Feidias životopis

Feidias bol jedným z najznámejších umelcov starovekého Grécka. Za Periklovej vlády, po nájazdoch Peržanov na Atény zostalo mesto zničené a Perikles sa rozhodol obnoviť ho. Za správcu a generálneho riaditeľa všetkých podujatí si vybral sochára Feidia. Keď sa začala prestavba Atén, Feidias už nebol najmladší; patril ku generácii, ktorá osobne nebojovala proti perzským dobyvateľom, zato však bola vychovávaná v občianskom nadšení, ktoré v nej zanechalo spomienku na tie slávne dni. Začínal ako maliar v Polygnótovej škole, ku ktorej patril aj jeho brat alebo synovec Panainos. Pretože pochyboval o svojom maliarskom nadaní, odišiel do Argosu do učenia k starému majstrovi bronziarovi Ageladovi, ktorý bol v tom čase, r. 470 pred n. l., na vrchole svojej slávy; podľa tradície k jeho žiakom patrili Myrón a Polykleitos. Vďaka tomu, že zmenil umeleckú disciplínu, dosiahol Feidias veľkú zručnosť vo všetkých výtvarných technikách. K obohateniu jeho ducha prispeli postupy a objavy Polygnótovej iónskej maliarskej školy a dórska prísnosť a rozvážnosť sochárov z Argosu. O jeho mladosti a živote vieme málo. Hoci je jedným z najväčších umelcov, ktorých ľudstvo malo, nevieme, že by antickí autori boli napísali jeho životopis; údaje o jeho živote sú roztratené v spisoch všeobecného charakteru. Spomínajú sa rôzne práce z Feidiovej mladosti, ale jeho prvým dielom, ktorým sa preslávil a ktoré vytvoril z Kymónovho poverenia v rozmedzí rokov 460 - 450 pred n. l., bola bronzová socha gigantických rozmerov vysoká približne deväť metrov; stála na Akropole, obďaleč Propylají. Bola to socha Atény Promachos čiže "Atény bojujúcej v prvých radoch", a Plinius ju nazval "veľkou bronzovou Minervou". Vieme si predstaviť, ako sa táto kolosálna bronzová socha s prilbou, štítom a kopijou vynímala uprostred stavieb Posvätného miesta. Bola to najväčšia socha, akú kedy v Aténach odliali a hoci sa časť jej podstavca zachovala, nepoznáme ani jedinú jej kópiu, ktorá by poskytovala dostatočné dôkazy o autentickosti. Druhým slávnym Feidiovým dielom bola ďalšia socha Palas Atény, tentoraz bez prilby; vyhotovil ju v rokoch 451 - 448 pred n. l. z poverenia Aténčanov žijúcich na ostrove Lemnos. Stála na podstavci na voľnom priestranstve aténskej Akropoly a nazvali ju Lemnia. Bola z bronzu, v mierne nadživotnej veľkosti. Ozajstní znalci, ako bol Lukanios, ju vysoko hodnotili a hovorili o nej ako o Feidiovom vrcholnom diele.

Aj podľa Pausania "najpozoruhodnejšie Feidiovo dielo je socha Atény, nazvanej podľa jej darcov Lemnia". Sochu Atény z drážďanského múzea, ku ktorej dokonale pristane jedna hlava z múzea v Bologni, identifikoval Adolf Furtwängler ako kópiu Atény Lemninskej, a hoci sa jeho tvrdenie stretlo s nesúhlasom, nikto nepochybuje, že nádherná drážďanská socha je skutočne Feidiovým raným dielom. Napokon treťou Feidiovou Aténou na aténskej Akropole bola monumentálna chryselefantínová socha Atény Partenos, ktorá mala nahradiť starý drevený idol v Partenóne. Feidias zamýšľal zhotoviť túto sochu Atény v mramore, ale Aténčania ju chceli mať zo slonoviny a zlata. V jednej ruke držala Víťazstvo, druhou sa opierala o štít. Z tejto slávnej sochy sa zachovali iba malé kópie z rímskeho obdobia. Z veľkých sôch v ťažko prístupných svätyniach sa totiž ťažko zhotovovali verné kópie, okrem toho v zmenšenej mierke strácali z impozantnej majestátnosti. Jedna viedenská gema nám dáva aspoň predstavu o hlave Atény Partenos s prilbou ozdobenou sfingou a vysokým chocholom. Časť slonoviny a zlata na sochu Atény Partenos sa stratila zo sochárovej dielne, a tak Feidia obžalovali a prísne odsúdili. Podľa Plutarchovho a Diodorovho svedectva slávny sochár umrel vo väzení. Podľa inej starej tradície sa Feidiovi podarilo ujsť z Atén a uchýlil sa do Elidy. Pred smrťou vraj stačil ešte vytvoriť obdivuhodnú sochu Zeusa (Dia), takisto s chryselefantíny, pre veľkú svätyňu v Olympii, ale na toto dielo sa zachovala iba spomienka. Socha bola umiestnená v chráme postavenom špeciálne pre ňu a už čoskoro po vzniku ju pokladali za jeden z divov sveta. Pre Grékov bola symbolom dokonalosti. Každý rok prichádzali tisícky ľudí do svätyňe v Olympii zložiť hold Zeusovi (Diovi). Socha zaberala celú šírku chrámovej lode. Dobový spisovateľ napísal, že bola vysoká 12 metrov, a keby sa mohla postaviť, hlavou by zrútila strechu. Zeusova (Diova) socha sedela na nádhernom tróne z cédrového dreva, vykladanom slonovinou, zlatom a drahými kameňmi. Socha stála v chráme po stáročia, ale svätyňa bola v rímskych časoch zanedbaná. Roku 394 n.l. sochu pravdepodobne odviezli do Konštantínopolu (Istanbul), kde ju, zdá sa, nakoniec zničil oheň. Zlomok z Aténskej kroniky, objavený na papyruse uloženom v Janove, obsahuje zaujímavú podrobnosť, podľa ktorej Aténčania a ich spojenci, mohli to byť správcovia olympskej svätyne, sa vypravili do mesta Adulis pri Červenom mori, aby tam nakúpili slonovinu na sochu.

