Onedlho ho znova zavolali pred koncil. Jeho odvolanie sudcov neuspokojilo. Ich krvilačnosť, povzbudená preliatou Husovou krvou, si žiadala nové obete. Jeroným si mohol zachrániť svoj život len tým, že sa poznanej pravdy bezvýhradne zriekne. Rozhodol sa však, že svoju vieru vyzná a v ohni na hranici bude nasledovať svojho brata spolumučeníka.
Svoje predchádzajúce odvolanie vzal teda späť a ako človek odsúdený na smrť požiadal, aby sa smel obhajovať. Preláti sa obávali jeho slov, a preto trvali na tom, aby pravdivosť vzneseného obvinenia len potvrdil alebo poprel. Jeroným sa proti takejto tvrdosti a nespravodlivosti ohradil: „Celých tristoštyridsať dní ste ma držali v najstrašnejšom žalári, plnom špiny a odporného pachu, pri nedostatku toho najpotrebnejšieho, a teraz ma privádzate sem a nechcete ma vypočuť, a pritom ste vypočuli mojich úhlavných nepriateľov... Ak ste naozaj múdri, ak ste svetlom sveta, dbajte, aby (81) ste nehrešili proti spravodlivosti. Čo sa týka mňa, som len slabý smrteľník a môj život má len nepatrný význam. Ak vás teda pred vynesením nespravodlivého rozsudku varujem, hovorím to skôr v záujme vašom než vo svojom“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 146,147).
Keď Jeronýmovi nakoniec vyhoveli, pokľakol pred sudcami a modlil sa, aby mu Boží Duch usmerňoval myšlienky a slová, aby nepovedal nič, čo by nezodpovedalo pravde alebo čo by nebolo dôstojné jeho Majstra. V ten deň sa pri ňom splnil Pánov prísľub, ktorý dal svojim učeníkom: „Aj pred vladárov a kráľov vás budú vodiť pre mňa. Keď vás vydajú súdu, nestarajte sa, čo a ako máte hovoriť, lebo v tej chvíli vám bude dané, čo povedať. Veď to budete hovoriť nie vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mat 10,18-20).
Jeronýmove slová vyvolali úžas a obdiv aj jeho nepriateľov. (112) Celý rok bol v žalári, kde nemal možnosť čítať, ba ani vidieť a kde prežíval veľké telesné útrapy a duševnú úzkosť. No napriek tomu sa jeho dôkazy vyznačovali takou logikou a pádnosťou, ako keby bol mal možnosť nerušene študovať. Svojim poslucháčom pripomenul celý rad svätých mužov, ktorých odsúdili nespravodliví sudcovia. Takmer v každej generácii sa nájdu tí, čo chcú povzniesť svojich súčasníkov a za to sú tupení a odsudzovaní. Neskôr sa však ukáže, že si vlastne zaslúžili úctu. Veď aj Krista odsúdil nespravodlivý súd ako zlosyna.
Keď Jeroným pred časom svoje názory odvolával, vyslovil aj súhlas, že rozsudok, ktorý Husa odsúdil, bol spravodlivý. Teraz však vyhlásil, že to ľutuje a o nevine a svätosti tohto mučeníka povedal: „Poznal som ho od detstva. Bol to mimoriadne skvelý, spravodlivý a svätý muž; bol odsúdený napriek tomu, že bol nevinný. Ja som tiež pripravený zomrieť. Nezľaknem sa múk, ktoré mi pripravujú moji nepriatelia. Nezľaknem sa falošných svedkov, ktorí sa jedného dňa budú musieť zodpovedať za svoje klamstvá pred veľkým Bohom, ktorého nemožno oklamať“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 151).
