BOJE S HUSITMI     
Husitské revolučné hnutie bolo najväčším protifeudálnym hnutím svojej doby, ktoré užasnutej Európe odhalilo nevšednú silu a odhodlanosť ľudových más, bezmedznú vieru v spravodlivejší, lepší  a dokonalejší život. Pocit spravodlivého boja dodával husitským bojovníkom nesmierne nadšenie, odvahu, odhodlanosť a znásoboval ich bojovú silu. Poľské husitské vojská takmer do písmena dodržiavali známe verše husitskej piesne: „Nepřátel se nelekejte, na množství nehleďte.“ Pritom husiti zdôrazňovali, že nebojujú samoúčelne, ale aby ubránili „pravdy božie“, výdobytky revolučného hnutia. Po víťazstvách nad  križiackymi vojskami pri Ústí nad Labem roku 1426 a pri Tahove v lete 1427 začali husiti obracať pozornosť aj za hranice českého štátu a organizova proti tamojším nepriateľom vojenské výpravy zvané spanilé jazdy. Takto chceli oplatiť protivníkom ich vpády, predviesť svoju silu a zároveň pacifikovať čo najviac oblastí v blízkosti hraníc, kde nepriateľ mohol sústreďovať sily na vpád do Čiech. Okrem toho spanilými jazdami širili svoje učenie medzi okolitými národmi a získavali nových prívržencov. V rokoch 1428 až 1433 husiti podnikli niekoľko výprav aj na územie Slovenska, a dokonca tu zanechali trvalé posádky.

Už v marci 1430, po úspešnej výprave do Nemecka, sa jeden prúd husitských poľných vojsk ocitol v blízkosti uhorských hraníc. V apríli zviedol boj na území Moravy a postúpil hlbšie na Slovensko, vpadol na Považie, a nie je vylúčené, že prenikol dokonca až za Váh do okolia Nových Zámkov, odkiaľ sa – znepokojovaný Žigmundovými vojskami – dal nazad smerom k Trnave. Kráľ Žigmund sa v tom čase zdržiaval v Šintave, odkiaľ sledoval aj priebeh bitky, čo sa odohrala pri Trnave. Ako dokazujú historické výskumy, išlo vlastne o trojitú bitku, pričom jej rozhodujúca časť sa rozpútala 28.apríla. Velitelia Žigmundových vojsk Stibor zo Stiboríc a Ján Maróti mali podľa pôvodného plánu napadnúť husitskú vozovú hradbu z dvoch strán. Dobre poznali okolitý terén, mali vojsko s početnou prevahou a za spojenca Fridricha, knieža z Ruska, ktorý ako bývalý účastník vpádu táboritov a sirotkov zo Sliezska ovládal husitský spôsob boja. Husitom velil kapitán sirotkov Velek Koudelník, kňaz Prokůpek, táborský kapitán Filip z Padařova a Jan Zmrzlík.Bitka sa odohrala niekde medzi Trnavou a riekou Váh.

Spočiatku sa zdalo, že Žigmundove vojská tentokrát  dosiahnu úspech, lež nakoniec opustili bojisko porazené. Časti uhorských vojsk – zrejme tej, ktorej velil Fridrich – sa totiž podarilo vniknúť do vozovej hradby, čo bol ozaj odvážny výkon. Husiti, bojujúc nesmierne obetavo, ich však vytlačili a vozovú hradbu znova uzavreli. Podľa niektorých prameňov prispel k porážke uhorských vojsk Ján Maróti, ktorý na dohodnutý signál nevyrazil do útoku, a keď videl záhubu Stiborových vojsk, dokonca ušiel z bojiska. Žigmund sa potreboval husitov zbaviť za každú cenu, a keď to nešlo vojensky, skúšal s výkupným. Avšak po bitke pri Lipanoch v máji 1434, v ktorej nad poľnými husitskými vojskami zvíťazilo početnejšie vojsko panskej jednotky (spolku husitskej a katolíckej šľachty s Prahou), nastala priaznivejšia situácia na dohodu s nimi. Ale husitské posádky z Trnavy, zo Skalice a z Topoľčian spôsobili Žigmundovi ešte veľa mrzutostí, kým ich velitelia za vysoké odstupné pristúpili  na odchod zo Slovenska. Slabšie posádky zo severného Slovenska pravdepodobne postupne ustupovali tlaku Žigmundových vojsk, ale ich pôsobenie medzi slovenským ľudom nezostalo bez vplyvu a zanechalo pokrokový a revolučný odkaz nielen súčasným. ale aj nasledujúcim generáciám.

