BOJE ŽIGMUNDA LUXEMBURSKÉHO     
Roku 1410 Žigmunda zvolili za rímsko-nemeckého kráľa. Aj tu pred ním stáli nemalé úlohy. Žigmund prevzal korunu nemeckého kráľa v čase jej maximálneho úpadku. Sám sa pri nástupe na trón prirovnal k Dávidovi, ktorý má premôcť Goliáša. Jeho predchodcovia na nemeckom tróne Václav a Ruprecht nemali takmer nijakú moc a všeobecne ich skôr ignorovali. Žigmundovi sa podarilo obnoviť a upevniť postavenie Nemeckého kráľovstva v rámci Svätej rímskej ríše. V roku 1433 bol Žigmund korunovaný v Ríme za cisára pápežom Eugenom IV. Bola to prvá korunovácia, keď za cisára korunovali jeho otca Karola IV. Žigmund sa počas pobytu v Ríme s pápežom zblížil.[10] Žigmund vykonal pre Svätú rímsku rišu aj európsku politiku veľa. Práve to bola oblasť, v ktorej bol najsilnejší. Konflikty riešil najmä rokovaním, čím prekonával svojich súčasníkov, ktorí zväčša hneď siahali po zbraniach. Niekoľkokrát sprostredkoval uzavretie mieru či dohôd v rôznych sporoch vtedajších vladárov.Zápas o uhorskú korunu bol iba začiatkom. Žigmunda čakalo ešte dvadsať ťažkých rokov naplnených bojmi proti uhorským barónom, Turkom i bratovi Václavovi. V zápase o uhorský trón preukázal mladý Žigmund veľa politického nadania a šikovnosti.

Takmer beznádejná situácia, keď ho podporovala iba malá časť uhorskej šľachty, sa pomaly obracala v jeho prospech. Dňa 31.marca 1387 Žigmunda ako manžela kráľovnej korunovali za uhorského kráľa. Trón sa však pod ním ešte dva razy nebezpečne zakýval: roku 1401 – vtedy sa dokonca stal zajatcom uhorských barónov – a roku 1403, keď musel bojovať s prívržencami neapolskej strany usilujúcej sa dosadiť na uhorský trón neapolských Anjuovcov. Žigmund sa ukázal ako prezieravý a veľkorysý panovník, zriekol sa pomsty a udelil všeobecnú amnestiu. V Uhorsku tým definitívne zvíťazil. Táto krajina sa odvtedy stala jeho hlavnou oporou a pevným zázemím.V bojoch proti Turkom mal Žigmund už menej šťastia. Roku 1396 zorganizoval veľkolepú protitureckú križiacku výpravu. Obrovská rytierska armáda zložená z najvýznamnejších pánov a rytierov – okrem Žigmundovho vojska ju tvorili aj zahraničné, predovšetkým francúzske oddiely – mala demonštrovať neporaziteľnú silu kresťanstva. Ukázalo sa však, že Žigmund je lepší politik než vojvodca. Kresťanské vojsko utrpelo v bitke pri Nikopole v septembri 1396 katastrofálnu porážku. Príčinou bola najmä nedostatočná disciplína, zlé velenie, ale aj početná prevaha Turkov. Sám Žigmund sa zachránil potupným útekom z bojiska. Turci mu pripravili podobnú porážku ešte raz, v roku 1428 pri srbskom Golubci. Kráľ sa aj tentoraz dostal do smrteľného nebezpečenstva, z ktorého ho s nasadením vlastného života dostali jeho verní rytieri. Opäť sa zachránil útekom na lode kotviace na Dunaji.

Turci zostali do konca života jeho úhlavnými nepriateľmi. Ešte na smrteľnom lôžku Žigmund zdôrazňoval, že nemôže zomrieť skôr, kým nevykoná výpravu do Svätej zeme. Napriek viere v poslanie kráľa ako bojovníka za svätú pravdu proti neveriacim Žigmund nikdy nebol rytierskym kráľom v tom zmysle, ako to chápala stredoveká spoločnosť. Neobľuboval rytierske turnaje, nevyhľadával boje na život a na smrť, hrdinské skutky na bojisku prenechával iným. Jeho vojvodcovské schopnosti neboli nijako výnimočné. Hoci si na konto pripísal niekoľko víťazných bitiek, vo veľkých vojnách a nad hlavnými nepriateľmi – Turkami, českými husitmi či Benátčanmi (vo vojne o Dalmáciu, ktorá trvala štvrť storočia) – nikdy nezvíťazil. Boje proti Čechom prepukli už roku 1402, dovtedy skryté nepriateľstvo medzi českým kráľom Václavom IV. a Žigmundom prerástlo do otvoreného konfliktu. Žigmund dal svojho brata zajať a vtiahol do Čiech s dvanásťtisícovým vojskom. Pozostávalo prevažne z Kumánov, ktorí sa venovali najmä drancovaniu a vraždeniu. Žigmundovi sa tak razom podarilo zničiť celé svoje predchádzajúce politické dielo v Čechách, kde na rozdiel  od neschopného Václava IV. získal nemálo prívržencov. Pre celé generácie sa stal zákernou ryšavou líškou. V roku 1403 sa stiahol do Uhorska, lebo tam  proti nemu vypuklo povstanie. Do Čiech sa vrátil až po Václavovej smrti o sedemnásť rokov, aby získal českú korunu a pokoril českých kacírov. Vojna sa odohrávala na území Čiech a trvala vlastne až do konca Žigmundovho života. Bolo to jedno z najkrutejších období v českých dejinách, pre Čechy znamenalo skutočnú pohromu. Až roku 1428 sa husitom podarilo preniesť boje aj na uhorské územie. Dlhotrvajúce husitské vojny spôsobili, že Žigmund ako český kráľ vládol vlastne iba posledné dva roky svojho života.

