A opozíciu, ktorú tvorili prívrženci tvrdej línie, zachvátila panika. Zjednocovací proces pokračoval podľa plánu. Na rokovaniach sa zúčastňovali štyria spojenci z čias druhej svetovej vojny a oba nemecké štáty. Ich výsledkom boli medzinárodné záruky pre zjednotené Nemecko. Kým sa Nemecko rútilo k zjednoteniu, tým dňom sa stal 3. október 1990, zvyšok sovietskeho bloku sa rozpadával na kusy. Po zbúraní Berlínskeho múru nasledovala zamatová revolúcia v Československu, antiživkovský prevrat v Bulharsku a krvavá revolúcia v Rumunsku, ktorá sa skončila zvrhnutím a popravou prezidenta Ceausesca. V prvej polovici roku 1990 sa vo všetkých európskych krajinách sovietskeho bloku konali voľby. Zúčastnilo sa na nich veľa politických strán. A občania tejto oblasti začali zápasiť so záležitosťami demokracie. Svoj obchod chceli preorientovať na Západ, lebo hospodárske podmienky sovietskom zväze boli ešte katastrofálnejšie ako v iných krajinách východnej Európy. Rovnako chceli zrušiť Varšavskú zmluvu, ktorá bola základným kameňom sovietskeho impéria vo východnej Európe. Po viac ako štyroch desaťročiach nadvlády Moskva konečne dovolila krajinám východnej a časti strednej Európy, aby išli vlastnou cestou. Ale nepovzbudzovali ich. Keď nová sovietska politika priznala svojim spojencom právo na sebaurčenie, logicky dospela k vlastnému koncu. Udržiavať impérium bolo nákladné. A náklady v priebehu desaťročí stále rástli. A tak sa Moskva pokojne prizerala, ako sa v strednej a východnej Európe rúca komunizmus. Lenže rovnaký zvon odbíjal zmenám aj v našej krajine. Odbíjal poslednú hodinu komunizmu v samotnom Sovietskom zväze. Na konci roka 1991 sa Zväz sovietských socialistických republík rozpadol. Prezident Gorbačov, ktorého politika tak veľmi prispela k oslabeniu a potom i ukončeniu studenej vojny, zostal bez krajiny, ktorú by mohol viesť.