Janovský papyrus ďalej uvádza, že Feidia skutočne odsúdili, ale dodáva, že ho Aténčania na zákrok predstaviteľov Olympie prepustili na slobodu na záruku vo výške štyridsať talentov zlata; bola to veľká suma, ale správcovia olympskej svätyne ju ihneď zaplatili, len aby si mohli slávneho sochára odviesť. Nové výskumy v Olympii potvrdili, že Feidias tam vytvoril sochu Zeusa (Dia) v pokročilom veku, po svojom odchode z Atén. Nech bolo akokoľvek, isté je, že okolo roku 432 pred n. l., po dokončení Partenónu, Feidia obžalovali Periklovi nepriatelia a bol odsúdený do vyhnanstva. Proces nebol ničím iným ako pokusom pobúriť verejnú mienku proti Periklovi. Jeho nepriatelia si tým chceli overiť, ako by ľud prijal, keby obžalovali samého vládcu Atén. Perikles sa musel po celý život prizerať, ako nespravodlivo odsudzovali jeho priateľov. Portrét, ktorý vytvoril sochár Kresilas, prezrádza jeho energickú povahu a romantickú dušu. Na hlave má prilbu, zrejme aby sa zakryla nápadne pretiahnutá lebka. Feidias sa spodobil na štíte Partenónu ako statný starec s holou hlavou a s tvrdými črtami tváre. Perikles a Feidias pretvorili Atény z druhoradého na najkrajšie grécke mesto, ktoré bolo po dve storočia dušou Grécka. Táto premena sa začala v polovici 5. storočia pred n. l. a pokračovala po celé 4. storočie. Periklovi architekti Iktinos a Kallikrates prepracovali projekt Partenónu, postaveného na základoch Temistoklovej stavby. Chrám má na obidvoch hlavných priečeliach po osem stĺpov, na bočných po sedemnásť stĺpov. Zvláštnosťou Partenónu je, že epistodom, čiže sieň za celou, je pomerne veľký. Predpokladá sa, že sprvu mal slúžiť kultu Kekropa a Erechtea, ktorých v starom chráme uctievali spoločne s Aténou.

Zvonka je Partenón postavený v dórskom slohu. V čase keď ho stavali, dosiahol tradičný dórsky sloh vrchol dokonalosti. Entasis, čiže mierne vydutie stĺpových driekov, neprekračuje sedemnásť centimetrov, to však úplne postačuje, aby sa narušila strohosť rovných línií kanelúr. Na Partenóne je všetko do najmenších podrobností vypočítané tak, aby chrám vyvolal v divákovi dojem zázračnej dokonalosti. Všetky horizontálne línie sú mierne vypuklé, aby sa predišlo deformojúcemu účinku perspektívy. Anglický architekt Francis Cranmer Penrose získal slávu tým, že roku 1847 zistil toto mierne prehnutie.

Chrám stavali pätnásť rokov, od roku 447 do roku 432 pred n. l. Sochárska výzdoba ešte nebola dokončená, keď Feidia postavili pred súd, a tak dielo museli na Periklovo prianie dokončiť Feidiovi žiaci. Právom sa predpokladá, že Feidias, pôvodnou prípravou sochár-bronziar, vypracoval modely skulptúr na výzdobu Partenónu v hline alebo v sadre, ktoré potom pomocníci tesali pod jeho dozorom do pentelikonského mramoru.