VPLYV ŽIGMUNDA LUXEMBURSKÉHO NA KOSTNICKÝ KONCIL     
Najvýznamnejším diplomatickým úspechom Žigmunda Luxemburského bolo odstránenie pápežskej schizmy, ktorá trvala od roku 1378. Žigmund pochopil cisárske poslanie a zorganizoval i viedol koncil v Kostnici, ktorý sa konal 1414-1418. Počas Kostnického koncilu hral Žigmund úlohu najvýznamnejšieho muža kresťanskej Európy.[12]Kostnický koncil úzko súvisel s trojpápežstvom. Pizanským snemom zvoleného pápeža uznávala väčšia časť Nemecka, Francúzska a Anglicka. Legitimného Gregora XII. sa pridržiaval Rím, Ladislav Neapolský, kráľ Ruprecht s čiastkou Nemecka a Žigmund, kráľ uhorský. Za Benediktom XIII. stálo Španielsko a Žigmund, uhorský kráľ. Zdalo sa, že sa Cirkev rozpadne na patriarcháty ako výchovná cirkev. Ešte nikdy nemala prekonať takú ťažkú skúšku ako teraz. Po náhlej smrti Alexandra kardináli zvolili v Bologni kardinála Baltazára Cossu ako Jána XXIII. (1410-15). Bol to geniálny diplomat a politik, ako duchovný bol však jeden z najnehodnejších. Ján XXIII. podľa uznesenia pizanského snemu zvolal v roku 1412 synodu do Ríma. Zišlo sa na ňu len málo ľudí, preto ju rozpustil. Ladislav Neapolský ho tlačil, preto sa uchýlil z Ríma a hľadal ochranu u Žigmunda, kráľa uhorského, vtedy už aj nemeckého kráľa a rímskeho cisára.

Žigmund sa nedávno odvrátil od Gregora XII. a priklonil sa k Jánovi. Kresťanský svet naliehal, aby sa obnovila únia, a tvorila sa mienka, že rímsky cisár je povolaný urobiť poriadok medzi hašteriacimi sa pápežmi. Žigmund si to vážne vzal do svojho programu. Nemecké cisárstvo sa v tom ťažkom položení Cirkvi výborne osvedčilo ako ochranca kresťanstva, tak ako už niekoľko ráz v dejinách.Žigmund videl, čo hrozí kresťanstvu od Turkov a revolučných hnutí husitských, a bol presvedčený, že skaze sa nedá predísť, ak sa kresťanský svet čím skôr nezjednotí. Preto si zaumienil, že úniu za každú cenu uskutoční. Že schizmu už v poslednej hodine odstránili, za to treba ďakovať jemu, cirkevné dejiny mu to  otvorene uznávajú. Pravda, neschvaľuje sa tým spôsob, ako uskutočnil jednotu. Výsledok bol však dobrý.[13]Gregor XII. a Benedikt XIII. vyslali na koncil svojich legátov. Ján XXIII. s menšími nádejami a s väčším strachom prišiel osobne a s veľkým talianskym sprievodom. V popredí koncilu bol sám cisár Žigmund. Snem chcel riešiť tri veci: 1. odstrániť schizmu, 2. potlačiť bludy Viklifove a Husove a 3. zreformovať Cirkev. Rozriešili len prvú.[14]V súvislosti s kostnickým koncilom je zaujímavý ochranný list (glejt) pre Jána Husa, ktorý mu udelil Žigmund ako nemecký kráľ. Po odsúdení a upálení Jána Husa vzrástli odbojné nálady a šírili sa husitské myšlienky, ktoré zachvátili celé České kráľovstvo, na Morave však mali menší ohlas.

Žigmund bojoval od roku  1420 až do roku 1434, keď v bitke pri Lipanoch umiernení Pražania spolu s kališníckou šľachtou porazili najradikálnejšie zložky táboritov a sirotkov. Česká šľachta bola ochotná za určitých podmienok prijať  Žigmunda za kráľa. Od roku 1428 husiti podnikali nájazdy, tzv. spanilé jazdy na Slovensko, kde od roku 1431 nechali aj trvalé posádky v Skalici, Trnave, Topoľčanoch, Žiline a na niekoľkých hradoch.[15] 

OSOBNOSŤ ŽIGMUNDA LUXEMBURSKÉHO      
Účastníci koncilu zanechali obrovské množstvo informácií, takže si možno utvoriť celkom presný obraz jeho osobnosti. Žigmund bol ambiciózny a energický, čulého ducha a veselej mysle, sebaistý a mimoriadne inteligentný. Pri rokovaniach bol veľmi obratný, až ľstivý. Vedel narábať s ľuďmi a ovládať ich. Bol však aj nesmierne náladový a v zúrivosti krutý. V okamihu dokázal úplne zmeniť postoj, cieľavedomá vytrvalá práca mu bola cudzia. O jeho činorodosti a duševnej sviežosti až do konca života svedčia správy z ďalšieho koncilu, ktorý sa uskutočnil o pol druha desaťročia neskôr v Bazileji. Tu síce nezohral natoľko významnú úlohu, no podarilo sa mu dosiahnuť nemalé politické úspechy. Vtedy šesťdesiatpäťročný Žigmund, sužovaný mnohými chorobami, podával v Bazileji prekvapujúce pracovné výkony. Predsedal rokovaniam, ktoré trvali od rána do neskorého popoludnia, ba často až do noci. Jedným z účastníkov koncilu bol aj slávny humanista Aeneas Silvius Piccolomini (neskorší pápež Pius II.), ktorý o Žigmundovi napísal:„Mal vynikajúcu postavu, jasné oči, široké čelo, jemne zrumenené líca, dlhú a hustú bradu, jeho veľký duch chcel všetko, ale nie nadlho, obľuboval žarty, rád pil víno, za ženami priam planul, dopúšťal sa tisícok cudzoložstiev, mal blízko k hnevu, ale rýchlo sa dal udobriť, viac sľuboval, než plnil a často klamal.“[16]Mnohí historici zaoberajúci sa postavou Žigmunda Luxemburského upozorňujú na jeho dvojakú tvár.

Ešte stále bol mužom stredoveku – s hlbokou vierou a uctievaním svätých, podliehal svetu bájí a legiend, oduševňoval sa plánmi križiackych výprav proti neveriacim, poľovačkami a kultúrou. Jeho dvor vyhľadávali chýrni rytieri (napríklad Poliak Záviš Čierny), o ktorých udatnosti vznikali celé legendy, slávni minnesängri a dobrodruhovia, akými boli Osvald z Wolkensteinu a uhorský šľachtic Vavrinc Tari. Na druhej strane sa obklopoval osobnosťami vyslovene renesančnými. Pri reformách v Uhorsku sa opieral o rady hospodárskych odborníkov Marka z Norimbergu a Ulricha Kamerera, povolával do Uhorska vynálezcov, umelcov, staviteľov. Podpora miest, menová a vojenská reforma, zjednotenie mier a váh, ale aj úvažlivá politika urobili z Uhorska hospodársky i politicky stabilný štát, napriek tomu, že neustále musel znášať ťarchy kráľových vojenských výprav. Žigmundov pragmatizmus a politická obratnosť mu vyniesli označenie predchodcu Machiavelliho „vladára“ a moderného politika. V každom prípade patril medzi najzaujímavejšie postavy neskorého stredoveku v celoeurópskom meradle.[17] 

Prefíkaná ryšavá líška, vierolomný a zákerný kráľ, bezcharakterný človek, prenasledovateľ husitov, márnotratník topiaci sa v dlžobách. S takýmito a mnohými ďalšími prívlastkami sa neraz stretneme v literatúre o Žigmundovi Luxemburskom. Treba však povedať, že predovšetkým v českej. Tento tón udala česká národnoobrodenská historiografia a literatúra, pre ktorú sa Žigmund ako nepriateľ husitského revolučného hnutia stal vyslovene negatívnou postavou.Vcelku nelichotivé hodnotenie Žigmunda čiastočne pretrváva dodnes, i keď treba priznať, že v českých dejinách zohral tento kráľ celkom inú úlohu ako v dejinách uhorských, teda aj slovenských. Inak sa javí z pohľadu nemeckých, talianskych či poľských historikov a inak ho možno vidieť v súvislostiach celoeurópskej politiky, kde preukázal formát a ducha svojho otca, cisára Karola IV. Luxemburského.[18]