Ján Viklef

Aj keď v predreformačnom období existovalo len málo rukopisných Biblií, Boh nedopustil, aby jeho Slovo bolo celkom umlčané. Pravdy tohto Slova nemali zostať navždy skryté. Boh mohol spútané slová života práve tak ľahko uvoľniť, ako vedel otvoriť dvere a železné brány žalára a vyslobodiť svojich služobníkov. Ľudia v rôznych krajinách Európy pod vplyvom Božieho Ducha hľadali pravdu ako skrytý poklad. Božia prozreteľnosť ich doviedla k Písmu a oni ho čítali s veľkým záujmom. Ochotne prijímali pravdu bez ohľadu na následky. Všetko im jasné síce nebolo, ale odkryli nejednu z dávno pozabudnutých právd. Ako poslovia neba šli strhávať putá bludov a povier a vyzývali dlho zotročených ľudí, aby povstali a obhájili si svoju slobodu.

Božie slovo bolo po stáročia zamknuté v jazykoch zrozumiteľných len pomerne malej skupine vzdelancov. Výnimkou boli valdenskí kresťania. Nadišiel čas prekladania Písma svätého do materinských jazykov rôznych národov. Svet prekročil svoju polnoc. Hodiny temna sa pozvoľna míňali a v mnohých krajinách boli zjavné príznaky nezadržateľného úsvitu. (79) „Zora reformácie“ vyšla v 14. storočí v Anglicku. Ján Viklef sa stal síce šíriteľom reformačných myšlienok v tejto krajine, ale s významom pre celý kresťanský svet. Jeho rozhodný nesúhlas s Rímom sa už nikdy nedal celkom umlčať. Viklefovým protestom sa začal boj, ktorý viedol k slobode jednotlivcov, cirkevných zborov, ba celých národov.

Viklef získal humanitné vzdelanie, ale počiatkom múdrosti mu bola bázeň pred Hospodinom. Už ako študent sa vyznačoval zbožnosťou, pozoruhodným nadaním a mimoriadnymi vedomosťami. Pri svojej túžbe po vzdelaní chcel mierou svojich možností spoznať všetky odvetvia vedy. Študoval scholastickú filozofiu, cirkevné i občianske právo a osobitne právny poriadok svojej vlasti. Neskôr sa v jeho činnosti prejavil význam vzdelania z mladosti. Na základe dôkladného poznania vtedajšej špekulatívnej filozofie mohol odhaľovať jej bludy a štúdium národného cirkevného práva ho pripravilo na veľký zápas za občiansku a náboženskú slobodu. V tomto boji sa mohol síce brániť zbraňou Božieho slova, v školách sa však naučil dôsledne myslieť a pohotovo diskutovať s učencami. Sila jeho génia, (59) ako aj rozsah a hĺbka jeho poznania vzbudzovali úctu jeho priateľov i odporcov. Kým jeho stúpencov hrialo vedomie, že Viklef patrí medzi predných mysliteľov národa, jeho nepriatelia nemohli tupiť reformáciu tým, že by odhaľovali jeho nevedomosť alebo slabosť jej obhajcu.

Viklef začal čítať Písmo sväté už ako študent. Vtedy existovalo len v starých jazykoch. Cestu k zdroju pravdy nachádzali len ľudia vzdelaní; obyčajní smrteľníci túto možnosť nemali. Takto sa Viklef pripravoval na to, čo ho čaká ako reformátora. (80) Učení ľudia pri skúmaní Božieho slova spoznali veľkú pravdu o Božom dare milosti. Toto poznanie šírili svojimi prednáškami a tým pomohli, aby aj iní skúmali Božie výroky.

Keď Viklef začal čítať Písmo sväté, skúmal ho rovnako dôkladne, ako keď nadobúdal školské vzdelanie. Dovtedy cítil, že mu niečo chýba a túto prázdnotu nemohli vyplniť ani školské vedomosti, ani cirkevné učenie. Len v Božom slove našiel to, čo predtým márne hľadal. Poznal Boží plán spasenia a pochopil, že jediným obhajcom človeka pred Bohom je Kristus. Bezvýhradne sa mu teda oddal a poznanú pravdu začal hlásať.

Podobne ako neskorší reformátori, ani Viklef spočiatku netušil, kam ho toto dielo dovedie. Proti Rímu sa nepostavil svojvoľne. Oddanosť pravde ho však nevyhnutne doviedla do sporu s bludným učením. Čím jasnejšie poznával omyly pápežstva, tým naliehavejšie hlásal posolstvo Písma. Poznal, že Rím namiesto Božiemu slovu dal prednosť ľudskej tradícii. Odvážne obvinil kňazov, že zavrhli Písmo a žiadal, aby ľudu bola vrátená Biblia a aby v cirkvi bola obnovená autorita Božieho slova. Viklef bol schopný učiteľ a výrečný kazateľ. Pravdu, ktorú hlásal, zjavoval v každodennom živote. Poznaním Písma, silou dôkazov, čistotou svojho života, nezlomnou odvahou a bezúhonnosťou si získal všeobecnú úctu a dôveru. Mnohí, čo neboli spokojní so svojím pôvodným náboženstvom, najmä keď poznali, aké neprávosti vládnu v rímskej cirkvi, so zjavnou radosťou prijímali pravdy, na ktoré Viklef upozorňoval. Predstavitelia cirkvi však zúrili, keď zistili, že tento reformátor vie ľudí lepšie ovplyvniť než oni. (81)

Viklef dôsledne odhaľoval bludy a odvážne útočil na neporiadky, ktoré Rím schvaľoval. Ako kaplán sa smelo postavil proti odvádzaniu poplatku, ktorý od anglického panovníka žiadal pápež. Tvrdil, že pápežova snaha vládnuť nad svetskými panovníkmi odporuje rozumu i zjaveniu. Kým pápežove požiadavky vyvolali veľké pobúrenie, Viklefovo učenie mocne ovplyvnilo predstaviteľov národa. (60) Kráľ i šľachta neuznali pápežove nároky na svetskú moc a žiadaný poplatok odmietli odviesť. Pápežská zvrchovanosť zaznamenala v Anglicku veľkú trhlinu.

Reformátor musel dlho a odvážne bojovať proti ďalšiemu zlu, ktorým boli rehole žobravých mníchov. Ich počet v Anglicku ohrozoval rozvoj a blahobyt národa. Svojím zhubným vplyvom poškodzovali remeslá, výchovu a mravnosť. Svojím záhaľčivým a žobravým spôsobom života nielenže ľuďom odčerpávali hmotné prostriedky, ale aj ochromovali záujem ľudí o poctivú a prospešnú prácu. Medzi mládežou nastal úpadok mravov. Pod vplyvom týchto mníchov sa mnohí mladí ľudia rozhodli vstúpiť do kláštora a žiť mníšskym životom bez súhlasu rodičov, často aj bez ich vedomia, ba aj napriek ich zákazu. Istý katolícky kňaz, ktorý uprednostňoval požiadavky mníšstva pred povinnosťami detí voči rodičom, vyhlásil: „Aj keby ti otec ležal predo dverami, plakal a nariekal, a keby ti tvoja matka ukázala telo, ktoré ťa zrodilo, a prsia, ktoré ťa živili, nesmieš sa k nim skloniť, ale musíš ísť vpred priamo ku Kristovi.“ Táto „hrozná neľudskosť“, o ktorej Luther neskôr povedal, že „pripomína skôr vlka a tyrana, než kresťana a človeka“, zatvrdzovala srdcia detí proti rodičom (Barnas Sears, Life of Luther, str. 70.69). (82) Predstavitelia rímskej cirkvi svojimi výmyslami znehodnocovali Božie príkazy podobne, ako kedysi farizeji. Takto sa vyprázdňovali domovy a rodičia strácali svojich synov a dcéry.

Mnísi vábnymi rečami zvádzali aj univerzitných študentov, aby šli medzi nich. Mnohí neskôr tento krok oľutovali, pretože poznali, že si skazili život a že zarmútili rodičov. Len čo sa však ocitli v putách, stratenú slobodu už nevedeli získať. Mnohí rodičia nechceli posielať svojich synov na univerzity, pretože sa obávali vplyvu mníchov. Počet študentov veľkých vzdelanostných centier citeľne poklesol. Školstvo upadalo a rozmáhala sa nevzdelanosť.

Pápež udelil týmto mníchom právo spovedať a dávať rozhrešenie. To bolo príčinou mnohého zla. Ziskuchtiví mnísi ochotne dávali rozhrešenie, a preto ich vyhľadávali najrôznejší zločinci. Následkom toho pribudlo zločinnosti a rozmohli sa neresti. Chorí a chudobní ľudia zostali bez pomoci, pretože dary, ktoré im mohli zmierniť utrpenie a biedu, dostali mnísi. Tí od ľudí vymáhali almužny aj hrozbami a za bezbožných označovali všetkých, čo reholiam odmietli dávať dary. Napriek tomu, že mnísi hlásali chudobu, boli čoraz bohatší; ich nádherné budovy a hojnosť jedla mali za následok rastúcu chudobu národa. Mnísi trávili radostný život v prepychu. K ľuďom posielali nevzdelaných mužov, ktorí ich (61) utešovali rozprávkami, legendami a zábavnými príbehmi, aby ich pobavili a ešte viac ohlupovali. Takto udržiavali ľahkoverných, poverčivých ľudí v presvedčení, že miesto v nebi si najlepšie zabezpečia tým, že uznajú zvrchovanosť pápeža, že budú uctievať svätých a mníchom neodmietnu dať milodary. (83)

