Najznámejší nemecký generál Erwin Rommel sa narodil 15. novembra 1891 v Heidenheime nedaľeko Ulmu ako jedno z piatich detí. Pochádzal z učiteľskej rodiny a jeho snom bolo stať sa leteckým inižinierom. Otec však rozhodol že jeho syn sa stane dôstojníkom. Delostrelectvo ani ženisti však nemali o útleho a tichého chlapca záujem a tak sa napokon stal zástavníkom pešieho pluku vo Weingartene v júli 1910. Po povýšení na desiatnika a následne čatára bol v marci 1911 menovaný dôstojníkom na Vojenskej akadémii v Gdaňsku. Tu stretol svoju budúcu manželku Luciu Mariu Mollinovú. Ako poručík sa zúčastňoval výcviku so svojimi vojakmi, zaujímal sa o všetko vojenské. Ľahko nadväzoval vzťah s mužstvom ale netoreloval lajdáctvo. Prvého marca 1914 bol pridelený k 49. poľnému delostreleckému pluku v Ulme, ale po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vrátil k pechote.Rommelova smelosť sa mu vyplatila už 24. septembra 1914, keď sám zaútočil na troch francúzskych vojakov aj keď nemal náboje.

Bol síce ranený do stehna no obdržal Železný kríž druhej triedyV boji sa prejavil ako veľmi odvážny vojak a ako prvý zo svojej divízie získal Železný kríž prvej triedy v roku 1915. Dostal ho za dobytie štyroch bunkrov, odrazenie protiútoku a a následné stiahnutie sa s minimálnymi stratami.Svoj najslávnejší čin však uskutočnil v Taliansku. Erwin Rommel s dvoma rotami zajal 150 dôstojníkov, 9000 vojakov a 81 diel vďaka jeho geniálnemu taktickému mysleniu a využitiu momentu prevapenia. Dobytie tejto kľúčovej pozície na hore Matajuru zmenilo bitku o Caporetto v taliansku katastrofu ktorá znamenal stratu 250 000 mužov. Za tento skutok obdržal najvyššie vyznamenie Pour le mérite, obyčajne udelované len skúseným generálom a bol povýšený na kapitána. Počas vojny si vybudoval povesť skvelého dôstojníka svojou odvahou a smelosťou. Po skončení vojny sa dostal do drasticky zredukovanej armády Weinmarskej republiky. V dvadstiatych rokoch prešiel mnohými pôsobiskami ( Friedrichshafen, Gmúnd, Stuttgart) a stále stúpal po rebríčku hodností.

Narodil sa mu syn Manfred a prvého októbra 1929 sa Rommel stal inštruktorom v pechotnej škole v Drážďanoch. Tu po štvorročnej službe napísal knihu Útoky pechoty ktorá sa vo vojenských kruhoch stala bestsellerom a predalo sa jej asi 400 000 výtlačkov. Čítal ju aj samotný Hitlera a veľmi naňho zapôsobila. V roku 1933 prevzal Rommel velenie nad 3. práporu 17. pešieho pluku, horskej výcvikovej jednotky v Goslare. O dva roky neskôr sa ako podplukovník stal inštruktorom na Vojenskej akadémii v Postupime. V roku 1937 ho povýšili na podplukovníka a od novemba 1938 pracoval ako riaditeľ Vojenskej akadémie vo Weiner Neustadte. Občas bolo jeho povinnosťou veliť Hitlerovmu osobnému ochrannému práporu. S Hitlerom bol v októbri 1938 v československých Sudetách a v marci 1939 v Prahe. V auguste 1939 bol Rommel povýšený na generálmajora a preložený do Hitlerovho hlavného stanu kde zodpovedal za jeho bezpečnosť. Aj keď Rommel nikdy nevstúpil do NSDAP a nepatril k vyznávačom nacistickej ideológie, bol Hitlerom očarený.Skutočnú slávu však Rommelovi prinieslo až francúzske ťaženie. Už vo februári 1940 sa vo veku 48 rokov stal veliteľom 7. tankovej divízie v Godesbergu nad Rýnom.

