referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
Hus a Jeroným
Dátum pridania: 26.02.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jozotom
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 8 359
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 22.4
Priemerná známka: 3.01 Rýchle čítanie: 37m 20s
Pomalé čítanie: 56m 0s
 
Do Čiech sa semeno evanjelia dostalo už v 9. storočí. Biblia bola preložená do jazyka ľudu a v tomto jazyku sa konali aj verejné bohoslužby. Čím väčšia však bola pápežská moc, tým viac sa zatemňovalo Božie slovo. Zámer Gregora VII. pokoriť pýchu kráľov súvisel s jeho rovnakým úsilím podrobiť si ľud; preto vydal bulu zakazujúcu konať bohoslužby v staroslovanskom jazyku. Pápež vyhlásil: „Všemohúcemu sa zaľúbilo, aby sa bohoslužby konali v neznámom jazyku. Nedodržiavanie tohto pravidla bolo príčinou mnohého zla a kacírstva“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 1). Týmto nariadením Ríma svetlo Božieho slova pohaslo a ľud zostal v temnote. Boh sa však o svoj ľud predsa len postaral. Do Čiech sa následkom prenasledovania vo Francúzsku a v Taliansku uchýlilo mnoho valdenských a albingenských kresťanov. Aj keď sa neodvažovali kázať verejne, pôsobili tajne. Takto sa po stáročia udržiavala pravá viera.

V Čechách už pred vystúpením Husa povstávali muži, ktorí verejne poukazovali na skazenosť cirkvi a úpadok ľudu. Ich pôsobenie vzbudilo nielen veľkú pozornosť, ale vyvolalo aj strach cirkevných hodnostárov, ktorí poslov evanjelia začali prenasledovať. (97) Tí boli nútení konať bohoslužby v lesoch a vo vrchoch. Mnohí z nich prišli pri prenasledovaní aj o život. Po nejakom čase vyšiel príkaz upáliť každého, kto sa odchýli od rímskej bohoslužby. Títo kresťania obetovali svoj život v nádeji, že ich pravda zvíťazí. Jeden z tých, čo „učili, že spásu možno nájsť len vierou v ukrižovaného Spasiteľa“, pred smrťou vyhlásil: „Zúrivosť nepriateľov pravdy teraz nad nami víťazí, no navždy to tak nebude. Z pospolitého ľudu povstane bez meča a moci človek, ktorého nepremôžu“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 1). Lutherova doba bola ešte v pomerne ďalekej budúcnosti, no vyrastal niekto iný a jeho svedectvo proti Rímu malo prebudiť národy.

Ján Hus mal chudobný pôvod a smrť mu v mladosti vzala otca. Jeho veriaca matka pokladala zbožnosť a vzdelanie za najcennejšie bohatstvo, a preto sa svojmu synovi snažila zabezpečiť práve toto dedičstvo. Hus po ukončení štúdia v školách v blízkom domácom prostredí odišiel do Prahy ako štipendista študovať na pražskú univerzitu. Do Prahy ho odprevádzala jeho zbožná matka. Ako chudobná vdova nemohla dať svojmu synovi Jánovi nijaké hmotné (71) dary, ale pred Prahou pokľakla vedľa syna, ktorý stratil otca, a vyprosovala preňho požehnanie od Otca nebeského. Zrejme si ani neuvedomovala, ako Boh vypočuje jej modlitbu.

Hus na univerzite čoskoro upozornil na seba neúnavnou usilovnosťou a rýchlym pokrokom. Svojím bezúhonným životom, ako aj vľúdnosťou a priateľským správaním si získal všeobecnú vážnosť. Bol úprimným príslušníkom rímskej cirkvi a vrúcne hľadal duchovné požehnanie, ktoré cirkev sľubovala. Pri výročných sviatkoch chodil na spoveď, obetoval posledné mince zo svojho chudobného mešca, zúčastnil sa na procesiách, aby získal sľubované odpustky. Po skončení univerzitných štúdií sa stal kňazom. (98) Rýchlym postupom sa dostal až na kráľovský dvor. Na univerzite, na ktorej študoval, sa stal profesorom a neskôr aj rektorom. V priebehu niekoľkých rokov bol skromný štipendista pýchou krajiny a jeho meno malo ohlas v celej Európe.

Hus však začal svoje reformačné dielo na inom poli. Niekoľko rokov po vysvätení za kňaza sa stal kazateľom v Betlehemskej kaplnke v Prahe. Zakladateľovi tejto kaplnky veľmi záležalo, aby sa Božie slovo kázalo v jazyku ľudu. Aj keď Rím proti tomu brojil, v Čechách takéto kázanie nikdy celkom nevymizlo. Dôsledkom neznalosti Písma sa medzi obyvateľstvom všetkých vrstiev rozšírili tie najhoršie neresti. Hus tieto neprístojnosti rázne karhal a s odkazom na Božie slovo presadzoval zásady pravdy a čistoty, ktoré hlásal.

Pražský rodák Jeroným, ktorý sa neskôr stal Husovým blízkym spolupracovníkom, priniesol z Anglicka Viklefove spisy. Anglická kráľovná, ktorá prijala Viklefovo učenie, bola českou princeznou a jej zásluhou sa vplyv anglického reformátora rozšíril v jej rodnej zemi. Hus si so záujmom prečítal Viklefove spisy. Veril, že ich autor je úprimný kresťan a reformné úsilie, ktoré presadzoval, sa mu páčilo. Aj keď si to neuvedomil, nastúpil cestu, ktorá ho odviedla ďaleko od Ríma.

Približne v tom istom čase prišli do Prahy dvaja anglickí stúpenci reformných právd, ktoré prišli šíriť do tejto vzdialenej krajiny. Svoje pôsobenie začali verejným útokom na pápežskú autoritu, ale úrady ich čoskoro umlčali. Keďže sa nechceli vzdať svojho zámeru, museli sa uchýliť k iným metódam. Títo kazatelia boli aj dobrí maliari, rozhodli sa zužitkovať svoje umenie. Na verejnom mieste namaľovali dva obrazy. Jeden predstavoval Ježiša Krista, (99) ako vchádza do Jeruzalema „tichý a sediaci na oslici“ (Mat 21,5), v sprievode svojich chudobne oblečených a bosých učeníkov. Na druhom obraze (72) sa na vyzdobenom koni niesol pápež oblečený v drahom rúchu s trojitou korunou na hlave, v sprievode trubačov, skvostne oblečených kardinálov a prelátov.

Toto obrazné kázanie upútalo pozornosť príslušníkov všetkých stavov. Na obrazy sa chodilo dívať mnoho ľudí. Mravné posolstvo týchto malieb sa nedalo prehliadnuť. Na mnohých hlboko zapôsobil rozdiel medzi tichosťou a pokorou Ježiša Krista na jednej strane a pýchou a spupnosťou pápeža, ktorý sa vydával za Kristovho služobníka, na strane druhej. V Prahe vypukli veľké nepokoje a cudzinci po krátkom čase usúdili, že v záujme vlastnej bezpečnosti musia mesto opustiť. Pražania však na posolstvo ich malieb nezabudli. Obrazy hlboko dojali aj Jána Husa a viedli ho k hlbšiemu skúmaniu Písma a Viklefových spisov. Hoci ešte nebol rozhodnutý prijať všetky Viklefom navrhnuté reformy, jasnejšie poznával pravú povahu pápežstva a s ešte väčšou horlivosťou karhal pýchu, ctibažnosť a skazenosť kňazskej vrchnosti.

Z Čiech sa svetlo šírilo do Nemecka. Nepokoje na pražskej univerzite spôsobili, že z Prahy odišli stovky nemeckých študentov. Mnohí z nich sa pod vplyvom Jána Husa prvýkrát zoznámili s Bibliou a po návrate domov šírili evanjelium vo svojej krajine.

Zvesti o tom, čo sa deje v Prahe, nemohli obísť Rím a Hus onedlho dostal výzvu, aby sa dostavil pred pápeža. Vyhovieť pozvaniu znamenalo vydať sa na istú smrť. Český kráľ a kráľovná, univerzita, šľachta a úradníci poslali pápežovi spoločnú žiadosť, aby Hus smel zostať v Prahe a zodpovedať sa prostredníctvom zástupcu. Namiesto toho, aby pápež žiadosti vyhovel, rozhodol sa Husa súdiť a odsúdiť sám a nad celou Prahou vyhlásil kliatbu. (100)

V tých časoch sa podobný rozsudok pokladal za všeobecnú pohromu. Obrady, ktoré kliatbu sprevádzali, mali medzi ľuďmi vzbudiť hrôzu a strach. Ľud považoval pápeža za zástupcu samého Boha, ktorý drží v ruke kľúče neba i pekla a má moc udeľovať časné i večné tresty. Ľudia verili, že nebeská brána je mŕtvym z krajiny postihnutej kliatbou zatvorená, a teda do večnej blaženosti nemôžu vojsť, kým pápež kliatbu milostivo neodvolá. Na znamenie tejto strašnej pohromy pápež zakázal vykonávať všetky náboženské obrady. Kostoly boli zavreté. Svadobné obrady sa konali pred kostolmi. Mŕtvych, ktorým bol pohreb do posvätnej pôdy odmietnutý, pochovávali bez cirkevných obradov v priekopách alebo na poliach. Rím sa pokúšal ovládnuť svedomie ľudí takými opatreniami, ktoré pôsobili na ľudskú predstavivosť. (73)

V Prahe bolo rušno. Mnohí odsudzovali Husa, že je príčinou všetkého nešťastia, a žiadali, aby bol vydaný Rímu na potrestanie. Hus na čas z Prahy odišiel a uchýlil sa do svojho rodného kraja. Priateľom, ktorí zostali v Prahe, napísal: „Ak som od vás odišiel, potom preto, že som chcel nasledovať príkaz a príklad Ježiša Krista, aby som zlomyseľníkom nedával príležitosť, aby na seba privolávali večnú záhubu a aby som sa spravodlivým nestal príčinou utrpenia a prenasledovania. Utiahol som sa nakoniec aj z obavy, že by kňazi mohli na dlhší čas zakázať zvestovanie Božieho slova medzi vami. Neutiekol som teda preto, aby som tým zaprel pravdu; veď práve kvôli nej som s Božou pomocou ochotný aj zomrieť“ (Bonnechose, The reformers before the Reformation, zv. 1, str. 87). Hus však vo svojom úsilí neustal, cestoval krajom a kázal ochotne počúvajúcim zástupom. Opatrenie, ktorým chcel pápež hlásanie evanjelia zastaviť, pomohlo ho vlastne rozšíriť. „Veď nič nemôžeme robiť proti pravde, ale len za pravdu“ (2 Kor 13,8). (101)
 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.