Veľmi dlhá peloponézska vojna tak vysilila večných protivníkov Spartu a Atény, že sa stali ľahkou korisťou dobyvateľa Filipa II. Macedónskeho, ktorý v bitke pri Chaironei (338 pred Kristom) urobil definitívny koniec gréckej nezávislosti. A práve pri Chaironei zažiarilo vojenské nadanie Alexandra, Filipovho syna, ktorý sotva osemnásťročný rozbil tébske šíky. V roku 336 pred Kristom po otcovej smrti, keď prekonal dynastické ťažkosti, začal upevňovať macedónske kráľovstvo, ktoré pod jeho vedením zažilo vznešenosť a víťazstvá. Tento inteligentný a mladý panovník mal výnimočných učiteľov: Leonidas ho vyškolil v základoch vojenských vied, Lysimachos v literatúre, Aristoteles mu odovzdal časť svojej obrovskej vedeckej, historickej a zemepisnej kultúry a naučil ho aj základom morálky, rétoriky a politiky. Keď sa zbavil príbuzných, ktorí túžili získať trón, dal sa na celohelénskom kongrese v Korinte (335 pred Kristom) vymenovať za stratéga. Podrobil si odbojné národy na severe Macedónska, porazil Ilýrov a prenikol až k Dunaju. Pottlačil povstanie Grékov, zrovnal so zemou Téby, ale ušetril Atény. Pripravil výpravu do Ázie, ktorú plánoval už jeho otec. V roku 334 pred Kristom zveril Macedónsko panovníckej rade, prešiel cez Helespont so štyridsiatimi tisícmi pešiakov a päťtisíc jazdcami, z ktorých iba polovica boli Macedónci a zostatok dodali grécke mestá, s výnimkou Sparty. Na brehoch rieky Granichos napadol a porazil perzské vojsko a získal tak nadvládu nad celou Malou Áziou. Oslobodil grécke mestá v Jónii, kde ustanovil demokratické vlády namiesto oligarchie, naklonenej Peržanom. Dal sa na pochod do vnútrozemia a v Gordii rozlúštil záhadu gordického uzla: veštba predpovedala panstvo v Malej Ázii tomu, kto rozviaže veľmi zložitý uzol, ktorý spájal jarmo s ojom voza, chráneného v Diovom chráme. Alexander ho razom rozťal mečom a dokázal tak istú pravdivosť proroctva. Prekročil Taurus, pri Isse (333 pred Kristom) napadol vojsko Dareia III. a porazil ho. Alexander sa obával akcií v zázemí (za chrbtom), a preto chcel najskôr obsadiť východné Stredomorie. Podrobil si postupne Sýriu, Palestínu a Egypt, prenikol do Líbyjskej púšte až ku chrámu Amona. Egyptskí kňazi ho pomenovali božím synom, titulom, ktorý bol vyhradený len faraónom. V Egypte založil mesto Alexandriu (332 pred Kristom), ktorá sa stala oporným bodom helenistickej kultúry.