Musel sa rýchlo oboznámiť so svojimi jednotkami a naučiť používať vojenskú techniku. Bol potešený rýchlosťou a dostrelom svojich tankov čo naplno využil už pri útoku na Belgicko. Jeho 7. tanková divízia, po čase známa aj ako „divízia duchov“ prešla Belgickom za šesť dní. On sám dával prednosť veleniu z frontu o čom napísal:“ Sú vždy okamžiky, keď miesto veliteľa nie je vzadu v štábe, ale vpredu s vojskom. Tvrdenie, že udržovanie morálky mužov je výlučne úlohou veliteľa praporu, je úplne nezmyselné. Čím vyššia hodnosť, tím viac pôsobí príklad.Mužstvo nepociťuje žiadny kontakt s veliteľom, o ktorom je známe iba to,že sedí niekde na veliteľstve, vojaci chcú mať s veliteľom psychický kontakt.Vo chvíľach paniky, únavy alebo zmätku, alebo keď sa od nich vyžaduje niečo mimoriadné, robí osobný príklad veliteľa zázraky, najmä pokiaľ je dôvtipný a vytvorí okolo seba nejakú legendu.“Keď bolo jeho úlohou prekročiť rieku Másu, sám pomáhal po pás vo vode postaviť most pod silnou paľbou belgických vojakov. Chcel byť všade prvý čo ho niekoľko krát mohlo stáť život, napríklad keď bol jeho tank zasiahnutý a on sám utrpel zranenie tváre. Naplno uplatňoval taktiku blitzkriegu. O tom že jeho vojaci postupovali rýchlo svedčí aj fakt že mnohí Francúzi považovali jeho divíziu za britskú pomoc. Rád využíval rôzne triky pretože podľa neho zmenšovali straty na oboch stranách.

Jeho obľúbeným trikom bolo napríklad nechať mávať tankistov bielymi zástavami. Postupoval rýchlo na západ, spojenecké sily zaháňal k Lamanšskému kanálu. Ku koncu francúzskeho taženia zajal v Saint Valery, kde bol štáb britskej 51. divízie, 12 000 vojakov. Celkovo zajali Rommelovi muži 97 000 vojakov, pričom stratili len 42 tankov. Rommel bol vyznamenaný Kniežacím krížom a vo vojenských kruhoch získal obrovský kredit.Na svojom kulte pracoval aj sám – všetky svoje akcie si fotil aparátom Leica ktorý dostal od Goebbelsa, pričom sa čo najčastejšie snažil byť na snímke aj on sám. Na začiatku februára 1941 bol Rommel pozvaný k Hitlerovi. Keďže situácia v severnej Afrike bola pre Talianov – spojencov Nemecka kritická, rozhodol sa Hitler vyslať na pomoc najprv časť 10. leteckého zboru Luftwaffe pod vedením generála Geislera. Neskôr pod vplyvom udalostí muselo Nemecko vyslať silný bojový zväz ktorý vošiel do histórie ako Deutsches Afrikakorps(DAK). Ten pozostával z 5. ľahkej divízie a v máji sa pripojili jednotky 15. tankovej divízie. Celému africkému zboru velil Erwin Rommel.

Ten musel zmeniť v púštnych podmienkach zmeniť štýl riadenia výcviku a vedenia bojovej činnosti. Taktiež bolo nutné nastoliť nový režim pre údržbu a doplňovanie techniky, zásobovanie potravinami, liekmi a materiálom rozličného druhu potrebným pre život v púšti.Hneď po svojom príchode nechal krúžiť zopár tankov okolo bloku domov v Tripolise čím vytvoril mýtus že Nemci poslali do Afriky ohromnú tankovú silu. Necelých šesť týždňov po svojom príjazde sa DAK vydal na západ a obsadil pevnosť el Aghejla. Krátko na to zahájil Rommel svoju prvú veľkú ofenzívu na východ proti Britom a nečakane ľahko obsadil pevnosti Marsá al Bréga a Adžedábijí. Ďalšími dobytými mestami boli prístavy Bengází a Derna. Jeho úspech spočíval v momente prekvapenia keďže ani nemecké ani britské velenie dovtedy žiadny útok neočakávali. Jeho konanie bolo skôr inštinktívne ako logické, využíval oslabenia nepriateľa na rýchle prielomy ktoré mu zaručovali úspech. V tom čase nemali Briti v Afrike generála ktorý by sa Rommelovi vyrovnal, preto sa vytvoril mýtus jeho neporaziteľnostia a vyslúžil si prezývku „Desert Fox“ – teda púštna líška, s ktorou sa zapísal do dejín druhej svetovej vojny. 10. apríla postúpil DAK až do Kyrenajky a začal obliehať pevnosť Tobrúk, ktorá však odolávala. Útok teda stroskotal no začalo sa dlhodobé obliehanie. Bitka o Tobruk sa stala rozhodujúcou v tejto fáze vojny.

Churchill chcel samozrejme pevnosť uvolniť a tak vyslal konvoj do Alexandrie. 12. mája sa posilnila britská africká armáda o 238 tankov a 43 stíhačiek. Ako sa dalo očakávať prišli britské protiútoky s krycími názvami Brevity a Battleaxe. Brevity mala za úlohu oslabiť nemecké jednotky pred hlavným útokom Battleaxe a obsadiť strategicky dôležitý priesmyk Halfája. To sa im síce podarilo ale len dočasne pretože už koncom mája 1941 ho Nemci získali späť. K samotnej hlavnej operácii Battleaxe využili Briti najmä tanky – tie mali mať rozhodujúcu úlohu v tejto bitke. Nemci sa urputne bránili proti presile a nakoniec boli spojenci donútení stiahnuť sa. Briti stratili polovicu tankov, kým DAK len desatinu. Rommel tu prvý krát využil k obrane 88 mm delá, ktoré sa stali až do konca vojny veľkým nebezpečenstvom pre spojenecké tanky a obrnené transportéry. Britského generála Wavella vystriedal vo funkcii generál sir C. J. Auchinleck. Na nemeckej strane čakalo Rommela povýšenie. Winston Churchill ho v dolnej snemovni nazval „veľkým generálom“ a jeho povesť bola v brtiských radoch taká veľká že Auchinleck vydal osobitný rozkaz vzťahujúci sa na jeho osobu : „Existuje reálne nebezpečenstvo, že náš priateľ Rommel sa stáva čarodejníkom či strašiakom pre príslušníkov našich ozbrojených síl, ktorí o ňom hovoria až príliš často. Rozhodne nie je žiadnym supermanom, hoci je nepochybne veľmi energický a schopný.

Aj keby bol supermanom, bolo by nanajvýš nežiadúce, aby mu naši vojaci pripisovali nadprirodzené sily. Žiadam, aby ste všetkými možnými prostriedkami rozptýlili predstavu, že Rommel predstavuje niečo viac, než obyčajného nemeckého generála.“Toto však malo presne opačný efekt ako si želal. Mýtus o „púštnej líške“ sa rýchlo rozšíril po celej Afrike, presne tak ako si to Rommel sám želal.Koncom októbra prišiel z Wehrmachtu rozkaz aby sa so zajatými vojakmi nezaobchádzalo ako so zajatcami, ale aby boli na mieste zastrelení ako zločinci. Hoci sa neplnil na všetkých úsekoch frontu Nemecko ním porušilo všetky pravidlá vedenia vojny. Keď sa tento rozkaz dostal k Rommelovi, ten ho okamžite spálil. Práve pre to sa vojna v púšti chápe ako „vojna džentlmenov“. Nemci tak ako aj spojenci zaobchádzali so zajatcami veľmi slušne, dokonca sú známe prípady keď zajatí dôstojníci obedovali s niekdajším nepriateľom, alebo si posielali gratulácie a darčeky k vyznamenaniam a povýšeniam. Rommel sa stal pre protivníka symbolom čestného protivníka, ktorého však treba za každú cenu poraziť.18.11. 1941 sa začala operácia Crusader ktorá mala za úlohu zničiť nemecké tankové jednotky. Briti mali v tomto prevahu pretože na jeden nemecký alebo taliansky tank pripadali štyri britské. Útok však skončil fiaskom tak ako Battleaxe pretože Briti roztrúsili svoje jednotky a podcenili talianske vojsko.

Celkový výsledok bol že než sa britské tanky stretli s nemeckými, stratili do tej doby polovicu strojov a to buď kvôli poruchám alebo boli zničené. Hneď na to sa začali boje pri Sidí Rezeh. Vojaci DAK využili svoje skúsenosti a po prvom týždni vyhrávali, avšak k dispozícii mali už len 60 bojaschopných tankov. Druhú bitku taktiež vyhrali Nemci no situácia sa pre nich stávala veľmi vážnou. Zásobovacie trasy sa príliš predlžovali a počas celého novembra potopili britské lode dve tretiny nemeckých zásob. Preto vydal Rommel v decembri 1941 rozkaz k ústupu. Chcel tak zabrániť úplnému rozpadu svojich vojsk a navyše v januári 1942 mu boli sľúbené ďalšie posily. Tie aj dorazili a tak sa mohol Rommel po krátkom odpočinku vydať opäť na východ. Briti neboli dostatočne pripravení a ich vyčerpané vojsko nedokázalo novému útoku dobre vzdorovať. Rommel zopakoval postup z roku 1941 a dostal sa až ku Gazale, poslednému opornému bodu pred Tobrukom. Boje tu trvali pár mesiacov počas ktorých bola situácia pre Britov dosť kritická, pretože Luftwaffe neutralizovala Maltu a spojenecké konvoje utrpeli značné straty.

Rommel si bol vedomí týchto výhod a tak dal 26. mája 1942 príkaz k ďalšej ofenzíve. Vojaci DAK schopnosťami predčili britských vojakov a už o mesiac teda 20. júna sa začala druhá bitka o Tobruk. Tá sa však odohrávala úplne inak ako minulý rok. Už vo večerných hodinách Nemci Tobruk kontrolovali a 21. júna prijal Rommel kapituláciu z rúk veliteľa pevnosti. Behom jedného dňa dokázal to o čo sa pokúšal skoro celý minulý rok.Hitler okamžite vymenoval Rommela do hodnosti poľného maršála, čím sa stal vo veku 51 rokov najmladším poľným maršálom Wehrmachtu. Toto bol vrchol jeho kariéry. Minister propagandy Goebbels z neho v Nemecku urobil ideálneho generála. Jeho portréty sa objavili na titulkách novín a časopisov. Napriek nenávisti ostatných generálov mu táto prehnaná pozornosť vyhovovala. Aj Goebbels konštatoval že sa ešte nestretol s generálom ktorý by tak ochotne pózoval pred objektívom fotoaparátu. Vďaka tomuto sa v Británii a USA Rommel stal druhým najznámejším Nemcom po Hitlerovi. Erwin Rommel sa však nemienil v Tobruku dlho zdržovať.
Jeho cieľom teraz boli mestá ako Alexandria alebo Káhira. Pri postupe k nim mu v ceste stála len jedna väčšia prekážka a to el Alamein.Správa o dobytí Tobruku zastihla britského ministerského predsedu v Amerike a po návrate domov čelil vôbec najväčšej kritike, no svoju pozíciu si dokázal obhájiť. V Egypte bol vyhlásený stav ohrozenia a pálili sa dokumenty a archívy, čakalo sa na možný prienik DAK až ku Alexandrii.Rommel súpera nesklamal a 1. júla 1942 vydal rozkaz k útoku na britské obranné postavenia v el Alameine, hoci mal k dispozícii len 80 tankov (z toho 30 talianskych) a totálne vyčerpané jednotky. Táto ofenzíva od začiatku neprebiehala pre Nemcov dobre. Už po dvoch dňoch bol Rommel nútený stiahnuť sa s 30 tankami a celý útok zastaviť. Nasledujúce tri týždne sa celá britská 8. armáda snažila DAK zničiť no neúspešne, pričom sama utrpela veľké straty. Nedostatočná razancia spojencov stála generála Auchinlecka post a na jeho miesto sa dostal generál Alexander. Veliteľom 8. armády sa stal generál Montgomery, prezývaný „Monty“. Rommel mal teraz čas na regeneráciu a dorazili mu malé posily. Samozrejme naplánoval nový útok s asi 400 nemeckými a talianskymi tankami.

Nemecký kód enigma bol však rozlúštený a tak Rommel nemohol využiť jeho najväčšiu zbraň – moment prekvapenia. Táto bitka známa ako bitka pri Alam Halfe skončila víťazne pre Britov ktorí donútili DAK opäť stiahnuť sa do pôvodných pozícií. Dôvody prehry vystihol presne vystihol taliansky minister zahraničia Ciano : „Veľké rozmnoženie anglo-amerických prostriedkov, kvantitatívne i kvalitatívne, prevaha spojeneckého letectva, nedostatočné zásobovanie obecne a pohonnými látkami zvlášť.“Vyčerpaný a chorý Rommel odišiel na liečebný pobyt do Nemecka. Nasledovalo obdobie príprav na poslednú bitku na oboch stranách. Nemci však na rozdiel od Britov nedostávali potrebné zásoby, pretože spojenci už kontrolovali Stredozemné more a nenechávali prekĺznuť zásobovacie lode Osi.Už 23. októbra 1942 bol DAK nútený čeliť delostreleckej paľbe a hlavnému tankovému útoku. Pomer spojeneckých a nemeckých tankov bol asi 6:1. Rommel sa okamžite vrátil z Európy no až dva dni po záhajení poslednej bitky o el Alamein. Situáciu už nebol schopný vrátiť a tak začal ustupovať. To sa samozrejme nepáčilo Hitlerovi a ten poslal Rommelovi telegram: „Svojím vojskám nemôžete ukázať inú cestu, len cestu k víťazstvu alebo smrti.“ Rommel paradoxne zaútočil a na chvíľu zastavil začatý postup. No britský nápor sa nedal zastaviť na dlho a tak nehladiac na Hitlerove príkazy stále ustupoval.

Nebol to však bezhlavý útek. Rommelovi vojaci bojovali o každý kus zeme a za sebou nechávali fingované ale aj pravé mínové polia-tzv. „diablove záhradky“. Tie spôsobili Britom nemalé straty a spomalili ich postup. Briti však mali dostatočné zálohy narozdiel od Nemcov a konečný stav sa vyšplhal asi na 20-násobnú prevahu. Rommelov DAK ustúpil o tisíce kilometrov na západ, vyčistil Tobruk, Dernu a Benghází. Zastavil sa až na Márethskej línii v južnom Tunisku. Medzitým sa mu však 7. a 8. novembra 1942 vylodili za chrbtom Američania. Tí pod vedením generála Eisenhowera prešli cez Maroko a Alžírsko. Situácia nemeckých jednotiek sa zdala byť beznádejná. Rommel musel za každú cenu udržať oporné body v Tunisku inak by sa dostal medzi dve spojenecké armády. 11. decembra pristáli v Tunisku nemecké jednotky a DAK upevnil svoje pozície v Tunisku a dokonca uskutočnili niekoľko útokov ale bez výsledku. Rommel loboval u Hitlera aby mohol stiahnúť zvyšnú techinku a vojakov pre boje do Európy ale Hitler o tom nechel ani počuť a Rommela vyhodil.

Tomu neostalo nič iné iba bojovať so spojencami v Tunisku. Avšak novým jednotkám a časti Rommelových vojakov teraz velil genrál Arnim. Nejednotnosť velenia a neochota oboch generálov dohodnúť sa znižovala nemecké šance na úspech. DAK zahájil 14.2.1943 ofenzívu na americké vojsko. Rommelove tanky spočiatku spôsobovali Američanom značné problémy-jeden zbor dokonca stratil 4000 mužov a 165 tankov a obrnených vozidiel. No neskôr sa materiálna prevaha prejavila a 22.2.1943 bol celý útok zastavený. Zúfalý Rommel sa pokúšil zaútočiť ešte na britskú 8. armádu 6. marca 1943. Briti informovaný pomocou Ultry sa dostatočne pripravili. Hneď v prvý deň bitky stratil DAK 50 tankov. Rommel bol definitívne 9.3.1943 odvolaný z Afriky späť do Európy. Boje sa pretiahli až do mája. 13.5.1943 kapitulovala posledná nemecká jednotka a spojenci sa definitívne stali pánmi severnej Afriky.Rommelove veliteľské schopnosti využili v severnom Taliansku kde sa stal 15.7.1943 veliteľom skupiny armád B. Tá zahŕňala asi 24 pechotných a 5 tankových divízií – dokopy 330 000 mužov.

Do kontaktu s nepriateľom sa tu vôbec nedostal a tak väčšinu času strávil riešením problémov s vyčíňaním jednotiek SS. Tie síce spadali v bojových operáciách pod Wehrmacht, no z hľadiska disciplíny si boli pánom. Ich surové chovanie sa k talianskym civilistom však rozčulovalo Rommela. Jeho námietky boli na najvyšších politických miestach ignorované, údajne sa kvôli tomu dostal do sporu s Heinrichom Himmlerom. Napriek tomu že jednotky SS neboli také populárne, vynikali v boji, najmä vďaka špičkovej technike a elitným vojakom. 5.11.1943 dostal Rommel za úlohu preveriť stav Atlantického valu, ktorý Nemci budovali už od roku 1941. Bola to veľmi tažká úloha pretože Nemci vedeli že k dôjde k vylodeniu ale nevedeli kde a kedy. Rommel teda začal sériu inšpekčných ciest po celej dĺžke opevnení a z toho čo objavil bol dosť prekvapený a zdesený. Na niektorých miestach slávny val ani neexistoval. Obrovské úseky pláží boli zabezpečené len niekoľkými mínami a ostnatým drôtom. Po inšpekcii sa teda pustil do práce s obrovským nasadením. Presadzoval názor že invázne vojská musia byť odrazené ešte na pláži, kde budú najzraniteľnejšie. Na vyloďovacie člny čakali podmorské prekážky a samozrejme najrôznejšie míny.

Mal v pláne položiť 50 až 100 miliónov mín, no čas hral proti nemu a tak bolo na plážach a vo vode položených asi päť miliónov mín. Nad plážami a za nimi boli stavané početné guľometné hniezda, betónové opevnenia, 81 milimetrové mínomety a veľké 88 milimetrové delá. Jeho „zónu smrti“ ešte dopĺňali prekážky z ostnatého drôtu a taktiež „Rommelove špargle“ – tyče zarazené do zeme v nerovnomerných odstupoch, ktoré mali znemožniť pristávanie nákladným klzákom. Pre tieto opatrenia si od svojich vojakov vyslúžil označenie „najvýznamnejší ženista svetovej vojny“. Rozkázal aj aby bol zakopaný každý vojak, kuchár, úradník a šofér.Nemci však nemali vypracovanú žiadnu stratégiu obrany valu v prípade invázie. Rozdielne názory tu existovali najmä vo využití obrnených divízií. Rommel mal vo svojom pláne nechať tieto divízie v blízkosti pláží aby mohli na spojencov okamžite zaútočiť. Avšak jeho priamy nadriadený poľný maršál von Runstedt, vrchný velieľ armád Západ, bol toho názoru že obrnené jednotky by mali zostať ďalej od pláží v rezerve ako poistka v prípade že by sa spojencov nepodarilo zastaviť na pláži.

Hitler vyriešil túto situáciu najhoršie ako mohol – časť jednotiek ostala na pláži a časť roztrúsil do vnútrozemia, čím celkovo znížil ich silu. Göring sa samozrejme zaručil že jeho Luftwaffe bude tieto jednotky na presune kryť.4. júna 1944 nemecká meteorologická stanica vyhlásila že zlá poveternostná situácia neumožňuje spojencom žiadnu inváziu v najbližších dvoch týždňoch. Tak Rommel odišiel k rodine do Nemecka a ani von Runstedt s útokom nepočítal. 6. júna však nakoniec došlo k úspešnej invázii spojencov v Normandii. Na nemeckom velení nastal obrovský chaos. Von Runstedt požadoval uvoľnenie rezerv no Hitler ich odmietol uvoľniť s tým, že invázia je iba krycí manéver pre skutočné vylodenie v calaiskej úžine. Rommel sa musel okamžite vrátiť z Nemecka a už po druhý raz nebol tam kde mal byť. Už len konštatoval že vojna je prehratá a nemeckej armáde hrozí veľké nebezpečenstvo, pretože do konca týždňa mali spojenci v Normandii 600 000 mužov. 17. júna 1944 sa konala v Soissons porada na ktorej sa Hitler vyjadril že treba bojovať a neustupovať, pritom už Nemci stratili v Normandii pol milióna mužov. Na porade v Berchtesgadene 29. júna sa Rommel opäť pokúsil vysvetliť Hitlerovi že je nemožné klásť dlhodobý odpor no Hitler ho vykázal z miestnosti.

Po tomto si už bol Rommel definitívne istý že ospevovaný vodca vedie Nemecko do záhuby.Rommel sa snažil zachrániť Nemecko a plánoval aj využiť svojej vážnosti u spojencov a uzavrieť prímerie. Chcel takisto zatknúť Hitlera a súdiť ho na občianskom súde. Dal sa dokopy s ostatnými spiklencami plánujúcimi zavraždenie Adolfa Hitlera. Avšak 17. júla zasiahla jeho auto na ceste do svojho hlavného stanu v La Roche-Guyon spŕška guliek zo spojeneckého lietadla. Poľný maršál utrpel vážne poranenie lebky. Previezli ho do najbližšej nemocnice kde ho zachránil francúzsky lekár.Tri dni po Rommelovej nehode vyvrcholil v Nemecku puč proti Hitlerovi. 20. júla 1944 generál Claus von Stauffenberg prepašoval do Hitlerovho stanu „Vlčí brloh“ bombu. Tá po výbuchu zabila troch ľudí, no Hitlerovi sa v podstate nič nestalo. Rommel sa od oktébra 1944 zotavoval vo svojom dome v Herrlingene. 14. októbra prišli k nemu do domu dvaja generálovia – Burgdorf a Maisel.

Po rozhovore s nimi sa Rommel rozlúčil so svojou manželkou i svojim synom a svojim pobočníkom kapitánom Aldingerom. Tí sa ho snažili ešte prehovoriť aby nešiel ale iné východisko pre neho neexistovalo.Nastúpil teda do auta s oboma generálmi. Odviezli ho kúsok od domu kde mu podali jed a vystúpili. Viac než päť minút sa Rommel zvíjal v kŕčoch na zadnom sedadle než zomrel. Ešte v ten istý deň zavolali jeho rodinu do nemocnice kde ukázali jeho telo. Povedali im že zomrel na srdcovú príhodu. Rommelova osobnosť si určite zaslúži veľký obdiv. Nebol nakazený nacizmom, ľudsky zaobchádzal so zajatcami a vyslúžil si renomé gentlemana. So svojimi vojakmi naväzoval dobré vzťahy, snažil sa chrániť ich životy. Bol oddaný, skromný, energický a ľudský.Bol stále zameraný na víťazstvo, vedel geniálne využiť situáciu a moment prekvapenia.Na záver jedna veta ktorou ho vystihli jeho vlastní vojaci: „Rommel bol Afrikakorps. Afrikakorps bol Rommel.“

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Erwin Rommel: Životopis