Krátko po rozmiestnení letúnových striel Cruise a rakiet Pershing 2 v západnej Európe v roku 1984 sa najvyšší východonemecký predstaviteľ Erich Honecker chystal navštíviť západné Nemecko, pretože mu veľmi záležalo na obchodných kontaktoch jeho krajiny s Bonnom. V tom čase však Moskva na znak nesúhlasu s rozmiestnením amerických rakiet v západnej Európe zmrazila vzťahy medzi Východom a Západom a oznámila Honeckerovi, aby plánovanú návštevu zrušil. Keď sa v roku 1986 opäť pokúšal vymámiť od Sovietov súhlas na návštevu Bonnu, Gorbačov namietal slovami, že nie je možné robiť dohody s raketovými Nemcami. Problémy so spojencami Varšavskej zmluvy však nespočívali v ich túžbe nadväzovať kontakty zo Západom. Pre Gorbačova bolo najväčším problémom, aby prijali zásady jeho perestrojky vo vzťahu k Sovietskemu zväzu, ale i na domácej pôde. Poľský prezident Wojciech Jaruzelski ( od roku 1981 ) a Maďarský prezident János Kadár ( od roku 1956 ), boli jediný ochotný prijať tieto reformi. Pomali ale iste sa Gorbačov rozchádzal s praxou svojich predchodcov - diktovať východoeurópskym súdruhom, ako majú vládnuť a vymienať neposlušných. Namiesto toho zvolil diplomaciu. Rozpad sovietskeho impéria

S Kadárom sa dva razy rozprával o potrebe prijať do maďarského vedenia nových ľudí. S českým prezidentom Gustavom Husákom to bolo rovnaké. Hovorilo sa veľmi priamo, ale Gorbačov nebol brutálny. Iba poznamenal niečo o zodpovednosti za budúcnosť. Rozhodnutia už urobili príslušné politbyrá. Prvý odišiel zo svojej funkcie Husák. Jeho zástupca Miloš Jakeš však nebol nič väčším reformátorom ako jeho predchodca. Oveľa väčší význam mal odchod Jánosa Kádára z vedenia maďarskej strany v máji 1988. Táto zmena urobila z Maďarska lakmusový papierik reforiem, ktoré v tejto krajine veľmi rýchlo prekročili tieň Gorbačovej perestrojky. Druhým políčkom na tom istom lakmusovom papieri bolo Poľsko. Zmeny v týchto dvoch štátoch sa stali predzvesťou skutočného prechodu k demokracii. Poľské odborové hnutie Solidarita prenasledovali komunistické orgány sedem rokov. Potom, koncom roka 1988 sa generál Jaruzelski rozhodol pod tlakom rastúcej nespokojnosti verejnosti vyskúšať namiesto represívnej politiky politiku kompromisov. Solidaritu uznali za rovnocenného partnera a júni 1989 sa konali čiastočné slobodné voľby. Nad ich výsledkami onemeli vládnuce kruhy od úžasu. Solidarita získala v parlamente okrem jedného všetky kreslá, o ktoré sa mohla uchádzať. Hneď na to opustili všetky strany, ktoré boli dovtedy v područí komunistickej strany, jej všeobjímajúcu náruč, a to viedlo k vymenovaniu vlády bez komunistov. Vo Východnej Európe sa to stalo po prvý raz po viac ako 40 rokoch.