Najznámejší nemecký generál Erwin Rommel sa narodil 15. novembra 1891 v Heidenheime nedaľeko Ulmu ako jedno z piatich detí. Pochádzal z učiteľskej rodiny a jeho snom bolo stať sa leteckým inižinierom. Otec však rozhodol že jeho syn sa stane dôstojníkom. Delostrelectvo ani ženisti však nemali o útleho a tichého chlapca záujem a tak sa napokon stal zástavníkom pešieho pluku vo Weingartene v júli 1910. Po povýšení na desiatnika a následne čatára bol v marci 1911 menovaný dôstojníkom na Vojenskej akadémii v Gdaňsku. Tu stretol svoju budúcu manželku Luciu Mariu Mollinovú. Ako poručík sa zúčastňoval výcviku so svojimi vojakmi, zaujímal sa o všetko vojenské. Ľahko nadväzoval vzťah s mužstvom ale netoreloval lajdáctvo. Prvého marca 1914 bol pridelený k 49. poľnému delostreleckému pluku v Ulme, ale po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vrátil k pechote.Rommelova smelosť sa mu vyplatila už 24. septembra 1914, keď sám zaútočil na troch francúzskych vojakov aj keď nemal náboje.

Bol síce ranený do stehna no obdržal Železný kríž druhej triedyV boji sa prejavil ako veľmi odvážny vojak a ako prvý zo svojej divízie získal Železný kríž prvej triedy v roku 1915. Dostal ho za dobytie štyroch bunkrov, odrazenie protiútoku a a následné stiahnutie sa s minimálnymi stratami.Svoj najslávnejší čin však uskutočnil v Taliansku. Erwin Rommel s dvoma rotami zajal 150 dôstojníkov, 9000 vojakov a 81 diel vďaka jeho geniálnemu taktickému mysleniu a využitiu momentu prevapenia. Dobytie tejto kľúčovej pozície na hore Matajuru zmenilo bitku o Caporetto v taliansku katastrofu ktorá znamenal stratu 250 000 mužov. Za tento skutok obdržal najvyššie vyznamenie Pour le mérite, obyčajne udelované len skúseným generálom a bol povýšený na kapitána. Počas vojny si vybudoval povesť skvelého dôstojníka svojou odvahou a smelosťou. Po skončení vojny sa dostal do drasticky zredukovanej armády Weinmarskej republiky. V dvadstiatych rokoch prešiel mnohými pôsobiskami ( Friedrichshafen, Gmúnd, Stuttgart) a stále stúpal po rebríčku hodností.

Narodil sa mu syn Manfred a prvého októbra 1929 sa Rommel stal inštruktorom v pechotnej škole v Drážďanoch. Tu po štvorročnej službe napísal knihu Útoky pechoty ktorá sa vo vojenských kruhoch stala bestsellerom a predalo sa jej asi 400 000 výtlačkov. Čítal ju aj samotný Hitlera a veľmi naňho zapôsobila. V roku 1933 prevzal Rommel velenie nad 3. práporu 17. pešieho pluku, horskej výcvikovej jednotky v Goslare. O dva roky neskôr sa ako podplukovník stal inštruktorom na Vojenskej akadémii v Postupime. V roku 1937 ho povýšili na podplukovníka a od novemba 1938 pracoval ako riaditeľ Vojenskej akadémie vo Weiner Neustadte. Občas bolo jeho povinnosťou veliť Hitlerovmu osobnému ochrannému práporu. S Hitlerom bol v októbri 1938 v československých Sudetách a v marci 1939 v Prahe. V auguste 1939 bol Rommel povýšený na generálmajora a preložený do Hitlerovho hlavného stanu kde zodpovedal za jeho bezpečnosť. Aj keď Rommel nikdy nevstúpil do NSDAP a nepatril k vyznávačom nacistickej ideológie, bol Hitlerom očarený.Skutočnú slávu však Rommelovi prinieslo až francúzske ťaženie. Už vo februári 1940 sa vo veku 48 rokov stal veliteľom 7. tankovej divízie v Godesbergu nad Rýnom.

Musel sa rýchlo oboznámiť so svojimi jednotkami a naučiť používať vojenskú techniku. Bol potešený rýchlosťou a dostrelom svojich tankov čo naplno využil už pri útoku na Belgicko. Jeho 7. tanková divízia, po čase známa aj ako „divízia duchov“ prešla Belgickom za šesť dní. On sám dával prednosť veleniu z frontu o čom napísal:“ Sú vždy okamžiky, keď miesto veliteľa nie je vzadu v štábe, ale vpredu s vojskom. Tvrdenie, že udržovanie morálky mužov je výlučne úlohou veliteľa praporu, je úplne nezmyselné. Čím vyššia hodnosť, tím viac pôsobí príklad.Mužstvo nepociťuje žiadny kontakt s veliteľom, o ktorom je známe iba to,že sedí niekde na veliteľstve, vojaci chcú mať s veliteľom psychický kontakt.Vo chvíľach paniky, únavy alebo zmätku, alebo keď sa od nich vyžaduje niečo mimoriadné, robí osobný príklad veliteľa zázraky, najmä pokiaľ je dôvtipný a vytvorí okolo seba nejakú legendu.“Keď bolo jeho úlohou prekročiť rieku Másu, sám pomáhal po pás vo vode postaviť most pod silnou paľbou belgických vojakov. Chcel byť všade prvý čo ho niekoľko krát mohlo stáť život, napríklad keď bol jeho tank zasiahnutý a on sám utrpel zranenie tváre. Naplno uplatňoval taktiku blitzkriegu. O tom že jeho vojaci postupovali rýchlo svedčí aj fakt že mnohí Francúzi považovali jeho divíziu za britskú pomoc. Rád využíval rôzne triky pretože podľa neho zmenšovali straty na oboch stranách.

Jeho obľúbeným trikom bolo napríklad nechať mávať tankistov bielymi zástavami. Postupoval rýchlo na západ, spojenecké sily zaháňal k Lamanšskému kanálu. Ku koncu francúzskeho taženia zajal v Saint Valery, kde bol štáb britskej 51. divízie, 12 000 vojakov. Celkovo zajali Rommelovi muži 97 000 vojakov, pričom stratili len 42 tankov. Rommel bol vyznamenaný Kniežacím krížom a vo vojenských kruhoch získal obrovský kredit.Na svojom kulte pracoval aj sám – všetky svoje akcie si fotil aparátom Leica ktorý dostal od Goebbelsa, pričom sa čo najčastejšie snažil byť na snímke aj on sám. Na začiatku februára 1941 bol Rommel pozvaný k Hitlerovi. Keďže situácia v severnej Afrike bola pre Talianov – spojencov Nemecka kritická, rozhodol sa Hitler vyslať na pomoc najprv časť 10. leteckého zboru Luftwaffe pod vedením generála Geislera. Neskôr pod vplyvom udalostí muselo Nemecko vyslať silný bojový zväz ktorý vošiel do histórie ako Deutsches Afrikakorps(DAK). Ten pozostával z 5. ľahkej divízie a v máji sa pripojili jednotky 15. tankovej divízie. Celému africkému zboru velil Erwin Rommel.

Ten musel zmeniť v púštnych podmienkach zmeniť štýl riadenia výcviku a vedenia bojovej činnosti. Taktiež bolo nutné nastoliť nový režim pre údržbu a doplňovanie techniky, zásobovanie potravinami, liekmi a materiálom rozličného druhu potrebným pre život v púšti.Hneď po svojom príchode nechal krúžiť zopár tankov okolo bloku domov v Tripolise čím vytvoril mýtus že Nemci poslali do Afriky ohromnú tankovú silu. Necelých šesť týždňov po svojom príjazde sa DAK vydal na západ a obsadil pevnosť el Aghejla. Krátko na to zahájil Rommel svoju prvú veľkú ofenzívu na východ proti Britom a nečakane ľahko obsadil pevnosti Marsá al Bréga a Adžedábijí. Ďalšími dobytými mestami boli prístavy Bengází a Derna. Jeho úspech spočíval v momente prekvapenia keďže ani nemecké ani britské velenie dovtedy žiadny útok neočakávali. Jeho konanie bolo skôr inštinktívne ako logické, využíval oslabenia nepriateľa na rýchle prielomy ktoré mu zaručovali úspech. V tom čase nemali Briti v Afrike generála ktorý by sa Rommelovi vyrovnal, preto sa vytvoril mýtus jeho neporaziteľnostia a vyslúžil si prezývku „Desert Fox“ – teda púštna líška, s ktorou sa zapísal do dejín druhej svetovej vojny. 10. apríla postúpil DAK až do Kyrenajky a začal obliehať pevnosť Tobrúk, ktorá však odolávala. Útok teda stroskotal no začalo sa dlhodobé obliehanie. Bitka o Tobruk sa stala rozhodujúcou v tejto fáze vojny.

Churchill chcel samozrejme pevnosť uvolniť a tak vyslal konvoj do Alexandrie. 12. mája sa posilnila britská africká armáda o 238 tankov a 43 stíhačiek. Ako sa dalo očakávať prišli britské protiútoky s krycími názvami Brevity a Battleaxe. Brevity mala za úlohu oslabiť nemecké jednotky pred hlavným útokom Battleaxe a obsadiť strategicky dôležitý priesmyk Halfája. To sa im síce podarilo ale len dočasne pretože už koncom mája 1941 ho Nemci získali späť. K samotnej hlavnej operácii Battleaxe využili Briti najmä tanky – tie mali mať rozhodujúcu úlohu v tejto bitke. Nemci sa urputne bránili proti presile a nakoniec boli spojenci donútení stiahnuť sa. Briti stratili polovicu tankov, kým DAK len desatinu. Rommel tu prvý krát využil k obrane 88 mm delá, ktoré sa stali až do konca vojny veľkým nebezpečenstvom pre spojenecké tanky a obrnené transportéry. Britského generála Wavella vystriedal vo funkcii generál sir C. J. Auchinleck. Na nemeckej strane čakalo Rommela povýšenie. Winston Churchill ho v dolnej snemovni nazval „veľkým generálom“ a jeho povesť bola v brtiských radoch taká veľká že Auchinleck vydal osobitný rozkaz vzťahujúci sa na jeho osobu : „Existuje reálne nebezpečenstvo, že náš priateľ Rommel sa stáva čarodejníkom či strašiakom pre príslušníkov našich ozbrojených síl, ktorí o ňom hovoria až príliš často. Rozhodne nie je žiadnym supermanom, hoci je nepochybne veľmi energický a schopný.

