(pseudonym Amaranth, Boleslav, Budišovský, Lysický, Marek Rozmarín, Miloslavin, Mína, Mydloslav Vechtovič, Podolský, Rozmarín, V. Miloslavín, V. Podolský)

Bol to spisovateľ, novinár, redaktor, politický a kultúrnoosvetový činiteľ
a podpredseda Matice slovenskej.
Po otcovej smrti žil s matkou u príbuzných v Zemianskom Podhradí, v Novom Meste nad Váhom a od roku 1837 v rodine otčima D. Doležala v Modre. Základnú školu navštevoval v rokoch 1832-1834 v Novom Meste nad Váhom, 1834-1836 v Senici a napokon 1836-1837 v Komárne. Od 1838 do 1843 študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre (stal sa tam obľúbencom profesora Karola Štúra), kde bol členom Ústavu reči a literatúry československej, 1843-1846 na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde bol poslucháčom Ľudovíta Štúra. Roku 1846 pôsobil ako vychovávateľ v šľachtických rodinách v Kovine a v Horných Príbelciach, 1847-1848 pedagóg na lýceu v Kremnici. Na jeseň 1848 z taktických dôvodov (pod hrozbou trestu smrti vstúpil do košútovskej armády), 1849 dezertoval a vstúpil do slovenského dobrovoľníckeho zväzu, kde zastával hodnosť kapitán. Po revolúcii pôsobil v štátnej službe. Roku 1850 bol úradníkom na župnom úrade v Trenčíne a podslúžny v oslansko-rudnianskom okrese, 1851-1853 hlavný slúžny v Bytči, 1853-1860 stoličný komisár v Kecskeméte, v roku 1860 odišiel zo štátnej služby a venoval sa nár. práci. V rokoch 1861-1863 žil v Budíne, kde začal vydávať humoristický časopis Černokňažník (1861-64) a beletristický časopis Sokol (roku 1862 prevzal od P. Dobšinského koncesiu na jeho vydávanie a vydával ho do roku 1869), od 1863 bol redaktorom v Skalici a od 1867 v Martine, kde pôsobil ako popredný činiteľ na rozličných úsekoch slovenského národného života. Literárne začal pracovať v Modre (české básne inšpirované K.H. Máchom), básnicky sa rozvinul v čase bratislavských štúdií v prostredí mladej slovenskej romantickej generácie a v kontexte ideovo-estetických názorov Ľudovíta Štúra. Hoci jeho postuláty rešpektoval, predsa protikladne zdôrazňoval význam subjektívnej pozície romantického básnika. Dokumentoval to prvotinami i v autobiografickej poviedke Trinásta pieseň. Postupne opúšťal subjektivistickú koncepciu romantickej literatúry a nadväznou tvorbou v 60. rokoch 19. storočia sa dal jednoznačne do služieb nár. ideálu. V tomto období tvoril vlastenecké a národno-agitačné sociálno-politické básne, neraz humoristicko- -satiricky zamerané.