POSLEDNÉ ROKY     
Žigmund trpel dlhé roky na typickú chorobu kráľov – dnu. V rode Luxemburgovcov bola mimoriadne rozšírená. Vyplývala pravdepodobne z nezdravého stravovania a celkového spôsobu života. Hlavnou zásadou M.Albíka z Uničova, jedného zo Žigmundových osobných lekárov, bolo napríklad heslo: „Jediným dobrým nápojom je víno, jediným dobrým pokrmom mäso a jedinou radosťou žena.“ Žigmund sa jeho pokynmi asi naozaj riadil. Keď k tomu prirátame neustále cestovanie od narodenia až do konca života, roky strávené v sedle a v kočoch, na vojenských výpravách, je až prekvapujúce, akého vysokého veku sa dožil. Koncom roka 1437 sa Žigmundov zdravotný stav zhoršil. Český historik František Palacký uvádza, že keď kráľ dostal „oheň pekelný“ na palec nohy, dal si ho odrezať. Hrdinsky znášal strašnú bolesť, cítil však, že jeho život je na konci. Podľa lekárskych výskumov opierajúcich sa len o písomné pramene postihla Žigmundove končatiny ťažká gangréna (odumieranie tkaniva). Škoda, že český antropológ E.Vlček, ktorý skúmal telesné pozostatky českých Luxemburgovcov, nemal možnosť uskutočniť podobný výskum v prípade Žigmunda, ktorého pochovali vo Veľkom Varadíne pri uhorskom kráľovi sv.Ladislavovi.

Posledné dni kráľa Žigmunda opísal očitý svedok biskup Juraj z Vicu. Na základe jeho svedectva vieme, že cisár a kráľ Žigmund opustil 9.novembra 1437 Prahu, 18. novembra dorazil do Telča, kde sa s ním 21.novembra stretol biskup Juraj, aby mu odovzdal listy koncilu. Cisárov výzor ho šokoval: podľa jeho slov sa ponášal na starca z púšte – bol len kosť a koža. Z Telča pokračoval sprievod do Uhorska, ale dostal sa len do Znojma. Umierajúceho cisára prevážali v nosidlách visiacich medzi dvoma koňmi tesne nad zemou. Bola taká zima, že aj mladí a statní ľudia ťažko znášali nízke teploty. Cisár vyzeral viac mŕtvy ako živý, ale jeho duch bol stále čulý. Vyzval svojich verných, aby za nástupcu zvolili jeho zaťa Albrechta Habsburského, lebo tak si to žiada mier v krajine a len za pomoci Rakúska a Čiech môže Uhorsko vzdorovať Turkom. To, že nebol ďaleko od pravdy, sa ukázalo už o dva roky, po predčasnej smrti kráľa Albrechta. Dňa 9. decembra 1437 uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár Žigmund skonal v Znojme vo veku šesťdesiatdeväť rokov. Bol jediným panovníkom z rodu Luxemburgovcov na uhorskom tróne. Pobudol však na ňom úctyhodnú dobu, viac než polstoročie. 

Žigmund počas svojej vyše päťdesiatročnej vlády významne pozdvihol rozvoj miest v Uhorsku. Napriek svoj rozporuplnej osobnosti bol dôstojným nástupcom svojho otca. Dnešná doba je oveľa milosrdnejšia k panovníkom a udalostiam minulosti. Aj Žigmunda Luxemburského vnímame z určitého potrebného odstupu, v širších súvislostiach. Nebol svätec, bol len človekom svojej doby. Snáď jedinú lásku, akú kedy skutočne pocítil bola láska k svojej krajine, ku kresťanským koreňom, k zachovaniu základov spoločnosti, akú poznal. Pre túto lásku bol ochotný bojovať na diplomatickom, či vojnovom poli, pre ňu bol schopný obetovať svoj vlastný život, ako aj svoju povesť uchovanú pre budúce generácie. Môžeme ho hodnotiť z rôznych uhlov, ale túto jeho zásluhu mu už nikto nemôže uprieť.