Dôležitým predmetom rokovaní teheránskej konferencie bola i poľská problematika. Patrila už vtedy, ale najmä v závere vojny i bezprostredne po jej skončení, k najzávažnejším problémom vo vzťahoch medzi mocnosťami protihitlerovskej koalície. V Teheráne Roosevelt a Churchill naliehali na Sovietsku vládu, aby obnovila diplomatické styky s emigrantskou poľskou vládou v Londýne, s ktorou sovietska vláda prerušila styky v dôsledku intenzívnej protisovietskej kampane. Stalin vyhlásil, že Sovietsky zväz sa usiluje o to, aby povojnové Poľsko bolo nezávislé, demokratické a silné. Sovietsky zväz od Poľska požadoval iba dobré susedské vzťahy, ale zároveň dal najavo, že sovietska vláda robí rozdiel medzi Poľskom a vtedajšou emigrantskou buržoáznou vládou v Londýne. Vážnym problémom bolo aj usporiadanie hraníc medzi Poľskom a ZSSR. Okolo tejto otázky sa rozprúdili široké diskusie, ale v Teheráne západní spojenci v zásade súhlasili s pripojením západných oblastí Bieloruska a Ukrajiny k Sovietskemu zväzu i s pričlenením bývalých poľských území a posunutím poľských hraníc na západe na rieku Odru. Americkí a anglické predstavitelia súhlasili s tým, že treba vytvoriť nezávislé Poľsko s priateľskými vzťahmi k Sovietskemu zväzu.
Okrem spomínaných problémov sa na teheránskej konferencii, ktorú mnohí považujú za vyvrcholenie činnosti protihitlerovskej koalície, riešili i mnohé ďalšie otázky, späté s vojnovými udalosťami i povojnovým usporiadaním sveta. V záverečnej Deklarácii troch mocností Stalin, Roosevelt i Churchill vyjadrili svoje uspokojenie nad vzájomnou dohodou v otázke jednotného postupu proti spoločnému nepriateľovi i dôveru v povojnovú spoluprácu.
Predstavitelia troch mocností sa obrátili k národom a štátom so slovami: „Čakáme na deň, kedy všetky národy sveta budú žiť slobodne, bez poroby a tyranie, v súlade so svojimi túžbami a svojím svedomím“. Predstavitelia Veľkej Británie a USA namiesto spolupráce a mierového spolunažívania, zorganizovali proti ZSSR studenú vojnu.
Jaltská konferencia
Stretnutie v Jalte sa pripravovalo takmer pol roka. Už 17. júla 1944 Roosevelt telegraficky navrhol Stalinovi, aby sa traja špičkoví politici stretli v septembri v Škótsku. Stalin to zásadne vylúčil dôvodiac vojenskou situáciou, ktorá mu nedovolí opustiť Sovietsky zväz. Telegrafická výmena názorov, ktorá nasledovala, bola typická pre Stalinovu neoblomnosť a Rooseveltovu trpezlivosť. Roosevelt po predbežných telegrafických poradách s Churchillom navrhoval, aby sa stretli na Malte v oslobodených Aténach alebo na Cypre. Uvažovali aj o Jeruzaleme, ale Stalin všetky návrhy odmietal a hoci upustil od dôvodu, že mu vojnové udalosti bránia odísť z krajiny, našiel si novú výhovorku, že sa musí prísne držať rady lekárov a tí mu neodporúčajú dlhú cestu.
Cieľom stretnutie
Po dlhej výmene názorov bolo jasné, že sa stretnú alebo tam, kde chce Stalin, alebo sa nestretnú vôbec. Napokon 23. decembra 1944 oznámil F. D. Roosevelt Winstonovi Churchillovi, že ak nemožno ináč, je ochotný prísť na Krym. Ani jediný raz sa nepokúsil odmietnuť s poukázaním na vlastný zdravotný stav, hoci vtedy bol už na smrť chorý. O tom však vedel len veľmi úzky okruh ľudí, bolo to prísne strážené štátne tajomstvo. Netušil to ani Churchill.
Nielen miesto konania, ale aj termín konferencie bolo veľmi ťažko dohodnúť. Stalin niekoľko mesiacov odďaľoval termín na neurčito. Začiatkom novembra bol ochotný upresniť termín, ale to zase nevyhovovalo Rooseveltovi. Dňa 07. novembra 1944 sa totiž konali prezidentské voľby, v ktorých Roosevelta po štvrtý raz zvolili za prezidenta.
Churchill naliehal, že treba urobiť všetko, aby sa stretli ešte v roku 1944, ale Roosevelt už nemal dosť síl. Musel získať akú takú pauzu, aby sa po volebnej námahe opäť vzchopil.
Od tohto dňa, ako sa začala úspešná sovietska ofenzíva na Balkáne a vo východnom Prusku, však čas už pracoval v prospech Stalina. Túto skutočnosť si Winston Churchill plne uvedomoval. V pamätiach opisuje situáciu v druhej polovici roku 1944: „Ruská armáda prenikla na Balkán. Ovládla Rumunsko a Bulharsko. Belehrad bol tesne pre pádom a Hitler sa ešte zúfalo usiloval udržať Maďarsko. V tejto situácii, keď bolo víťazstvo aliancie už len otázkou času, zdalo sa celkom prirodzené, že ruské ambície rástli. Za hromobitím ruského frontu však dvíhal hlavu komunizmus. Rusko bolo osloboditeľom a ako krédo prinášalo svetu komunizmus.“
Priorita záujmov
Práve táto situácia podnietila Churchilla, aby sa čo najskôr zišiel so Stalinom a nečakal na ďalšiu, zatiaľ na neurčito odkladanú konferenciu Veľkej trojky. Odcestoval teda bez veľkých procedurálnych príprav do Moskvy. Večer o desiatej 09. októbra 1944 sa v Kremli zišiel so Stalinom a za prítomnosti Edena, Molotova a tlmočníkov sa podujal ozrejmiť si Stalinove geopolitické zámery a primäť ho, aby sa zastavil tam, kde sa začína životný záujem britskej ríše – pred Gréckom.
V ten večer – teda viac ako štyri mesiace pred Jaltou – sa záujmové sféry na Balkáne rozdelili. Absolútne cynicky a bez prieťahov. Sám Churchill skonštatoval, že celá udalosť nezabrala toľko času, koľko potreboval, keď ju dodatočne opisoval. Kým tlmočník prekladal vety, ktorými Churchill oslovil Stalina s výzvou, aby sa nejako dohodli o Balkáne skôr než by upadli do malicherných sporov a roztržiek, načarbal Churchill na polhárok papiera tieto poznámky:
