„Zdalo sa, že v tomto období Husovho života prebiehal v jeho mysli bolestný zápas. Aj keď sa ho cirkev snažila svojím hromobitím zastrašiť, Hus nepopieral jej autoritu. Rímsku cirkev stále pokladal za Kristovu nevestu a pápeža za predstaviteľa a zástupcu Boha. Hus brojil proti zneužívaniu moci, nie proti samému princípu. To vyvolalo prudký spor medzi presvedčením, ku ktorému dospel úvahou, a hlasom jeho svedomia. Ak je – ako veril – cirkevná moc spravodlivá a neomylná, ako je možné, že cíti nutnosť neposlúchnuť ju? Poznal, že by sa dopustil hriechu, keby ju poslúchol. Prečo by však poslušnosť neomylnej cirkvi mala viesť k takému rozporu? To bol problém, ktorý nevedel rozriešiť; to bola pochybnosť, ktorá ho znepokojovala každú chvíľu. Najbližšie sa k riešeniu dostal úvahou, že situácia je obdobná, ako bola za čias Spasiteľa, keď sa kňazi spreneverili svojmu poslaniu tým, že svoju oprávnenú autoritu zneužívali na neoprávnené ciele. Preto sa na riešenie svojho problému rozhodol uznať zásadu, ktorú radil prijať aj iným ľuďom – že totiž svedomie sa má riadiť príkazmi Písma pochopenými rozumom. Inak povedané: jediným neomylným vodcom je Boh hovoriaci v Písme svätom, nie cirkev, ktorá hovorí prostredníctvom kňazov“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 2).
Keď sa po čase situácia v Prahe upokojila, Hus sa vrátil do svojej Betlehemskej kaplnky a s ešte väčšou horlivosťou a odvahou pokračoval v kázaní Božieho slova. Jeho nepriatelia mali moc a neodpočívali, no kráľovná, ako aj mnohí šľachtici a značná časť ľudu stáli na jeho strane. Pri porovnávaní jeho čistého a povznášajúceho (74) učenia a jeho posväteného života s dogmami, ktoré hlásali predstavitelia rímskej cirkvi, ako aj s chamtivosťou a prostopašnosťou ich života si svoju náklonnosť k Husovi pokladali za veľkú česť.
Dovtedy bol Hus vo svojom úsilí osamotený. Teraz sa však k nemu a k jeho reformnému úsiliu pridal Jeroným, ktorý za svojho pobytu v Anglicku prijal Viklefovo učenie. (102) Títo dvaja muži odteraz pracovali ruka v ruke, takže ich nerozdelila ani smrť. Jeroným bol muž výnimočne bystrý, výrečný, učený a obdivuhodne nadaný. Hus však skôr vynikal vlastnosťami, ktoré stvárňujú pravý charakter. Jeho uvážlivá súdnosť tlmila impulzívneho Jeronýma, ktorý si Husa vážil a prijímal jeho rady. Ich spoločným úsilím sa reformácia šírila rýchlejšie.
Boh osvietil myseľ týchto vyvolených mužov a odhalil im mnohé bludy Ríma. Hoci vo svojej dobe nedostali plné svetlo určené svetu, Boh prostredníctvom svojich služobníkov vyvádzal ľudstvo z temnoty rímskej cirkvi. Keďže im v ceste stálo mnoho prekážok, Boh ich viedol krok za krokom tak, aby ich vedeli prekonať. Na pochopenie a prijatie plného svetla nemohli byť ani pripravení. Keby ich bolo úplne osvietilo, boli by sa od neho odvrátili ako tí, čo pridlho žili v temnote a zrazu ich zalial jas žiarivých lúčov poludňajšieho slnka. Preto Boh odhaľoval priekopníkom reformácie svetlo len pomaly, podľa toho, ako ho ľudia vedeli prijať. V nasledujúcich storočiach mali prísť ďalší verní pracovníci, ktorí ľudí povedú ďalej cestou nápravy.
Rozkol v cirkvi sa stále prehlboval. O moc zrazu zápasili traja pápeži a ich súperenie miatlo kresťanov a uvoľnilo hrádze zločinnosti. Pápeži nezostali len pri tom, že sa vzájomne preklínali, použili aj zbrane. Každý z nich sa snažil nakúpiť ich čo najviac a získať aj vojakov. Na to však potrebovali peniaze. Na nákup zbraní sa neštítili speňažiť rôzne výhody, úrady i cirkevné požehnania (pozri Dodatok č. 16). Aj kňazi šli v šľapajach svojich nadriadených. V snahe pokoriť odporcov a posilniť vlastnú moc sa uchyľovali nielen k svätokupectvu, ale aj k násiliu. Deň čo deň s väčšou odvahou karhal Hus ohavnosti, ktoré sa trpeli v mene náboženstva. Verejne obviňoval predstaviteľov cirkvi, že príčinou tohto hrozného stavu kresťanstva sú predsa oni sami. (103)
Znova sa zdalo, že Praha sa ocitla na pokraji krvavého sporu. Boží služobník bol podobne obvinený ako Boží prorok z dávnej minulosti, „čo do záhuby vedie Izrael“ (1 Kráľ 18,17). Mesto sa znova dostalo pod kliatbu a Hus sa opäť uchýlil do svojho rodného kraja. Svedectvo, ktoré tak verne šíril zo svojej milovanej Betlehemskej (75) kaplnky, bolo umlčané. Teraz mal z vyššej tribúny osloviť celé kresťanstvo, skôr než za pravdu položí svoj život.
Kvôli náprave neprístojností, ktoré tiesnili Európu, bol do Kostnice zvolaný všeobecný cirkevný snem. Na prianie cisára Zigmunda ho zvolal Ján XXIII., jeden z trojice súperiacich pápežov. Žiadosť o zvolanie snemu nebola pápežovi Jánovi príliš po vôli, lebo jeho povahové vlastnosti a spáchané skutky by sotva zniesli prieskum, aj keby ho robili preláti tak mravne uvoľnení, ako vtedy cirkevní hodnostári naozaj boli. Pápež Ján XXIII. sa však neodvážil protirečiť vôli cisára Zigmunda (pozri Dodatok č. 17).
Hlavným zámerom snemu bolo odstrániť rozkol v cirkvi a vyplieniť kacírstvo. Preto bol pred snem okrem oboch vzdoropápežov predvolaný aj Ján Hus ako hlavný šíriteľ nových názorov. Vzdoropápeži sa z obavy o vlastnú bezpečnosť na sneme osobne nezúčastnili, ale každý z nich poslal svojho vyslanca. Pápež Ján bol síce navonok zvolávateľom snemu, na zasadanie však prišiel plný nedôvery, pretože cisára podozrieval, že ho chce zosadiť. Obával sa, že sa bude musieť zodpovedať za neresti, ktorými zneuctil pápežskú korunu, a za zločiny, ktorých sa dopustil, aby ju získal. Do Kostnice však predsa len prišiel, a to s veľkou pompou, v sprievode najvyšších cirkevných hodnostárov a dvoranov. Vítať ho prišlo celé duchovenstvo, ako aj predstavitelia mesta s veľkým zástupom mešťanov. Štyria prední konšeli niesli nad ním zlatý baldachýn a jeden z hodnostárov ho predchádzal s hostiou. Pohľad na kardinálske a šľachtické rúcha bol vzrušujúci.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie