Viaceré z jeho básnických textov znárodneli. Knižne vydal básnickú zbierku Staré a nové piesne V.Podolského (1866) a Básne Viliama Paulinyho-Tótha (1877).
V próze slovenského romantizmu bol predstaviteľom dokumentárne orientovaných diel. K tomuto typu prózy smeroval už od 40. rokov v prvých prozaických prácach, v ktorých popri romantických prvkoch uplatňoval aj prvky dokumentarizmu (Mravní povídky), neskôr ich zvýrazňoval v spoločenskej poviedke (napr. Dvaja hráči), v historických (Trenčiansky Matúš), spomienkových (Tri dni zo Štúrovho života, Volebné rozpomienky) a v autobiografických prózach (Trinásta pieseň). Dokumentárna tendencia jeho prózy vyústila do sociálno zameraných čŕt Pre založenie Matice slovenskej bol obzvlášť významný, lebo v časopisoch, ktoré vydával nechával priestor pre šírenie myšlienky Matice slovenskej a pre publikovanie dokumentov spätých z jej zrodom. Počas účinkovania v MS v Martine bol iniciátorom či účastníkom radu ďalších aktivít, ktoré sa výrazne prejavili na kultúrnom a hospodárskom raste mesta, na jeho ústrednom postavení v súvekom slovenskom živote (napr. v roku 1867 ako správca martinského slovenského evanjelického patronátneho gymnázia vykonal rad organizačných krokov, ktoré posilnili pedagogické, hmotné a sociálne postavenie gymnázia). Na pôde snemu zastával záujmy slovenského národa a nadviazal styky s predstaviteľmi maďarskej lavice, usiloval sa nájsť cestu k dohode s Maďarmi. Od roku 1870 bol predseda Národnej strany. Roku 1871 uzavrel prímerie s Novou školou, ktoré však už nemal čas realizovať. Od 1869 do 1872 poslanec uhorského snemu za okres Dolný Kulpín na Dolnej zemi.