčianskej stolici, vypracovaný skupinou miestnych podnikateľov a statkárov, sa nerealizoval, ale vzbudil záujem moravských cukrovarníkov, ktorí požiadali o spoluprácu v odborných kruhoch dobre známeho Karola Kuffnera.
Dobová odborná literatúra píše o Karolovi Kuffnerovi ako o reprezentantovi modernizácie výroby cukru: Medzi prvými zavádzal najnovšie technologické metódy a moderné stroje. Nepreberal však pasívne výsledky výskumníckych a zlepšovateľských prác, ale sa aj sám tvorivo zapojil do chemicko-technologických a strojársko-projekčných prác.

Najmodernejšiu metódu získavania cukrovej šťavy difúziou, vynájdenú roku 1864, zaviedol v Sládkovičove roku 1874 a začiatkom osemdesiatych rokov prešli tu po zavedení difúznych batérií na nepretržitú difúziu. Z Kuffnerovho podnetu začal sa technik Sládkovičovského cukrovaru Viliam Gerdinger zaoberať zdokonaľovaním difúznej technológie .
Závažný technologický problém odstránenia vlákien repy zo sirupu, ktoré sťažovali kryštalizačný proces, vyriešil začiatkom deväťdesiatych rokov sám Karol Kuffner. Zostavil špeciálne tzv. rúrovité cedidlá, ktoré dokonale zadržiavali vlákna. Vynález si dal patentovať.

Karol Kuffner ako zástanca zavedenia intenzívnej výroby v poľnohospodárstve, pokladal túto požiadavku za samozrejmú aj na rodinnom veľkostatku a hľadal najvhodnejšie agrotechnické a chovateľské metódy. Pod jeho vedením vznikol v Sládkovičove súkromný špeciálny poľnohospodársky výskumný ústav, ktorý sa zaoberal dvoma odvetviami – rastlinnou a živočíšnou výrobou. Výsledky tohto výskumného pracoviska boli známe a uznávali sa v celom Uhorsku. Odborníci v oblasti rastlinnej výroby na tomto pracovisku sa sústredili najmä na šľachtenie cukrovej repy, pšenice a kukurice. So šľachtením cukrovej repy začali iba roku 1897, na dovtedy osvedčených druhoch, na tzv. wanzlebenských a na rablethe-vilmorinských. Ročne polarizovali okolo 100 000 kusov cukrovej repy a iba pri týchto prácach zamestnávali 80 až 100 rovotníkov. Do roku 1906 sa im podarilo vypestovať repu s najnižšou váhou 300 g a priemernou cukornatosťou 18%; v nasledujúcich rokoch tieto výsledky zvýšili na 400 g a cukornatosť na 20%.

Najvhodnejší druh pšenice začali šľachtiť pod vedením Karola Kuffnera už roku 1870. V prvej fáze výskumu sledovali vlastnosti niekoľkých druhov pšeníc pestovaných v okolí cukrovarských majetkov. Víťazne vyšla pšenica z okolia Vrbovej v Nitrianskej stolici. Tento bohato rodiaci druh mal pevnú slamu a bol odolný voči hrdzi. Do roku 1912 – do konca druhej fázy výskumu – sa im podarilo dopestovať semeno nového druhu pšenice, tzv. dioseckého goliátu, a to v takom množstve, že prešli na jej intenzívnu veľkovýrobu na celom veľkostatku. V šľachtení kukurice sládkovičovskí výskumníci nemali také pozoruhodné výsledky. Pracovali s mäkkozrnnými druhmi, ktoré boli odolné voči klimatickým zmenám, a do roku 1912 sa im podarilo vypestovať vhodný druh Florentin.

Kuffnerov výskumný ústav získal uhorské prvenstvo vo vypracovaní metódy prípravy pôdy pre cukrovú repu, ktorú od konca 19. storočia používali aj pre niektoré iné plodiny. Odborná literatúra označovala túto novú metódu ako dióseckú. Vyžadovala však veľké investície, mnoho záprahov a strojov. Pozostávala zo strniskovej orby, hnojenia a z hlbokej jesennej orby. Na jar sa potom jesenná orba bránila a kyprila, a to po celej šírke polí. Ak bola jesenná orba menej kvalitná , pôdu pred kyprením prevzdušňovali kultivátorom. Celý proces sa ukončil tesne pred sejbou, aby sa semenám zabezpečila dostatočná vlaha. Pracovníci výskumného pracoviska zostrojili aj vhodnú špeciálnu sejačku. Na každú trúbku namontovali valec ťažký 40-45 kg, aby sa semená čo najtesnejšie pritlačili k zemi. Ďalšou agrotechnickou novinkou bol univerzálny repný obrábací stroj, ktorý dal Kuffner roku 1911 patentovať. V tom čase sa už na majetkoch cukrovaru tieto stroje bežne používali. Slúžili na pretrhávanie cukrovej repy aj krížom pri súčasnom kyprení pôdy.

Hlbokú orbu poznali už v sedemdesiatych rokoch , ale pravidelne ju začali používať od roku 1881, kedy zakúpili prvý parný pluh a o ďalšie dva roky druhý. Roku 1881 sa tiež začalo s priemyselným hnojením cukrovej repy a od konca 19. storočia sa chemické hnojivá, predovšetkým superfosfát, používali aj pre ostatné plodiny.
Sládkovičovský výskumný poľnohospodársky ústav dosiahol pozoruhodné výsledky aj v živočíšnej výrobe. Diósecká metóda chovu a výkrmu dobytka bola známa v celom Uhorsku, vyučovala sa aj na Poľnohospodárskej akadémii v Mosonmagyaróvari ako vzor na využívanie odpadových materiálov cukrovarníckeho a liehovarníckeho priemyslu v živočíšnej výrobe. Koncom prvého desaťročia 20. storočia vykŕmili na kuffnerovskom veľkostatku v Sládkovičove ročne okolo 6 tisíc kusov dobytka, za ktorý na trhoch vo Viedni mäsiari platili najvyššie ceny.