Jeroným sa v sebaobvinení pokarhal za to, že zaprel pravdu: „Ani jeden z hriechov mojej mladosti ma tak neťaží a nevyvoláva také ostré výčitky, ako ten, ktorý som spáchal na tomto osudnom mieste tým, že som schválil nespravodlivý rozsudok, vynesený nad Viklefom a nad svätým mučeníkom Jánom Husom, mojím učiteľom a priateľom. Áno, s hrôzou priznávam a vyhlasujem, že som potupne stratil odvahu, keď som zo strachu pred smrťou zatratil ich učenie. Preto prosím... všemohúceho Boha, aby mi ráčil odpustiť hriechy a obzvlášť tento zo všetkých najohavnejší.“ Ukázal na svojich sudcov (82) a dôrazne povedal: „Viklefa a Jána Husa ste odsúdili nie preto, že otriasli učením cirkvi, ale jednoducho preto, že karhali hanebnosti duchovných, ich honosnosť, pýchu a všetky neresti prelátov a kňazov. (113) To, čo tvrdili a čo nemožno vyvrátiť, tvrdím a hlásam i ja.“
Hnevom rozochvení preláti prerušili jeho reč a volali: „Čo treba ešte ďalej dokazovať? Na vlastné oči tu vidíme najzatvrdilejšieho kacíra.“ Jeroným bez ohľadu na vravu zvolal: „Akože? Nazdávate sa azda, že sa ja bojím zomrieť? Celý rok ste ma držali v strašnom žalári, v hroznejšom než sama smrť. Krutejšie ste so mnou zaobchádzali než Turci, Židia alebo pohania, takže mi telo doslova zaživa odhnívalo od kostí; no napriek tomu sa nesťažujem, lebo nárek nesluší človekovi zmužilého srdca a ducha. Musím však vysloviť svoj úžas nad veľkým barbarstvom voči kresťanovi“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 151-153).
Znova sa strhla búrka zlosti a Jeronýma rýchlo odvliekli do žalára. Medzi prítomnými boli však takí, na ktorých Jeronýmove slová hlboko zapôsobili, a tí mu chceli zachrániť život. Títo cirkevní hodnostári ho navštívili a naliehavo žiadali, aby sa koncilu podriadil. Predstavili mu tie najvýhodnejšie vyhliadky ako odmenu za to, že prestane brojiť proti Rímu. Jeroným však zostal neoblomný ako jeho Pán, keď mu bola ponúknutá sláva sveta.
Odpovedal: „Dokážte mi z Písma, že sa mýlim a ja odvolám.“ „Písmo sväté!“ – zvolal ktosi z tých, čo ho prišli presviedčať. „Dá sa azda všetko zdôvodniť Písmom? Kto mu môže bez výkladu cirkvi rozumieť?“ Jeroným odvetil: „Sú azda ľudské tradície vierohodnejšie než evanjelium nášho Spasiteľa? Apoštol Pavol nenabádal svojich čitateľov, aby poslúchali ľudské tradície, ale vyzval ich, aby skúmali Písmo.“ „Protivník odpovedal: Si kacír; ľutujem, že som sa s tebou tak dlho prel. Vidím, že ťa ovláda diabol“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 10).
Čoskoro bol nad Jeronýmom vynesený rozsudok. Bol vyvedený na to isté miesto, na ktorom skončil svoj život Ján Hus. (114) Cestou si spieval a z jeho tváre vyžarovala radosť a pokoj. Svoj pohľad upieral na Krista a prestal sa báť smrti. Keď sa kat chystal zapáliť hranicu spoza jeho chrbta, Jeroným mu povedal: „Len smelo predstúp a oheň zapáľ pred mojím zrakom. Keby som sa bál, nebol by (83) som tu.“
Posledné slová, ktoré povedal, keď už okolo neho šľahali plamene, bola modlitba. „Pane, všemohúci Otče, zľutuj sa nado mnou a odpusť mi moje hriechy, lebo ty vieš, že som vždy miloval tvoju pravdu“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 168). Jeho hlas stíchol, ale pery sa modlili ďalej. Keď oheň dokonal svoje dielo, nepriatelia vzali jeho popol aj s vrstvou zeme, na ktorej popol vychladol, a vysypali ho, ako predtým popol Jána Husa, do Rýna.
Tak zomreli verní šíritelia svetla, ale svetlo pravdy, ktorú hlásali a svetlo ich hrdinského príkladu, sa nedalo zhasiť. Podobne márne by sa ľudia snažili obrátiť slnko na jeho dráhe, ako nemohli stlmiť lúče nového dňa, ktorý svetu práve vtedy svitol.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie