Žigmund Luxemburský je rozporuplná osobnosť, nielen ako kráľ, ale aj ako človek. Nemilovaný syn svojho otca, nemilovaný snúbenec, nenávidený manžel, dieťa ktoré sa stretávalo s neláskou z ktorého vyrástol muž, ktorý akoby nemal v sebe veľa dobrého, ale niekedy veľmi prekvapí svojou rozhodnosťou a múdrosťou. Jedni ho chvália, iní zatracujú, ale skutočný Žigmund Luxemburský je niekde medzitým, nehľadiac na pohľad národov. Muž zaťažený svojimi koreňmi, detstvom, dospievaním, mladosťou, človek ako každý iný, ibaže cisár.  

POLITICKÁ SITUÁCIA V UHORSKU     
Obdobie vlády cisára a kráľa Karola IV., otca Žigmunda Luxemburského, možno charakterizovať ako stály zápas o nadobudnutie a udržanie prevahy v Nemeckej ríši nad odbojnými kniežatami a kurfirstmi, ktorí sa tak ako po celé stáročia predtým i potom snažili destabilizovať ústrednú panovnícku moc. Rozdrobenosť ríše, ktorá niesla honosný názov Svätá rímska ríša nemeckého národa, bola hlavnou príčinou ustavičných zápasov a konfliktov, ktoré sa riešili diplomaticky, ale často aj vojensky. Karol IV. dosahoval úspechy viac diplomaciou a rokovaním ako vojenskými výpravami. Tým sa odlišoval od mnohých svojich súčasníkov. Hoci už v roku 1355, teda o deväť rokov po nástupe na český a ríšsky trón sa mu podarilo získať cisársku korunu, neznamenalo to automaticky, že by jeho pozícia bola neotrasiteľná. Aby presadil svoje záujmy, ustupoval v celoríšskej politike nárokom kniežat a vysokej šľachty, čím do budúcnosti oslaboval panovnícku moc. V Zlatej bule z roku 1356 stanovil spôsob voľby nemeckého kráľa, pričom český kráľ bol prvý v poradí medzi svetskými kurfirstmi. Kurfisti  však získali takmer nezávislé postavenie. Takisto vzťah českého kráľovstva k ríši bol definovaný veľmi voľne.

Celá politika Karola IV. bola zameraná na posilnenie pozície českého štátu a jeho panovníka, pretože si dobre uvedomoval, že svojmu rodu môže natrvalo zabezpečiť dedičské práva iba v krajinách českej koruny. [1]Karol vedel, že nemôže natrvalo podriadiť ríšske léna svojej moci. Preto postupne získaval, kupoval a bral do zálohu mnohé hrady a panstvá, ktoré sa tak stali rodovým majetkom Luxemburgovcov. Najväčší územný zisk však znamenala kúpa Brandenburskej marky v roku 1373, s ktorou bola spojená aj hodnosť brandenburského kurfirsta ako jedného zo siedmich voliteľov nemeckého kráľa. Rozširovanie územnej základne a tým aj faktickej moci panovníka napomáhala aj obratná sobášna politika. Karol IV. bol štyrikrát ženatý. Jeho poslednou manželkou bola Alžbeta. Bola dcérou pomoranského kniežaťa Bohuslava a vnučkou poľského kráľa Kazimíra Veľkého. Karol sa s Alžbetou zosobášil koncom mája 1363. Žigmund sa narodil na deň sv.Valentína. Karol IV. hneď uplatnil svoje politické kombinácie a uzavrel s norimberským burggrófom Fridrichom Hohenzollernským zmluvu o zasnúbení Žigmunda s Fridrichovou trojročnou dcérou Katarínou, ktoré sa malo uskutočniť po ôsmich rokoch. Cisár sa vzápätí vrátil do Prahy, aby tu usporiadal slávnostný krst a až potom sa odobral do Talianska.[2]  Cisár nevítal príchod tohto syna s takou radosťou ako narodenie predchádzajúcich dvoch, ktorí, zhodou okolností, niesli meno Václav. Prvý však zomrel roku 1351 ani nie dvojročný, a tak sa následníkom mal stať Václav narodený roku 1361 z Karolovho tretieho manželstva s Annou Piastovskou zo Svídnicka a Javorska, ktorá vyrastala na uhorskom kráľovskom dvore a zomrela roku 1362 pri ďalšom pôrode spolu s dieťaťom.

Cisár preukazoval osirelému Václavovi až nezdravú otcovskú lásku, Žigmund a ďalšie deti (s Alžbetou ich mal ešte päť) zostávali na okraji jeho pozornosti. Alžbeta to, prirodzene, cítila, a tak malý Žigmund vyrastal v atmosfére žiarlivosti a nenávisti k staršiemu bratovi. Tento vzťah, či už otvorene alebo skryte, pretrval po celý  ich život.Žigmund sa od rozmaznaného, nesamostatného a nerozhodného brata Václava v mnohom odlišoval. Po matke zdedil krásu a rozhodnosť. Nechýbala mu odvaha a životný optimizmus. Kým Václavovi bola určená česká a rímska koruna, Žigmund sa musel uspokojiť s Brandenburským markgrófstvom a s titulom arcikomorníka Svätej rímskej ríše. Malý Žigmund sa striedavo zdržiaval na dvore v Prahe a v Tangermünde, kde ho vychovávali učitelia, ktorých mu vybral otec.[3] Medzitým, čo malí princovia žili na kráľovskom dvore v Prahe bez toho, aby si uvedomovali, čo sa okolo nich deje, ich otec Karol IV. pokračoval v zložitej diplomatickej hre, aby svojmu rodu zabezpečil budúcnosť a vládu nad strednou Európou. Bolo potrebné riešiť aj pomer k silnému susedovi, uhorskému kráľovstvu, ktoré od čias Karola Róberta (1308-1342) i jeho syna a nástupcu Ľudovíta (1342-1382) ašpirovala na veľmocenské postavenie v tomto priestore.

Keď v roku 1370 zomrel poľský kráľ Kazimír Veľký, na základe predchádzajúcich dohovorov z roku 1329 poľská šľachta zvolila Ľudovíta Anjuovského za poľského kráľa. Tým sa zdvojnásobila politická i vojenská sila Uhorska, ktoré siahalo od Baltského mora po Jadran. Hoci išlo iba o personálnu úniu, táto zmena narušila politickú rovnováhu v stredoeurópskom priestore. Zo začiatku uhorský kráľ Ľudovít podporoval brandenburského markgrófa Otta proti cisárovi, čoskoro si však uvedomil, že boj proti Luxemburgovcom nepatrí medzi prvoradé ciele uhorskej zahraničnej politiky. Preto ochotne prijal Karolovu ponuku na mier a k tomu sľúbil ruku svojej sotva dvojročnej dcéry Márie jeho mladšiemu synovi Žigmundovi brandenburskú marku, čo však ten nemohol ohľadom na boje proti markgrófovi Ottovi urobiť. Preto rokovania o zásnubách oboch detí, začaté v januári roku 1372 a pokračujúce v marci vo Vratislavi (Wroclave), prerušili. Nakoniec sa podarilo Karolovi donútiť Otta, aby mu v roku 1373 odstúpil Brandenburskú marku za 500000 zlatých. Cisár ju daroval svojim trom synom, Václavovi, Žigmundovi a najmladšiemu Jánovi, ktorý tiež pochádzal z posledného manželstva. Keďže cisár nechcel dráždiť ostatným kurfirstov, v roku 1376 marku oddelil od Čiech a venoval ju Žigmundovi aj s titulom kurfirsta. V júni toho istého roku donútil ostatných kurfirstov aj za pomoci Žigmundovho brandenburského hlasu, aby vo Frankfurte nad Mohanom zvolili Václava za nemeckého kráľa. O mesiac, 6.júla 1376 sa v Aachene konala slávnostná korunovácia.

Vtedy Žigmund, ani nie deväťročný, niesol pred bratom ríšsky snem ako brandenburský kurfirst.Karol krátko pred smrťou oslabil mocenské postavenie svojej ríše a precenil schopnosti Václava, ktorý mal zaujať jeho pozíciu ako vedúcej osobnosti luxemburského rodu. Keď s veľkou pompou pochovávali v decembri 1378 Karola IV., oprávnene nazývaného Otec vlasti, mal Žigmund desať rokov. [4]     ZÁSNUBY A MANŽELSTVÁ      Po Karolovej smrti viedla rokovania s uhorským dvorom o Žigmundovej ženbe jeho matka, kráľovná Alžbeta.[5] Nevestou bola Mária, dcéra uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. z rodu Anjuovcov. Toto spojenie sľubovalo rozšírenie moci Luxemburgovcov na východ. Spolu s rukou princeznej mal totiž Žigmund dostať aj poľskú korunu. Slávnostné zásnuby sa odohrali 8.decembra 1379 v Trnave. Cisárovná vdova Alžbeta Pomoranská osobne z Brandenburska priviezla jedenásťročného syna k sotva deväťročnej snúbenici. Tu sa s ním musela rozlúčiť, lebo odteraz mal vyrastať na uhorskom dvore, aby sa podučil jazyku a uhorským zvykom. Kráľ Ľudovít si budúceho zaťa obľúbil, považoval ho za schopného a nadaného. Matka malej nevesty, kráľovná Alžbeta Kotromaničová, však k Žigmundovi od prvého okamihu pociťovala odpor. A ten živila aj v dcére. Po Ľudovítovej smrti roku 1382 sa udalosti prudko zvrtli. Poľská šľachta, hoci kráto predtým zložila Žigmundovi prísahu vernosti, ho ako kráľa odmietla.

Žigmund na obranu svojich nástupníckych práv zorganizoval vojenskú akciu, no neuspel. Poliaci po dohode s kráľovnou vdovou Alžbetou napokon  posadili na trón mladšiu Máriinu sestru Hedvigu. Máriu korunovali za uhorskú kráľovnú, matka ju však nemienila vydať za Žigmunda. Žigmundovo postavenie bolo takmer beznádejné. Mal iba dve možnosti: vzdať sa a vrátiť sa do Brandenburska, alebo sa pokúsiť o nemožné a svoje práva vybojovať zbraňami. Rozhodol sa pre druhú cestu. Vpadol do Uhorska s vojskom a sobáš s Máriou si roku 1385 vynútil násilím.[6] Žigmund nebol ideálnym manželom. Rytierska vernosť a služba jednej dáme sa nestali jeho krédom. Prvé manželstvo sa skončilo roku 1395 tragickou smrťou kráľovnej Márie. Žigmund za manželkou priveľmi nežialil, lebo vážna a pokojná Mária z rodu Anjuovcov mu nikdy neprirástla k srdcu. Azda jej nevedel zabudnúť niekdajšie odmietanie a odpor.Do druhého manželstva vstúpil tak trocha diplomaticky. Zo zajatia uhorských pánov v roku 1401 sa dostal totiž najmä preto, lebo sa zasnúbil s mladučkou dcérou jedného z odbojných pánov, len deväťročnou Barborou Cilskou, hoci vtedy mal už inú snúbenicu, dcéru briežskeho vojvodu Henricha Margarétu, ktorá bola na ceste do Uhorska.

Z manželstva s Barborou, ktoré uzavreli roku 1405, sa neskôr narodila dcéra Alžbeta. Barbora bola opakom svojej predchodkyne: cieľavedomá a energická, s veľkými politickými ambíciami, šikovná v hospodárení na svojich majetkoch.[7]Kráľovná Barbora patrila ku koncu Žigmundovej vlády k najbohatším vlastníkom v krajine, vlastnila 24 hradov, prevažne na území Slovenska, a Trenčiansku, Liptovskú, Zvolenskú a Boršodskú župu. Do roku 1419 mala svoje majetky v Slavónii. V roku 1419 jej kráľ všetky majetky zabavil a príjmy zastavil. Neskôr tento akt zdôvodňoval tureckým nebezpečenstvom, ale skutočnou príčinou bola nevera kráľovnej, ktorá počas kráľovej neprítomnosti venovala svoju priazeň istému nemeckému rytierovi. Kráľ rozpustil kráľovnin dvor a manželku poslal do vyhnanstva vo Varadíne. Jeho hnev však nemal dlhé trvanie, v roku 1423 už mohla Barbora opäť vydržiavať vlastný dvor, v nasledujúcom roku dostala prvé  majetky, popri iných Trenčiansku a Zvolenskú župu s príslušnými hradmi, ako aj mnohými kráľovskými a banskými mestami. Zisky, ktoré jej majetky vynášali, investovala do získavania ďalších panstiev. Kráľovi bolo výhodnejšie zálohovať hrady svojej manželke, lebo tu bola väčšia nádej, že sa mu vrátia. Barbora ich mala vlastniť len do svojej smrti alebo nového sobáša, čo sa napokon aj stalo, i keď za iných okolností, ako obaja predpokladali.[8] Kráľ Žigmund dal manželku krátko pred svojou smrťou uväzniť a jej zať, kráľ Albrecht, jej odňal všetky majetky.