Vzdelaní a zbožní muži sa márne snažili urobiť v mníšskych rádoch určitú nápravu. Rozhľadenejší Viklef zasiahol koreň zla vyhlásením, že sama podstata systému je nesprávna, a preto mníšstvo treba zrušiť. Tým vzbudil diskusie a otázky. Keď potom mnísi chodili krajinou a predávali odpustky, mnohí začali pochybovať o možnosti získať odpustenie hriechov za peniaze a kládli si otázku, či by odpustenie nemali hľadať skôr u Boha než u pápeža. Mnohých znepokojovala chamtivosť žobravých mníchov; ich hrabivosť akoby bola bezodná. Vraveli: „Rímski mnísi a kňazi nás vyžierajú ako rakovina. Boh nám musí pomôcť, inak ľud zahynie“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 17, kap. 7). Žobraví mnísi v snahe zakryť svoju chamtivosť tvrdili, že sa riadia príkladom Spasiteľa, keďže Ježiš i jeho učeníci žili tiež z milodarov ľudí. Týmto tvrdením však nakoniec uškodili sebe, pretože mnohí práve preto začali skúmať Písmo, aby sa dozvedeli, či je to tak; a to si Rím prial zo všetkého najmenej. Takto sa ľudia upriamili na zdroj pravdy, ku ktorému ich Rím nechcel pripustiť.

Viklef začal písať a uverejňovať krátke úvahy proti mníchom. Pritom mu nešlo o to, aby s nimi viedol spor, ale aby ľudí upozornil na učenie Písma a na jeho Pôvodcu. Vyhlásil, že pápež nemá o nič väčšiu moc odpúšťať ľuďom hriechy či vylučovať ich z cirkvi než ktorýkoľvek kňaz, pretože z cirkvi nemožno nikoho vylúčiť, iba ak si človek predtým sám na seba privolal odsúdenie. Nijako účinnejšie už nemohol podvracať rozsiahly systém duchovnej a svetskej nadvlády, ktorý pápež postavil a ktorým duševne i telesne ovládal milióny svojich poddaných.Viklef bol znova povolaný obhajovať práva anglickej koruny proti zásahom Ríma a ako kráľovský veľvyslanec strávil dva roky v Holandsku, kde rokoval s pápežskými vyslancami. (84) Tam sa stretol s cirkevnými hodnostármi z Francúzska, Talianska a Španielska a mal príležitosť nazrieť do zákulisia a poznať mnoho vecí, o ktorých by sa v Anglicku nikdy nič nedozvedel. Poznal mnohé, čo mu pomohlo v jeho ďalšom pôsobení. V zástupcoch pápežského dvora postrehol pravú povahu a zámery rímskej hierarchie. Po návrate do Anglicka hlásal svoje predošlé názory ešte otvorenejšie a horlivejšie. Smelo vyhlásil, že hlavné božstvá Ríma sú chamtivosť, pýcha a klamstvo. (62) V jednej zo svojich úvah napísal o pápežovi a jeho výbercoch: „V našej krajine pripravujú chudobných o živobytie a z kráľovskej pokladnice každoročne odčerpávajú mnoho tisíc mariek za sviatosti a služby duchovenstva, čo je zlorečený blud svätokupectva; s týmto bludom má celé kresťanstvo súhlasiť a podporovať ho. Aj keby naša ríša mala obrovskú hromadu zlata, z ktorej by okrem tohto nadutého a svetáckeho pápežského výbercu nikto nikdy nič nevzal, musel by sa tento vrch zlata časom vyčerpať, pretože výberca z našej krajiny peniaze len stále odváža a okrem Božieho zlorečenstva v dôsledku svojho svätokupectva nič za ne neposiela“ (John Lewis, History of the Life and Sufferings of John Wycliffe, str. 37).

Keď sa Viklef vrátil do Anglicka, onedlho dostal od kráľa faru v Lutterworthu. Panovník ho ubezpečil, že sa za jeho výroky naňho nehnevá. Viklefov vplyv bol citeľný nielen v dvornom prostredí pri rozhodovaní o ďalších opatreniach, ale aj medzi obyčajnými ľuďmi pri formovaní ich viery.

Čoskoro sa však ozvalo hromobitie. Do Anglicka prišli tri buly adresované univerzite, kráľovi a cirkevným hodnostárom, v ktorých pápež prikazoval kacírskeho učiteľa bezodkladne a rázne umlčať. (Augustus Neander, History of the Christian Religion and Church, zv. 6, odd. 2, časť 1, odst. 8). Skôr ako buly došli do Anglicka, horliví biskupi predvolali Viklefa na súd. Sprevádzali ho dvaja najvplyvnejší šľachtici kráľovstva. Ľudia obklopili súdnu budovu, tlačili sa dnu a vyľakali sudcov, (85) ktorí na čas pojednávanie odložili a Viklefovi dovolili pokojne odísť. Krátko nato zomrel Eduard III., ktorého sa preláti na sklonku jeho života pokúšali podnietiť proti hlásateľovi pravdy. Správcom kráľovstva sa stal Viklefov bývalý ochranca.

Onedlho dostali adresáti pápežské buly, ktoré celému Anglicku dôrazne prikazovali, aby kacíra uväznili. Z tohto zákroku bolo zrejmé, že ho čaká smrť v plameňoch na hranici. Zdalo sa, že Viklef sa čoskoro stane obeťou pomsty Ríma. Pán však, ktorý kedysi povedal: „Neboj sa, ja som tvoj štít“ (1 Moj 1,15), vystrel znova svoju ruku a svojho služobníka ochránil. Smrť zasiahla, no nie Viklefa, ale pápeža, ktorý prikázal reformátora zničiť. Gregor XI. zomrel a duchovní, ktorí prišli Viklefa súdiť, sa rozišli.

Božia prozreteľnosť usmerňovala beh udalostí tak, aby sa reformácia mohla rozšíriť. Po smrti Gregora XI. boli zvolení dvaja pápeži, ktorí bojovali proti sebe. Každý z nich tvrdil, že je neomylný a obaja vyžadovali poslušnosť. Jeden i druhý vyzýval veriacich, aby mu pomáhali v boji proti súperovi. Každý z nich presadzoval svoje nároky hrozbami, že odporcov stihnú strašné kliatby, zatiaľ čo (63) svojim stúpencom sľuboval odmenu v nebi. Tento stav ochromoval moc pápežstva. Kým súperiace strany na seba útočili, Viklef mal na čas pokoj. Pápeži sa vzájomne obviňovali a dávali do kliatby a na podporu ich protichodných názorov sa prelialo veľa krvi. Cirkev sa poškvrnila mnohými zločinmi a škandálmi. Reformátor žijúci vtedy vo farskom zátiší v Lutterworthe sa všemožne snažil odvrátiť pozornosť ľudu od súperiacich pápežov a obrátiť ju na Ježiša, Knieža pokoja.

Tento rozkol s následnými svármi a rozvratom bol prípravou na reformáciu, pretože ľuďom pomohol poznať skutočnú podstatu pápežstva. (86) V stati „O rozkole medzi pápežmi“ Viklef vyzýva ľudí, aby uvažovali o tom, či títo dvaja veľkňazi nehovoria pravdu, keď jeden druhého nazývajú antikristom? Vyhlásil: „Boh už ďalej nechcel trpieť, aby satan vládol len v jednom takom kňazovi, a... spôsobil rozkol medzi oboma, aby ich ľudia v Kristovom mene mohli ľahko premôcť oboch“ (R. Vaughan, Life and Opinions of John Wycliffe, zv. 2, str. 6).

Viklef kázal evanjelium chudobným podobne ako jeho Majster. Nestačilo mu, že svetlo šíri len v skromných domoch svojej lutterworthskej farnosti, preto sa rozhodol, že treba osvietiť celé Anglicko. Kvôli tomu ustanovil skupinu kazateľov, jednoduchých zbožných mužov, ktorí milovali pravdu a nechceli nič iné, len ju šíriť. Títo muži šli všade, učili na tržniciach, na uliciach veľkomiest i na dedinských cestách. Navštevovali starých, chorých a chudobných ľudí a zoznamovali ich s radostným posolstvom o Božej milosti.Viklef ako profesor teológie v Oxforde kázal Božie slovo v posluchárňach univerzity. Študentom prednášal pravdu tak svedomito, že dostal titul „doktor evanjelia“. Jeho vrcholným životným dielom je však preklad Písma svätého do angličtiny. V diele „O pravde a význame Písma“ vyslovil svoj zámer preložiť Bibliu, aby každý občan Anglicka mohol v rodnom jazyku čítať o obdivuhodnom Božom diele.

Jeho úsilie sa však náhle zastavilo. Hoci nemal ani šesťdesiat rokov, jeho sily sa ustavičnou námahou, usilovnou prácou a stálymi útokmi nepriateľov tak vyčerpali, že predčasne zostarel. Nebezpečne ochorel. Mníchov táto správa veľmi potešila. Nazdávali sa, že teraz bolestne oľutuje všetko, čím rímsku cirkev poškodil. Ponáhľali sa do jeho izby vypočuť si spoveď tohto muža. K lôžku toho, o ktorom predpokladali, že zomiera, zišli sa zástupcovia štyroch mníšskych rádov v sprievode štyroch svetských úradníkov (64) a vraveli: (87) „Máš smrť na jazyku, kajúcne teda uznaj svoje hriechy a pred nami odvolaj všetko, čím si nám ublížil.“ Viklef ich pokojne vypočul, potom požiadal svojho opatrovníka, aby ho na lôžku nadvihol, uprene hľadel do očí tých, čo čakali na jeho odvolanie, a mocným hlasom, pred ktorým sa tak často chveli, dôrazne vyhlásil: „Ja nezomriem, ale budem žiť a znova budem poukazovať na neprávosti mníchov“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 17, kap. 7). Ohromení a vyľakaní mnísi náhle opustili miestnosť.

