Heinrich Rudolf Hertz životopis

Heinrich Rudolf Hertz sa narodil 22. februára 1857 v Hamburgu, v rodine advokáta a hamburského senátora. Už v mladosti prejavoval náklonnosť k rôznym remeslám: učil sa stolárstvu a pracoval na sústruhoch. Ako osemnásťročný ukončil stredoškolské vzdelanie a zdalo sa, že mu je predurčené povolanie inžiniera. Odišiel študovať na techniku do Mníchova, ale po dvoch rokoch štúdia zistil, že ho viac priťahuje vedecká práca v oblasti fyziky. Presťahoval sa teda na univerzitu do Berlína a začal študovať matematiku a fyziku. Usilovného študenta si vtedy všimol významný profesor fyziky Hermann von Helmholtz a povolal ho do svojho laboratória za praktikanta. Neskôr mu zveril samostatnú úlohu, za ktorej vyriešenie Hertz dostal v roku 1879 zlatú medailu univerzity. Štúdium na univerzite Hertz skončil doktorskou dizertáciou ,, O indukcii v otáčajúcich sa telesách „ .
V rokoch 1880 až 1883 Hertz bol Helmholtzovým asistentom. V roku 1883 sa stal súkromným docentom na univerzite v Kieli a o dva roky neskôr ho menovali riadnym profesorom fyziky na technike v Karlsruhe. Tu vykonával svoje výskumy elektromagnetických vĺn, ktorými sa preslávil. Myšliemkou získať elektromagnetické vlny a preskúmať ich vlastnosti sa Hertz zaoberal už od roku 1979, keď Berlínska akadémia vied vypísala konkurznú tému na experimentálne potvrdenie jestvovania posuvných prúdov. To bola jedna zo základných hypotéz Maxwellovej teórie elektromagnetického poľa, podľa ktorej okrem svetla musí existovať aj niečo iné, neviditeľné elektromagnetické vlnenie s takými istými vlastnosťami, aké má viditeľné svetlo.
Dovtedy známe experimentálne metódy neposkytovali možnosť riešenia tejto úlohy, a preto Hertz musel vypracovať celkom novú metodiku i zariadenia. Zhotovil originálny žiarič elektromagnetických
Vĺn, takzvaný vibrátor a elektromagnetický rezonátor, ktorý dokázal jestvovanie vlnenia. V roku 1887 na zasadaní berlínskej Akadémie vied Hertz oznámil, že úspešne vyriešil konkurznú tému a dokázal existenciu posuvných prúdov.

Okrem toho zistil, že elektromagnetické pole, ktoré sa šíri v priestore od zdroja, sú elektromagnetické vlny, ktoré predpovedal James Clerk Maxwell.
V ďalších prácach Hertz dôkladne preskúmať odraz, lom, interferenciu, polarizáciu a ohyb elektromagnetického vlnenia, ukázal, že rýchlosť šírenia týchto vĺn sa rovná rýchlosti svetla a experimentálne dokázal teoreticky odvodený Maxwellov vzťah medzi indexom lomu prostredia a jeho dielektrickou konštantou.Takto vlastne Hertz ako prvý dokázal, že svetlo je v svojej podstate elektromagnetické vlnenie. Výsledky týchto výskumov uverejnil v roku 1889v práci „ O lúčoch elektrickej sily „. V roku 1889 povolali Hertza za profesora fyziky na univerzite v Bonne, kde sa stal nástupcom Rudolfa Clausia. Tu pokračoval vo vedeckej práci. Vytvoril teóriu svojho oscilátora ( Hertzov dipól )
na základe Maxwellových rovníc elektromagnetického poľa a pokúsil sa vysvetliť teóriu elektromagnetických javov v pohybujúcich sa vzťažných telesách. Hertz sa zaoberal aj mechanikou, bol však zástupcom tzv. kinematického smeru „ mechaniky bez sily“
Ktorý na rozdiel od newtonovskej mechaniky vysvetľoval všetky fyzikálne javy vzájomným pôsobením pohybujúcich sa ťažkých hmôt pri ich dotyku, bez zavedenia pojmu „ sily „. Tento smer sa však vo fyzike neuplatnil.
Hertzove práce v oblasti elektromagnetických vĺn mali základný význam pre ďalší vývoj ktorý viedol v konečnom dôsledku k objaveniu rádia a televízie. Je iste príznačné, že ruský vynálezca rádia Alexander Stepanovič Popov v prvom rádioprograme v roku 1896 vyslal dve slová „ Heinrich Hertz“.
Heinrich Hertz zomrel 1. januára 1894 v Bonne. Nedožil sa ani celých 37 rokov.