Výzdobu na fasáde rozmiestnili do metóp a štítov; pod portikom sa rozvíja vlys bez triglyfov. Z výzdoby chrámu sa zachovali iba zvyšky. V stredoveku, roku 1209, chrám premenili na kresťanský, v 15. storočí na mešitu a Turci z neho urobili pracháreň, ktorú roku 1687, keď Atény obliehali Benátčania, zasiahol granát a pri výbuchu sa stavba otvorila z dvoch strán. Obidve hlavné priečelia boli menej poškodené, zato na bočných stranách sa zrútilo veľa stĺpov. Skulptúry, ktoré ešte zostali na tejto slávnej a ťažko stíhanej stavbe, sňali na začiatku 19. storočia so súhlasom tureckej vlády, pretože ich kúpil lord Thomas Bruce Elgin, britský veľvyslanec pri Vysokej Porte. Hoci mu povolili odniesť iba niekoľko zlomkov s nápismi a niekoľko figúr, dal strhnúť asi tucet sôch, päťdesiat tabúľ vlysu a do pätnásť metóp, a tak "ponechal Grékom", ako sa vyjadril Maxime Colligon, "iba jeho rozhnevaných bohov". Roku 1816 Elgin predal všetko Britskému múzeu v Londýne. Štít západného priečelia predstavoval boj Atény s Poseidónom a získanie patronátu nad mestom. Obidvaja udreli svojou zbraňou na pôdu Akropoly: bohyni vyrástol zo skaly olivovník, kým boh daroval mestu prameň, dar síce vzácny, ale podľa Aténčanov sa predsa nevyrovnal stromu, z ktorého sa získava olej. Tak ako boli štíty v Olympii vyzdobené výjavmi, ktoré sa odohrávali na mieste, predpokladá sa, že aj výjav na Partenóne súvisel s Akropolou. Preto sa na ňom zúčastňujú jej prví obyvatelia, polobohovia Kekrops a Erechteus so svojimi ženami a deťmi.

Podľa Pausania východný štít zobrazoval zázračné narodenie Atény zo Zeusovej hlavy. Zachovali sa iba postavy v rohoch: boh Dionýzos a bohyňa Kora, Demeter, Léta, Diona a Afrodita. Myšlienku zrodu a zániku vyjadrujú symboly Slnka a Mesiaca, v rohoch štítu sú hlavy koní, ktoré ťahajú ich vozy. Heliove kone sa vzpínajú a erdžaním ohlasujú deň; kone Selény, bohyne Mesiaca, odovzdane skláňajú hlavy; v tej hodine úsvitu sa rodí Aténa.

Obnažené telá sú obdivuhodne zjednodušené, pričom sa nemenia na číre formy, pretože tieto mramorové torzá žijú a dýchajú. Okyptená veľká socha Poseidóna nie je postavou boha, ale mužským prototypom ľudského rodu. Dve mužské postavy v rohoch sú stvárnené striedmo, niektoré detaily vynikajú majstrovstvom a to im dodáva veľkoleposť a prirodzený pôvab. Ženské postavy sú oblečené, ale ich silueta sa jemne črtá i pod záhybmi tuniky.

Bohyne Léta, Diona a Afrodita majú priliehavé priesvitné rúcha s jemnými záhybmi.

Na štyroch priečeliach bol cyklus devädesiatich dvoch vysokých reliéfov, zobrazujúcich boj Aténčanov s kentaurami, Amazonkami a s maloázijskými Grékmi za trójskej vojny. Myšlienka je stále tá istá: večný boj ľudského pokolenia proti obludám, nemorálnym bytostiam a barbarom.

Protikladom týchto heroických kompozícií bol slávny vlys, ktorý sa rozvíjal vo veľkom portiku; predstavoval sprievod všetkých vrstiev aténskych občanov, prichádzajúcich verne rok čo rok na Akropolu osláviť občiansky sviatok Atény Partenos zvaný Panaténaje, ktoré bývali každý štvrtý rok obzvlášť slávnostné. Pri tejto príležitosti venovali Aténčania starému drevenému idolu bohyne nový plášť čiže peplos. Tento tradičný zvyk sa udržal, i keď už drevenú sochu nahradila iná. Peplos sa odovzdával pri vchode do Partenónu kňazovi a ostal po celý rok zavesený v cele v blízkosti Feidiovej sochy zo slonoviny a zlata. Vlys ovíjajúci celú stavbu je stošesťdesiat metrov dlhý. Postavy stvárnené v nízkom reliéfe sú v polovičnej životnej veľkosti. Novosť diela nespočíva len v tom, že do výzdoby chrámu zavádza kompozíciu s výjavmi z občianskeho života, ale najmä v tom, s akým realizmom je zobrazená každá skupina občanov. Postavy božstiev sú dielom Feidia, alebo vznikli pod jeho vplyvom. Nielenže sú obdivuhodne krásne, ale navyše sú aj vzácnym dokladom o vtedajších predstavách Grékov, ktorí neváhali zobrazovať bohov - a to veľmi ľudsky - uprostred obyčajných smrteľníkov, pričom zachovali ich veľkoleposť.