Peter Karvaš životopis

Narodil sa 25. apríla 1920 v Banskej Bystrici v rodine lekára. Ľudovú školu a gymnázium vychodil v rodisku. Po maturite roku 1938 odišiel študovať do Prahy na České vysoké učení technické. Tu bol však iba rok. Vysokoškolské štúdiá potom absolvoval na FF UK v Bratislave, kde roku 1947 získal doktorát filozofie. V prvých rokoch vojny bol prenasledovaný a internovaný v pracovnom tábore. Počas SNP pôsobil v Slobodnom slovenskom vysielači v Banskej Bystrici a písal do povstaleckej tlače. Po oslobodení sa stal lektorom Slovenského národného divadla, dramaturgom Československého rozhlasu v Bratislave, dramaturgom Novej scény SND v Bratislave, potom bol kultúrnym atašé na čs. veľvyslanectve v Bukurešti. Po návrate roku 1951 pracoval na Povereníctve školstva, potom bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a neskôr redaktorom Kultúrneho života. Pre svoje občianske postoje k udalostiam roku 1968 a k nasledujúcemu obdobiu normalizácie bol politicky diskriminovaný a nesmel publikovať, čo sa dotklo najmä jeho dramatickej tvorby. Do roku 1979 prednášal divadelnú vedu na VŠMU, potom bol pracovníkom Výskumného ústavu kultúry v Bratislave. Od roku 1983 je na dôchodku.

Po časopiseckej príprave v rokoch štúdií a vojny vstúpil do literatúry knihou reportáží a publicistických čŕt Most (1945). Psychologickými sondami do myslenia a konania človeka sú novely v knihe Niet prístavov (1946) i poviedky v zbierke Polohlasom (1947). Ako historicko–sociálnu prózu z obdobia prvej republiky možno charakterizovať romány Toto pokolenie (1949) a Pokolenie v útoku (1951). Z osobnej účasti autora v SNP tematicky čerpá zbierka poviedok a čŕt S nami a proti nám (1950). O kritický pohľad na problémy novej spoločnosti sa pokúsil v zbierkach satirických poviedok Čert nespí (1954) a Čertovo kopýtko (1957). K tejto literárnej polohe, ale už bohatší o nové životné skúsenosti, sa neskôr vrátil v knihách Maľovať čerta na stenu a Kniha úľavy (obe 1970). Medzitým (1961) vydal aj zbierku humoresiek, ktoré napísal vo vojnových rokoch, pod názvom Konfety a leporelá. Úsmevne ladenou knihou o autorových deťoch je dielo Nedokončená pre detský hlas (1968). V 70. rokoch, v čase vynúteného mlčania, napísal pásmo (montáž) krátkych próz a malých drám (minidrám) z obdobia SNP Noc v mojom meste, ktoré vyšlo roku 1979. O svojom detstve a mladosti rozpráva v knihe V hniezde (1981).

K satirickému žánru krátkych próz sa vrátil v rozsiahlej trilógii Humoresky a iné kratochvíle (1984), Nové humoresky a iné kratochvíle (1986) a Posledné humoresky a iné kratochvíle (1986). Zaznamenať treba aj nové, prepracované a rozšírené vydanie diela Niet prístavov (1990). Výberom zo satirických čŕt je kniha Zastavený čas (1990). Do lekárskeho prostredia tematicky siahol v novele Fascikel S (1991), ktorú aj zdramatizoval ako televíznu hru. Sedem noviel zo života súčasných ľudí rôznych generácií zhrnul do knihy Poľahčujúce okolnosti (1991). Aktuálne témy zo života ľudí v období normalizačnej totality sú obsahom knihy kratších próz My, čo nechceme byť menovaní (1992). Sarkastickým pohľadom na amorálnosť nedávnych rokov totality je aj novela Velikán, čiže život a dielo profesora Bogoviča (1992). K najnovším prózam Petra Karvaša patria minidrámy Dialógy intímne (1994), kniha esejí V úvodzovkách (1995), cestopisy Idúcky ta a spiatky (1996) a apokryfy Tajomstvo Sfingy (1997), v ktorých uplatnil pôsobivý ironický nadhľad nad dejinami, ale aj pochopenie pre slabosti ľudí, ktorí v nich hrajú veľké i celkom malé úlohy.

Rovnocenným literárnym žánrom v tvorbe P. Karvaša je dráma. Je výrazným predstaviteľom slovenskej dramatickej literatúry druhej polovice 20. storočia. Možno povedať, ža každá inscenácia jeho hry bola významnou kultúrnou udalosťou. Napísal tieto dramatické diela: Meteor (1945), Spolok piatich „P“ (1948), Bašta (1948), Návrat do života (1949), Hanibal pred bránami (1949), Ľudia z našej ulice (1951), Srdce plné radosti (1954), Pacient sto trinásť (1955), Diplomati (1958), Polnočná omša (1959), Zmŕtvychvstanie deduška Kolomana (1960), Antigona a tí druhí (1961), Jazva (1963), Veľká parochňa (1964), Experiment Damokles (1966), Absolútny zákaz (1970). Po nútenej pätnásťročnej prestávke mu Poetický súbor Novej scény v Bratislave uviedol hru Súkromná oslava (1986). Knižný výber z jeho dramatických diel vyšiel roku 1987 pod názvom Sedem hier a autor doň zaradil hry napísané v 70. a 80. rokoch Nultá hodina, Hmlisté ráno, Súkromná oslava, Dvadsiata noc, Zadný vchod, Nebo—peklo a Nočná návšteva. Samostatne vydal hru Vlastenci z mesta Yo čiže Kráľovstvo za vraha (premiéra 1995) a dve jednoaktovky Sedem svedkov a Malá anketa, ktoré vyšli pod spoločným názvom Vypočúvanie. K najdôležitejším televíznym a rozhlasovým hrám Petra Karvaša patria: Prípad Podstavec, Sedem svedkov, Zločin Dariny Picoňovej, Chuť chrenu, Malá anketa.

Treťou oblasťou tvorivých záujmov P. Karvaša je divadelná veda.

Na témy teórie drámy napísal viacero štúdií, z ktorých treba uviesť aspoň Úvod do základných problémov divadla (1948), Zamyšlení nad dramatem (1964), Zamyšlení nad dramaturgii (1969), Priestory divadla a divadlo v priestore (1977), K problematike estetickej kategórie komického (1980), Reštrukturácia umeleckých potrieb a premeny dramatických umení (1992). Závažné sú aj jeho teoretické práce o rozhlase a televízii, najmä diela Kapitolky o rozhlase (1948), Umenie drámy a fenomén televízie (1985), Rozhlasové umenie v epoche televízie (1992).