Viklefove slová sa splnili. Zostal nažive, aby svojim krajanom mohol odovzdať tú najmocnejšiu zbraň proti Rímu – Bibliu, Boží nástroj na oslobodenie, osvietenie a obnovu ľudstva. Na dokončenie diela musel prekonať ešte mnoho prekážok. Viklef, tiesnený chorobami, vedel, že na prácu má už len málo rokov. Uvedomoval si, aký odpor ho čaká. Posilou mu boli zasľúbenia Božieho slova, a preto smelo pokračoval vo svojom diele. Božia prozreteľnosť ho zázračne zachovala a pripravila na najväčšiu úlohu práve na vrchole jeho duševných síl. Kým sa kresťanský svet zmietal v nepokojoch, Viklef sa na svojej fare v Lutterworthe venoval obľúbenému dielu a nedal sa rušiť zúriacou búrkou

.Dielo predsa len úspešne dokončil – bol to vôbec prvý anglický preklad Biblie. Všetci Angličania mohli čítať Božie slovo. Reformátor sa teraz už nebál žalára ani zapálenej hranice. Ľuďom dal svetlo, ktoré už nezhasne. Svojim krajanom dal Bibliu, čím pre odstránenie nevedomosti a hriechu pre oslobodenie a povznesenie svojej vlasti urobil oveľa viac, než čo sa na bojiskách dosiahlo najskvelejšími víťazstvami.Keďže kníhtlač vtedy ešte známa nebola, Biblia sa mohla rozmnožovať len pomalým a únavným odpisovaním. (88) Veľký záujem o Bibliu podnietil mnohých, že ju viacerí začali ochotne odpisovať, no pisári sotva stačili uspokojiť dopyt. Ľudia zámožnejší chceli celú Bibliu, iní kupovali len niektoré jej spisy. Často sa stávalo, že sa niekoľko rodín spojilo a spoločne si kúpili jeden odpis Biblie. Viklefov preklad Písma si rýchlo našiel cestu do domácností.

Viklefov odkaz na zdravý ľudský rozum spôsobil, že sa ľudia prestali trpne podriaďovať pápežským dogmám. Reformátor šíril to, čo sa neskôr stalo základným učením protestantizmu – spasenie prostredníctvom viery v Ježiša Krista a neomylnosť Písma. Kazatelia, ktorých posielal kázať, šírili Bibliu spolu s jeho spismi tak úspešne, že novú vieru prijala takmer polovica Anglicka.

Šírenie Biblie vyľakalo cirkevnú vrchnosť. Teraz museli čeliť silnejšiemu odporcovi, než akým bol Viklef – odporcovi, na ktorého (65) ich zbrane nestačili. V tom čase v Anglicku neexistoval zákon, ktorý by šírenie Písma zakazoval. Taký zákon nebol totiž ani potrebný, pretože dovtedy Biblia nebola preložená do jazyka ľudu. Anglicko neskôr takéto zákony vydalo a ich dodržiavanie prísne vynucovalo. Medzitým sa však do istého času Božie slovo mohlo šíriť, a to aj napriek odporu duchovenstva.

Predstavitelia rímskej cirkvi sa však znova snažili hlas reformátora umlčať. Trikrát ho predvolali pred cirkevný tribunál, ale bezvýsledne. Najskôr snem biskupov vyhlásil jeho spisy za kacírske. Biskupi získali na svoju stranu mladého kráľa Richarda II. a prinútili ho vydať kráľovský dekrét, podľa ktorého mali byť uväznení všetci, ktorí budú naďalej vyznávať odsúdené učenie.Viklef sa odvolal k parlamentu. Smelo obvinil cirkevných hodnostárov pred národnou radou a žiadal nápravu cirkvou schvaľovaných hrozných zločinov. Presvedčivo vysvetlil túžbu po moci a skazenosť pápežského stolca. Jeho protivníci sa dostali do tiesnivej situácie. Viklefovi priatelia a prívrženci boli už predtým násilne nútení podriadiť sa, (89) a preto všetci s istotou očakávali, že sa aj starý a osamelý reformátor skloní pred spojenou mocou koruny a mitry. Namiesto toho však zástupcovia rímskej cirkvi poznali, že sú porazení. Parlament, podnietený Viklefovými burcujúcimi výzvami, odvolal dekrét o prenasledovaní jeho prívržencov a reformátor bol znova voľný.

Tretíkrát bol vypočúvaný pred najvyšším cirkevným súdom kráľovstva. Kacírstvo tam nenájde nijaké pochopenie. Tam zvíťazí Rím a dielo reformátora sa skončí. Tak uvažovali predstavitelia rímskej cirkvi. Keby mohli splniť svoj zámer, potom by Viklefa prinútili odvolať jeho učenie, alebo by ho upálili.Viklef však neodvolal. Nechcel sa pretvarovať. Neohrozene obhajoval svoje učenie a odmietal obvinenia svojich prenasledovateľov. Pozabudol na seba, na situáciu, v ktorej sa nachádza, ba aj na to, že stojí pred súdom; svojich poslucháčov volal pred Boží tribunál, ktorý zváži ich úmysly a klamstvá na váhach večnej pravdy. Všetci v súdnej sieni pocítili moc Ducha Svätého. Poznali, že na nich pôsobí sám Boh. Akoby nemali síl odísť zo súdnej siene; reformátorove slová im vnikali do srdca ako Božie strely. Obvinenia z kacírstva, ktoré namierili proti nemu, presvedčivo obrátil proti nim. Ako to, pýtal sa, že sa odvažujú šíriť bludy a kupčiť s Božou milosťou?„S kým, podľa vašej mienky, vediete spor?“ spýtal sa nakoniec. „So starým mužom na pokraji hrobu? Nie, s pravdou, s pravdou, ktorá je mocnejšia než vy a porazí vás“ (Wylie, cit. dielo, zv. 2, kap. 13). (66) Keď po týchto slovách opúšťal zhromaždenie, nikto z nepriateľov sa neodvážil mu v tom zabrániť.

Viklefovo dielo bolo takmer hotové. Zástava pravdy, ktorú tak dlho dvíhal, mala mu zanedlho vypadnúť z rúk. Ešte raz však musel vydať svedectvo o evanjeliu. (90) Pravda mala zaznieť priam v pevnosti bludu. Viklef dostal výzvu, aby sa prišiel zodpovedať pred pápežský tribunál v Ríme, ktorý tak často prelieval krv svätých. Nebol predsa slepý, aby hroziace nebezpečenstvo nevidel, no napriek tomu by bol výzvu poslúchol, keby mu v tom nebola zabránila porážka. Tá mu znemožnila vydať sa na cestu. Aj keď jeho hlas nemohol v Ríme zaznieť, svoje názory chcel vyjadriť písomne a bol aj rozhodnutý urobiť to. Zo svojej fary poslal pápežovi list, v ktorom úctivo, v kresťanskom duchu, ale otvorene karhal honosnosť a pýchu pápežského dvora.

Napísal: „Skutočne sa teším, keď hlásam a vysvetľujem komukoľvek vieru, ktorú vyznávam a obzvlášť, ak to robím rímskemu biskupovi, ktorý – pokiaľ je, ako predpokladám – neklamný a verný, iste čo najochotnejšie potvrdí moju prejavenú vieru, alebo ju opraví, ak je pomýlená. Predovšetkým si myslím, že Kristovo evanjelium je súhrnom Božieho zákona. Nazdávam sa, rímsky biskup, pokiaľ je na zemi Kristovým zástupcom, je najviac zo všetkých ľudí viazaný zákonom evanjelia. Veľkosť Kristových učeníkov nespočívala totiž v svetskej dôstojnosti či v svetských poctách, ale v poctivom a presnom nasledovaní Krista, jeho života a jeho konania. Kristus bol počas svojho pozemského života veľmi chudobný a odmietal všetku svetskú vládu i pocty a pohŕdal nimi.Nikto z veriacich by nemal nasledovať ani samého pápeža, ani nijakého svätca, iba ak v tom, v čom vzorný človek nasleduje Ježiša Krista, pretože Peter i Zebedeovi synovia zhrešili, keď sa odchýlili od Kristových šľapají a zatúžili po svetských poctách, preto ich v týchto chybných krokoch nasledovať netreba...Pápež by mal všetku časnú správu a vládu prenechať svetským panovníkom a k tomu všemožne usmerňovať aj duchovenstvo, pretože to robil aj Kristus, najmä prostredníctvom svojich apoštolov. Ak sa v niektorom z týchto bodov mýlim, čo najpokornejšie podstúpim trest, ba ak to bude treba, prijmem aj trest smrti. (91) Keby to záviselo od mojej vôle alebo od môjho priania, určite by som sa osobne dostavil pred rímskeho biskupa. Pán ma však navštívil inak a poučil ma, že lepšie je poslúchať Boha než človeka.“ (67)

Záverom listu Viklef napísal: „Modlime sa k nášmu Bohu o také podnety pre nášho pápeža Urbana VI., aby ako na začiatku svojho úradu nasledoval aj s duchovenstvom Ježiša Krista v jeho živote a v správaní, aby účinne viedli ľudí k tomu, aby aj oni konali podobne“ (John Foxe, Acts and Monuments, zv. 3, str. 49,50).Viklef upozornil pápeža a jeho kardinálov na pokoru a skromnosť Ježiša Krista, čím nielen im, ale celému kresťanstvu ukázal, aký rozdiel je medzi Majstrom a nimi, jeho domnelými zástupcami.

Viklef nečakal iné, iba že za svoju vernosť bude musieť zaplatiť životom. Kráľ, pápež a biskupi sa spojili, aby sa ho zbavili. Zdalo sa, že o niekoľko mesiacov bude upálený. Jeho odvaha však zostala neotrasiteľná. Povedal: „Prečo hľadáte mučenícku korunu kdesi ďaleko? Kážte Kristovo evanjelium vysokým hodnostárom a mučeníctvo vás neminie. Mám žiť a mlčať?. Nie! Nech teda príde úder, očakávam ho“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 17, kap. 8).

Verného služobníka však ešte stále chránila Božia prozreteľnosť. Muž, ktorý po celý svoj život smelo obhajoval pravdu a ktorého život bol každodenne ohrozený, nemal sa stať obeťou nenávisti svojich protivníkov. Aj keď sa Viklef nikdy nesnažil chrániť sám seba, bdel nad ním sám Pán. Teraz, keď si jeho nepriatelia boli istí, že korisť majú v svojej moci, zasiahol Boh a vzal im ho z dosahu. Práve, keď sa v svojom lutterworthskom chráme chystal podávať večeru Pánovu, zasiahla ho mŕtvica a onedlho zomrel.

Viklefa povolal k dielu sám Boh. (92) Zveril mu Slovo pravdy a postaral sa mu aj o ochranu, aby sa Božie slovo dostalo k ľudu. Strážil jeho život a dbal o to, aby mohol pracovať dotiaľ, kým nepostaví pevné základy veľkého reformačného diela.

Viklef vyšiel zo šera temného stredoveku. Nemal predchodcu, ktorý by svojím dielom mohol usmerniť jeho reformačné zámery. Prišiel ako Ján Krstiteľ, aby splnil mimoriadne poslanie a stal sa hlásateľom nového obdobia. Sústava právd, ktorú predkladal, sa vyznačovala jednotou a úplnosťou. Neprekonali ju ani reformátori, ktorí prišli po ňom. Niektorí z nich ju nedosiahli ani o storočie po ňom. Šírka a hĺbka položených základov boli také rozsiahle a pevné, že sa na nich mohlo spoľahlivo ďalej stavať a jeho nasledovníci nemuseli na nich nič opravovať.

Viklefom začaté veľké hnutie, ktoré malo oslobodiť svedomie i zdravý rozum ľudí a národy zbaviť dlhodobej nadvlády Ríma, vychádzalo z Písma. Z neho vyvieral prúd požehnania, ktorý od 14. storočia po celé veky tiekol ako voda života. Viklef prijal Písmo bezvýhradnou vierou ako vnuknuté zjavenie Božej vôle, ako (68) spoľahlivé pravidlo viery a života. Na základe svojej výchovy pokladal rímsku cirkev za Božiu neomylnú autoritu a jej učenie a tradíciu s ich vývinom v priebehu tisícročia prijal s bezvýhradnou úctou. Od toho sa však odvrátil rozhodnutý poslúchať len sväté Božie slovo. Vyzýval ľud, aby uznal túto autoritu. Namiesto cirkvi hovoriacej prostredníctvom pápeža, vyhlásil za jedinú pravú autoritu Boží hlas, ktorý hovorí prostredníctvom Božieho slova. Učil, že Písmo je dokonalým zjavením Božej vôle a jej jediným vykladačom je Duch Svätý. Každý človek má teda osobným skúmaním Písma poznávať svoje povinnosti. Tým usmerňoval mysle ľudí od pápeža a rímskej cirkvi k Božiemu slovu. (93) Viklef bol jedným z najväčších reformátorov. Šírkou vzdelania, prenikavým myslením, neochvejným vyznávaním pravdy a odvahou pri jej obrane sa mu vyrovnal len málokto z tých, čo prišli po ňom. Život tohto prvého reformátora sa vyznačoval mravnou čistotou, neúnavnou usilovnosťou pri štúdiu i v práci, príkladnou poctivosťou, láskou a vernosťou. Všetky tieto vlastnosti prejavoval vo svojej službe v dobe duchovného temna a mravnej skazenosti.

Viklefov charakter je dôkazom, že Písmo sväté má účinnú výchovnú moc. Viklef sa len pod vplyvom Písma stal tým, čím bol. Snaha pochopiť slávne pravdy Božieho zjavenia rozširuje a umocňuje všetky schopnosti človeka. Rozvíja rozum, bystrí chápavosť a zlepšuje úsudok. Štúdium Písma zušľachťuje zmýšľanie, cítenie a túžby ľudského srdcia viac, než ktorékoľvek iné štúdium. Podnecuje cieľavedomosť, trpezlivosť, odvahu a silu; šľachtí povahu a posväcuje srdce. Úprimným a zbožným štúdiom Písma umožňujúcim spojenie ľudskej mysle s večnou mysľou Božou pomôže záujemcovi stať sa človekom bystrejšieho a výkonnejšieho intelektu, vznešenejších zásad, než aké kedy mohlo vzdelať štúdium čisto ľudskej múdrosti. Žalmista volá: „Výklad tvojich slov osvecuje, neskúsených robí rozumnými“ (Ž 119,130).

Učenie, ktoré hlásal Viklef, sa istý čas šírilo aj po smrti reformátora. Jeho stúpenci, známi ako viklefovci alebo lolardi prešli nielen Anglickom, ale rozišli sa aj do iných krajín s posolstvom evanjelia. Kazatelia pracovali ešte horlivejšie než predtým a ich kázne si prichádzali vypočuť veľké zástupy ľudí. Medzi obrátenými boli niektorí šľachtici, ba aj kráľova manželka. Na mnohých miestach sa zvyky ľudí prenikavo zmenili k lepšiemu a z kostolov zmizli modloslužobné symboly. Čoskoro však vypuklo kruté prenasledovanie všetkých, čo si za základ svojej viery zvolili Bibliu. (94) Anglickí vládcovia, ktorí si svoju moc chceli posilniť podporou Ríma, neváhali (69) obetovať životy reformátorov. Prvýkrát v dejinách Anglicka boli zapálené hranice tým, čo žili podľa evanjelia. Pribúdalo mučeníkov. Prenasledovaní a mučení zástancovia pravdy sa mohli odvolať len k Bohu. Tí, ktorých prenasledovali ako nepriateľov cirkvi a označovali za zradcov kráľovstva, tajne kázali ďalej, skrývali sa v chudobných domoch, v jaskyniach či iných tajných skrýšach.

Napriek zúrivému prenasledovaniu sa neprestávali ozývať úprimné upokojujúce hlasy, ktoré vytrvalo a trpezlivo protestovali proti prevládajúcej skazenosti cirkvi. Kresťania vtedajších čias poznali pravdu len čiastočne, no naučili sa milovať Božie slovo, žiť podľa jeho rád a ochotne preň trpieť. Mnohí z nich podobne ako veriaci v apoštolskej dobe vedeli pre Kristovo dielo obetovať svoj pozemský majetok. Tí, ktorí mohli zostať vo svojich príbytkoch, ochotne poskytovali prístrešie svojim prenasledovaným bratom, a keď neskôr sami prišli o príbytok, zmierili sa aj s údelom vyhnancov. Pravdou je aj to, že krutosť prenasledovateľov mnohých zastrašila a slobodu si vykúpili tým, že sa svojej viery vzdali. Títo ľudia vychádzali zo žalára v rúchu kajúcnikov na znak, že sa svojho bývalého presvedčenia verejne zriekli. Nebolo málo tých – a medzi nimi aj muži urodzeného pôvodu, poddaní a chudobní – ktorí v lolardských žalároch pri mučení i v plameňoch vydávali neohrozené svedectvo o pravde. Radovali sa z toho, že môžu mať „podiel na Kristovom utrpení“.

Keďže sa predstaviteľom cirkvi nepodarilo presadiť ich zámery za Viklefovho života, ich nenávisť neochabla ani vtedy, keď už jeho telo pokojne odpočívalo v hrobe. Po viac ako štyridsiatich rokoch od jeho smrti boli na základe rozhodnutia kostnického koncilu jeho kosti z hrobu vykopané, verejne spálené a popol z nich bol vysypaný do miestneho potoka. Istý spisovateľ napísal: (95) „Tento potok odniesol jeho popol do rieky Avon, rieka Avon do rieky Severn a rieka Severn do mora. Viklefov popol je teda symbolom jeho učenia, ktoré je dnes rozšírené po celom svete“ (T. Fuller, Church History of Britain, zv. 4, odd. 2, odst. 54). Jeho nepriatelia si sotva uvedomovali symboliku svojho pomstychtivého činu.Viklefove spisy priviedli v Čechách Jána Husa k rozhodnutiu odmietnuť mnohé bludy rímskej cirkvi a začať proces reformácie. V dvoch krajinách od seba takých vzdialených bolo teda zasiate semeno pravdy. Z Čiech sa potom vplyv reformácie rozšíril do ďalších krajín. Medzi ľuďmi sa prebudil záujem o Božie slovo, ktoré bolo pridlho zabudnuté. Božia ruka pripravovala cestu veľkej reformácii. (70) (96)