Sila mocných
Problém povojnového usporiadania Nemecka, ktorý sa vynáral už od Teheránu, zostal otvorený aj po Jalte. Ani jedna strana nemohla strpieť, aby sa celé Nemecko, hoci aj porazené, ocitlo v sfére vplyvu toho druhého. Akékoľvek vyhlásenia politikov, že chcú iné riešenie ako rozdelenie Nemecka, bolo iba balamutením verejnej mienky. Dohody o okupačných zónach, ktoré sa uskutočnili na Postupimskej konferencii, boli vlastne odkladom riešenia na neurčito.
Jalta sama teda nepriniesla rozdelenie Európy. Európu rozdelili zbrane víťazov. Sovieti si vzali toľko, koľko si vydobyli. Pokiaľ prišli ich vojská, potiaľ siahala potom ich „sféra vplyvu“. Myslím, že úvodzovky sú tu na mieste, lebo závislosť od ZSSR bola oveľa tesnejšia a diktát Moskvy oveľa tvrdší, ako to bývalo v oblastiach, ktoré sa dovtedy tak označovali. Bola to skôr koloniálna závislosť. Ale prečo museli dať demokratické veľmoci k tomu ešte aj požehnanie? Konali predovšetkým z obavy, že ak sa so Stalinom nedohodnú, kde sa zastaví víťazná sovietska ofenzíva, budú musieť prenechať sovietskemu vplyvu väčšinu Európy, alebo ich nakoniec zastaviť vojenskou silou. To, pravda, nie je v histórii nič neobyčajné, že víťazi sa po porážke spoločného nepriateľa obrátia proti sebe a jedna strana vyžaduje prípadne aj pomoc porazeného. Stačí si spomenúť na balkánske vojny z rokov 1912 – 1913. V konkrétnej situácii roku 1945 to však nebolo možné. Angličania už boli príliš vyčerpaní a Američania ešte neporazili Japoncov.
Európa teda nebola rozdelená v Jalte. Hoci sa bežne používa ako symbolické označenie rozdelenia Európy, pre mňa je skôr symbolom arogancie víťazov. Nie voči porazeným, ale voči malým národom, ktorých uznali za spojencov. Za ich chrbtom, bez ich súhlasu a ako to bolo zjavné najmä v prípade Poľska, aj proti ich vôli rozhodli o ich budúcnosti.
Postupimská konferencia
Vlastne to už nebola tá Veľká trojka, ktorá riadila operácie počas svetovej vojny. F. D. Roosevelt zomrel 14. apríla 1945 a premiérsky post W. Churchilla mali v Británii potvrdiť parlamentné voľby. Svojím postavením si mohol byť istý iba J. V. Stalin. Postupimská konferencia zasadala od 17. júla do 02. augusta 1945. Hoci hlavným bodom mala byť príprava mierovej konferencie, ktorá by určila povojnové usporiadanie sveta, bola to ešte stále aj porada vojnových spojencov. Japonsko sa zatiaľ nevzdávalo.
Nový pán Bieleho domu – Harry S. Truman
Svoje vzťahy ku Kremľu, ktorý nikdy nezabúdal, si Truman pobabral povestným výrokom, ktorý vyslovil deň po Hitlerovom vpáde do ZSSR: „Ak uvidíme, že vojnu vyhráva Nemecko, mali by sme pomáhať Rusku, a ak bude vyhrávať Rusko, mali by sme pomáhať Nemecku, nech sa navzájom čo najviac potlčú.“
W. Chirchill, ktorý chcel boľševizmus zahrdúsiť ešte v kolíske, reagoval vtedy inak a dal najavo, že chce byť Stalinovým spojencom. Truman dal svojím výrokom najavo nielen svoj vzťah k „červeným“, ale aj diletantské predstavy o zahraničnej politike. V tejto vojne, na ktorej sa Amerika musela zúčastniť, bolo nemožné podporovať raz jednu a raz druhú stranu. Bolo treba voliť – a prečo ZSSR so Stalinom na čele, to jasne vysvetlil W. Churchill.
Aj pre Trumana bola Rooseveltova smrť veľkou ranou, nebol pripravený na takú zodpovednú úlohu. Údajne na jeho otázku „čo môžem pre Vás urobiť, pani Rooseveltová?“, vdova po prezidentovi odpovedala: „čo môžeme urobiť my pre Vás? Veď Vy ste teraz ten, koho sužujú starosti!“.
Vo svojich pamätiach Truman napísal, že pred odchodom do Postupimu sledoval dva ciele. Po prvé, chcel dosiahnuť, aby ZSSR vyhlásil vojnu Japonsku. A po druhé: dobre si pamätal Wilsonov debakel po prvej svetovej vojne a chcel dosiahnuť podporu všetkých politických smerov v Kongrese, vrátane tých najkonzervatívnejších. Tieto ciele boli nezlučiteľné ...
Deň pred otvorením konferencie dostal dlho očakávanú správu. V Alamogordo v štáte New Mexico uskutočnil prvú úspešnú skúšku atómovej bomby. Sila výbuchu prekvapila aj vedcov. Atómový fyzik Oppenheimer si spomenul na verš indického eposu, v ktorom sa hovorilo o výbuchu, ktorý bol jasnejší ako tisíc sĺnc.
Program Postupimskej konferencie
Konferencii na Stalinov návrh, rovnako ako v Teheráne a na Jalte, predsedal americký prezident. Ten predložil na jej začiatku návrhy k štyrom okruhom problémov: vytvorenie Rady ministrov zahraničných vecí, zásady politiky voči Nemecku, dosadenie demokratických vlád v Rumunsku a Bulharsku ako splnenie záväzkov z Jalty, zmena politiky voči Taliansku.
