Viliam Paulíny-Tóth životopis

(pseudonym Amaranth, Boleslav, Budišovský, Lysický, Marek Rozmarín, Miloslavin, Mína, Mydloslav Vechtovič, Podolský, Rozmarín, V. Miloslavín, V. Podolský)

Bol to spisovateľ, novinár, redaktor, politický a kultúrnoosvetový činiteľ
a podpredseda Matice slovenskej.
Po otcovej smrti žil s matkou u príbuzných v Zemianskom Podhradí, v Novom Meste nad Váhom a od roku 1837 v rodine otčima D. Doležala v Modre. Základnú školu navštevoval v rokoch 1832-1834 v Novom Meste nad Váhom, 1834-1836 v Senici a napokon 1836-1837 v Komárne. Od 1838 do 1843 študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre (stal sa tam obľúbencom profesora Karola Štúra), kde bol členom Ústavu reči a literatúry československej, 1843-1846 na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde bol poslucháčom Ľudovíta Štúra. Roku 1846 pôsobil ako vychovávateľ v šľachtických rodinách v Kovine a v Horných Príbelciach, 1847-1848 pedagóg na lýceu v Kremnici. Na jeseň 1848 z taktických dôvodov (pod hrozbou trestu smrti vstúpil do košútovskej armády), 1849 dezertoval a vstúpil do slovenského dobrovoľníckeho zväzu, kde zastával hodnosť kapitán. Po revolúcii pôsobil v štátnej službe. Roku 1850 bol úradníkom na župnom úrade v Trenčíne a podslúžny v oslansko-rudnianskom okrese, 1851-1853 hlavný slúžny v Bytči, 1853-1860 stoličný komisár v Kecskeméte, v roku 1860 odišiel zo štátnej služby a venoval sa nár. práci. V rokoch 1861-1863 žil v Budíne, kde začal vydávať humoristický časopis Černokňažník (1861-64) a beletristický časopis Sokol (roku 1862 prevzal od P. Dobšinského koncesiu na jeho vydávanie a vydával ho do roku 1869), od 1863 bol redaktorom v Skalici a od 1867 v Martine, kde pôsobil ako popredný činiteľ na rozličných úsekoch slovenského národného života. Literárne začal pracovať v Modre (české básne inšpirované K.H. Máchom), básnicky sa rozvinul v čase bratislavských štúdií v prostredí mladej slovenskej romantickej generácie a v kontexte ideovo-estetických názorov Ľudovíta Štúra. Hoci jeho postuláty rešpektoval, predsa protikladne zdôrazňoval význam subjektívnej pozície romantického básnika. Dokumentoval to prvotinami i v autobiografickej poviedke Trinásta pieseň. Postupne opúšťal subjektivistickú koncepciu romantickej literatúry a nadväznou tvorbou v 60. rokoch 19. storočia sa dal jednoznačne do služieb nár. ideálu. V tomto období tvoril vlastenecké a národno-agitačné sociálno-politické básne, neraz humoristicko- -satiricky zamerané.

Viaceré z jeho básnických textov znárodneli. Knižne vydal básnickú zbierku Staré a nové piesne V.Podolského (1866) a Básne Viliama Paulinyho-Tótha (1877).
V próze slovenského romantizmu bol predstaviteľom dokumentárne orientovaných diel. K tomuto typu prózy smeroval už od 40. rokov v prvých prozaických prácach, v ktorých popri romantických prvkoch uplatňoval aj prvky dokumentarizmu (Mravní povídky), neskôr ich zvýrazňoval v spoločenskej poviedke (napr. Dvaja hráči), v historických (Trenčiansky Matúš), spomienkových (Tri dni zo Štúrovho života, Volebné rozpomienky) a v autobiografických prózach (Trinásta pieseň). Dokumentárna tendencia jeho prózy vyústila do sociálno zameraných čŕt Pre založenie Matice slovenskej bol obzvlášť významný, lebo v časopisoch, ktoré vydával nechával priestor pre šírenie myšlienky Matice slovenskej a pre publikovanie dokumentov spätých z jej zrodom. Počas účinkovania v MS v Martine bol iniciátorom či účastníkom radu ďalších aktivít, ktoré sa výrazne prejavili na kultúrnom a hospodárskom raste mesta, na jeho ústrednom postavení v súvekom slovenskom živote (napr. v roku 1867 ako správca martinského slovenského evanjelického patronátneho gymnázia vykonal rad organizačných krokov, ktoré posilnili pedagogické, hmotné a sociálne postavenie gymnázia). Na pôde snemu zastával záujmy slovenského národa a nadviazal styky s predstaviteľmi maďarskej lavice, usiloval sa nájsť cestu k dohode s Maďarmi. Od roku 1870 bol predseda Národnej strany. Roku 1871 uzavrel prímerie s Novou školou, ktoré však už nemal čas realizovať. Od 1869 do 1872 poslanec uhorského snemu za okres Dolný Kulpín na Dolnej zemi.