Aj keby bol supermanom, bolo by nanajvýš nežiadúce, aby mu naši vojaci pripisovali nadprirodzené sily. Žiadam, aby ste všetkými možnými prostriedkami rozptýlili predstavu, že Rommel predstavuje niečo viac, než obyčajného nemeckého generála.“Toto však malo presne opačný efekt ako si želal. Mýtus o „púštnej líške“ sa rýchlo rozšíril po celej Afrike, presne tak ako si to Rommel sám želal.Koncom októbra prišiel z Wehrmachtu rozkaz aby sa so zajatými vojakmi nezaobchádzalo ako so zajatcami, ale aby boli na mieste zastrelení ako zločinci. Hoci sa neplnil na všetkých úsekoch frontu Nemecko ním porušilo všetky pravidlá vedenia vojny. Keď sa tento rozkaz dostal k Rommelovi, ten ho okamžite spálil. Práve pre to sa vojna v púšti chápe ako „vojna džentlmenov“. Nemci tak ako aj spojenci zaobchádzali so zajatcami veľmi slušne, dokonca sú známe prípady keď zajatí dôstojníci obedovali s niekdajším nepriateľom, alebo si posielali gratulácie a darčeky k vyznamenaniam a povýšeniam. Rommel sa stal pre protivníka symbolom čestného protivníka, ktorého však treba za každú cenu poraziť.18.11. 1941 sa začala operácia Crusader ktorá mala za úlohu zničiť nemecké tankové jednotky. Briti mali v tomto prevahu pretože na jeden nemecký alebo taliansky tank pripadali štyri britské. Útok však skončil fiaskom tak ako Battleaxe pretože Briti roztrúsili svoje jednotky a podcenili talianske vojsko.

Celkový výsledok bol že než sa britské tanky stretli s nemeckými, stratili do tej doby polovicu strojov a to buď kvôli poruchám alebo boli zničené. Hneď na to sa začali boje pri Sidí Rezeh. Vojaci DAK využili svoje skúsenosti a po prvom týždni vyhrávali, avšak k dispozícii mali už len 60 bojaschopných tankov. Druhú bitku taktiež vyhrali Nemci no situácia sa pre nich stávala veľmi vážnou. Zásobovacie trasy sa príliš predlžovali a počas celého novembra potopili britské lode dve tretiny nemeckých zásob. Preto vydal Rommel v decembri 1941 rozkaz k ústupu. Chcel tak zabrániť úplnému rozpadu svojich vojsk a navyše v januári 1942 mu boli sľúbené ďalšie posily. Tie aj dorazili a tak sa mohol Rommel po krátkom odpočinku vydať opäť na východ. Briti neboli dostatočne pripravení a ich vyčerpané vojsko nedokázalo novému útoku dobre vzdorovať. Rommel zopakoval postup z roku 1941 a dostal sa až ku Gazale, poslednému opornému bodu pred Tobrukom. Boje tu trvali pár mesiacov počas ktorých bola situácia pre Britov dosť kritická, pretože Luftwaffe neutralizovala Maltu a spojenecké konvoje utrpeli značné straty.

Rommel si bol vedomí týchto výhod a tak dal 26. mája 1942 príkaz k ďalšej ofenzíve. Vojaci DAK schopnosťami predčili britských vojakov a už o mesiac teda 20. júna sa začala druhá bitka o Tobruk. Tá sa však odohrávala úplne inak ako minulý rok. Už vo večerných hodinách Nemci Tobruk kontrolovali a 21. júna prijal Rommel kapituláciu z rúk veliteľa pevnosti. Behom jedného dňa dokázal to o čo sa pokúšal skoro celý minulý rok.Hitler okamžite vymenoval Rommela do hodnosti poľného maršála, čím sa stal vo veku 51 rokov najmladším poľným maršálom Wehrmachtu. Toto bol vrchol jeho kariéry. Minister propagandy Goebbels z neho v Nemecku urobil ideálneho generála. Jeho portréty sa objavili na titulkách novín a časopisov. Napriek nenávisti ostatných generálov mu táto prehnaná pozornosť vyhovovala. Aj Goebbels konštatoval že sa ešte nestretol s generálom ktorý by tak ochotne pózoval pred objektívom fotoaparátu. Vďaka tomuto sa v Británii a USA Rommel stal druhým najznámejším Nemcom po Hitlerovi. Erwin Rommel sa však nemienil v Tobruku dlho zdržovať.