Roku 1940, keď v Európe vypukla druhá svetová vojna, bol Roosevelt tretíkrát zvolený za prezidenta. V decembri 1941 po Japonskom útoku na Pearl Harbor vstúpila do vojny aj Amerika. Roosevelt sprevádzal krajinu jej najtemnejšími dňami a úzko spolupracoval s predstaviteľmi Británie a Sovietskeho zväzu, Winstonom Churchillom a Josifom Stalinom.
Roku 1994 zvíťazil v štvrtých voľbách, avšak už o šesť mesiacov neskôr náhle zomrel. Hoci americkí novinári boli veľmi chtiví senzácií a vedeli byť krajine zlomyseľní, nikdy neuverejnili fotografie, ktoré by zdôrazňovali Rooseveltov handicap – chôdzu o barlách. Niekedy sa mu stalo, že takmer spadol, keď vystupoval z auta, ale novinári sa tvárili ako by to nevideli. Bol to najúspešnejší prezident Spojených štátov, o čom svedčí skutočnosť, že ho štyri razy za sebou zvolili do tejto funkcie. Zomrel tri týždne pred kapituláciou Nemecka.
Josif Vissarionovič Džugašvili Stalin (1879 - 1953)
Narodil sa v gruzínskom mestečku Gori v rodine chudobného obuvníka. Ako osemročného ho matka dala do cirkevnej školy, kde mal vyštudovať za pravoslávneho kňaza. Čoskoro ho však zo školy vylúčili, údajne za čítanie zakázanej literatúry. Stal sa z neho profesionálny revolucionár.
Od roku 1903 sa pridal k boľševikom, bol aktívny v komunistickom podzemí, po revolúcii prevzal dôležité úlohy v strane a vo vláde.
Po Leninovej smrti roku 1924 vyradil politických konkurentov a stal sa jeho nástupcom a neobmedzeným diktátorom ZSSR. V duchu tézy „o budovaní socializmu v jednej krajine“ vyhlásil program industrializácie, kolektivizácie a päťročných plánov, ktoré sprevádzali masové presuny obyvateľstva, hladomory, likvidácia celých národov, ako aj občianskych a ľudových práv.
V 2. svetovej vojne mobilizoval po nemeckom vpáde v roku 1941 posledné ľudské rezervy a vyzval k Veľkej vlasteneckej vojne. Na konferenciách v Teheráne, Jalte a Postupime používal najtvrdšie metódy vyjednávania voči svojim spojencom, presadil do praxe štátny socializmus a pripravoval veľmocenskú pozíciu Sovietskeho zväzu po 2. svetovej vojne.
Počas svojej neobmedzenej krutovlády (1924 - 1953) dal prakticky všetkých svojich protivníkov, ale aj bývalých spolupracovníkov fyzicky zlikvidovať. Slúžili mu na to povestné gulagy (štátna správa táborov), ktorých bolo asi 1600. Odborníci odhadujú, že v pracovných táboroch počas násilného vysídľovania, ako aj niekoľkých vĺn hladomoru zahynulo v ZSSR 20 až 30 miliónov ľudí. „Keď zomrie jeden človek, je to smutné, keď zomrú milióny, je to štatistika,“ povedal raz Stalin.
Teheránska konferencia
V jeseni 1943, po rozdrvení fašistických vojsk Sovietskou armádou pri Stalingrade a Kursku bolo už jasné, že došlo k zásadnému prelomu v druhej svetovej vojne. Vtedy, v dňoch 28. novembra – 02. decembra 1943 – z iniciatívy Sovietskeho zväzu sa uskutočnila v Teheráne významná konferencia šéfov troch hlavných protihitlerovských mocností – Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. Hlavnou programovou náplňou konferencie bola koordinácia vojenských akcií spojeneckých mocností a posúdenie viacerých dôležitých otázok povojnového usporiadania. Závažnosti prerokovávaných problémov zodpovedalo reprezentatívne zloženie delegácií zúčastnených štátov: sovietsku delegáciu viedol predseda Rady ministrov J. V. Stalin, americkú delegáciu prezident F. D. Roosevelt a britskú ministerský predseda W. S. Churchill. Okrem ďalších politických osobností a poradcov významné miesto v každej delegácii pripadlo vojenským expertom.
Účastníci teheránskeho stretnutia venovali hlavnú pozornosť vojenským záležitostiam, predovšetkým otázke otvorenia druhého frontu v Európe. Táto otázka bola veľmi dôležitá, pretože na jej vyriešení závisel okrem iného aj konečný dátum porážky nacistických armád. Veď nemecké velenie mohlo sústreďovať proti Sovietskemu zväzu obrovskú bojovú silu predovšetkým preto, že Veľká Británia a USA na západe i na iných miestach európskeho kontinentu prakticky neviedli proti Hitlerovcom žiadne bojové akcie. To Nemecku umožnilo vrhnúť celý svoj vojenský potenciál na boj proti Sovietskemu zväzu.
V týchto podmienkach mal Sovietsky zväz veľký záujem na tom, aby sa jeho spojenci aktívne zúčastnili na boji proti spoločnému nepriateľovi a poskytli Sovietskej armáde účinnú pomoc, predovšetkým operáciami na európskom kontinente. Predseda Rady ministrov Sovietskeho zväzu J. V. Stalin v posolstve premiérovi Churchillovi zo dňa 18. 07. 1941 napísal: „Vojenská situácia Sovietskeho zväzu, rovnako ako Veľkej Británie, by sa výrazne zlepšila, keby bol vytvorený druhý front proti Hitlerovi na západe (severné Francúzsko) a na severe (Arktída)... Som si vedomý ťažkostí spojených s vytvorením takého frontu, zdá sa mi však, že nehľadiac na ťažkosti, mal by byť vytvorený nielen kvôli našej spoločnej veci, ale i kvôli záujmom samotného Anglicka. Bolo by ľahšie vytvoriť takýto front práve teraz, keď sú sily Nemecka pripútané na východe a keď Hitler ešte nestačil upevniť svoje pozície, ktoré obsadil na východe.“
Churchill i iní predstavitelia britskej vlády síce v tom čase verejne vyhlasovali, že sú pripravení poskytnúť Sovietskemu zväzu v boji s hitlerovským Nemeckom všemožnú pomoc, ale na konkrétnu Stalinovu výzvu odpovedal britský premiér zamietavo.
