Milan Rúfus životopis

Narodil sa 10. decembra 1928 v Závažnej Porube v rodine murára. Do ľudovej školy chodil v rodisku, zmaturoval roku 1948 na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1948–1952 študoval slovenčinu a dejepis na FF UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte UK ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971–1972 pôsobil na univerzite v Neapole. Žije na dôchodku v Bratislave.

Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme (1956), ktorá znamenala výrazný posun dobového chápania poézie. Svoje juvenílie, ktoré predchádzali knižnému debutu, publikoval až o mnoho rokov neskôr v zbierkach Chlapec (1966) a Chlapec maľuje dúhu (1974).

Silné sociálne cítenie i tematické zázemie pre svoju tvorbu preukázal v zbierkach Zvony (1968) a Ľudia v horách (1969). Básne druhej uvádzanej zbierky inšpirovala fotografická tvorba M. Martinčeka. Túto tematiku i poetiku ešte výraznejšie rozvinul v zbierkach Stôl chudobných (1972), Kolíska (1972 – s fotografiami M. Martinčeka), Kolíska spieva deťom (1974) a Hora (1978 opäť s fotografiami M. Martinčeka). Jeho básňami sú sprevádzané i komorné výtvarné monografie M. A. Bazovského Hľadanie obrazu (1973) a Ľ. Fullu Hudba tvarov (1977). Inšpirovaný slovenskou ľudovou slovesnosťou z Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského a ich humanistickým posolstvom básnicky stvárnil mnohé slovenské rozprávky. Vyšli v zbierkach Kniha rozprávok (1975) a Sobotné večery (1979). Pridŕžajúc sa základnej epickej stavby rozvinul v nich metaforiku rozprávok a zvýraznil viacrozmernosť ich ideového odkazu, ktorý nekompromisne nadŕža slabým, ponižovaným a utláčaným. K tejto téme sa ešte vrátil v knihách adresovaných len detskému čitateľovi Rozprávočka veselá ostaň ešte s nami (1985) a Lupienky z jabloní (1993). Básnickou úvahou nad zmyslom života a ľudského údelu, ako aj nad zmyslom tvorby a tvorivosti je skladba Óda na radosť (1981). Do detstva sa tematicky vrátil v zbierke Studnička (1986). V lyrickom dialógu s dieťaťom v nej konfrontuje svoju životnú skúsenosť so stále prítomným zázrakom detského vnímania sveta a z neho vyplývajúcich otázok pre dospelých. Hľadaním nezvratných istôt v živote človeka a básnikovou pripravenosťou niesť spoluzodpovednosť za ľudské úsilie sa vyznačuje básnická zbierka Prísny chlieb (1987).

Zavŕšením básnického stvárnenia slovenských ľudových rozprávok a triptychovým uzavretím tejto tematiky je kniha Tiché papradie (1990). V knihe Dve osudové (1991) spojil svoje eseje Štyri epištoly k ľuďom z roku 1968 s básnickou skladbou Murárska balada, ktorá je zovšeobecnením konkrétnych osudov básnikovho rodu. Kniha je ilustrovaná výtvarnými dielami básnikovho liptovského spolurodáka Kolomana Sokola. Knihou lyrických miniatúr s poetologickým pozadím kresťanských modlitieb je zbierka Modlitbičky (1992), ktorá vyšla vo viacerých reedíciách, ako aj s rozšíreným obsahom pod názvom Nové modlitbičky (1994). Podobnú tematiku, no s motivickým zázemím dialógu dieťaťa a otca, má aj kniha Pamätníček Modlitby za dieťa (1995). Filozoficko–meditatívny charakter má básnická zbierka Neskorý autoportrét (1992), v ktorej básnik sumuje prežitú skutočnosť, rovnako ako zbierka Čítanie z údelu (1996). Nevinnosť ako prísľub vytúženej harmónie stíšeným hlasom oslavuje v osobnej básnickej spovedi Žalmy o nevinnej (1998).

Poézia M. Rúfusa vyšla v priebehu rokov vo viacerých výberoch (Triptych – 1969, Básne – 1972, 1975, A čo je báseň – 1978 a i). Je aj autorom kníh esejí Človek, čas a tvorba (1968), Štyri epištoly k ľuďom (1969) a O literatúre (1974), Epištoly staré a nové (1996). V prekladateľskej tvorbe sa venoval českej a ruskej poézii i dráme. Z nórčiny preložil dramatickú báseň H. Ibsena Peer Gynt (1966), zo španielčiny výber z poézie klasika kubánskej literatúry J. Martího (Znamenie života, 1988). Takisto prebásnil Knihy žalmov (1991) a Jeremiášov nárek (1998).