Pablo Picasso životopis a Kubizmus

Pablo Picasso (vlastným menom Pablo Ruiz y Picasso) sa narodil 25. októbra 1881 v andalúzskom meste Malaga. Jeho otec bol učiteľom kreslenia a on dával svojmu synovi i prvé lekcie. Keď sa rodina v roku 1896 presťahovala do Barcelony, kde sa Picassov otec stal inšpektorom na Akadémii umenia, prijali na štúdium na tejto akadémii i pätnásťročného Pabla Už v tomto období vystavoval v Barcelone svoje prvé diela, ktoré neskôr zavrhol ako staromódne a sentimentálne. Prechodne ho ovplyvnila secesia a diela nórskeho maliara Edvarda Muncha. Na jeseň roku 1900 podnikol prvú cestu do Paríža, kde sa akurát konala svetová výstava. Najviac na mladého Picassa zapôsobili diela majstrov ako Toulousa-Lautreca, Delacroixa, Daumiera, Degasa, Steinlena i Van Gogha vystavené v Louvri. V Paríži si však na živobytie zarobiť nedokázal, a tak sa po niekoľkých mesiacoch musel vrátiť domov. Tu došlo k roztržke medzi ním a jeho otcom, ktorý sa obával, že zo syna nič nebude. Po nej sa Pablo rozhodol prijať dievčenské meno jeho matky – Picasso, ktorá mu verila a podporovala ho i v umení. Na jar roku 1901 Picasso opäť prišiel do Paríža, kde sa zoznámil s Vollardom, významným obchodníkom s obrazmi, ktorý jeho maľby vystavil, no nemali nijaký úspech. Picasso vtedy maľoval najmä v melancholických odtieňoch modrej. Preto sa toto obdobie jeho tvorby nazýva i „modré obdobie“ a trvalo do roku 1904. V tomto období prevládajú diela vyjadrujúce melancholické naladenie, zobrazujúce izolované figúry, výraznú bezmocnosť a smútok. Hoci v tom čase jeho diela vôbec nezaujali, dnes patria z jeho tvorby medzi umelecky najhodnotnejšie. Avšak i teraz sa Picasso dostáva do finančnej tiesne, a tak je nútený sa opäť vrátiť domov. Ani pri treťom pobyte v Paríži sa mu nedarilo lepšie, no i napriek tomu sa roku 1904 rozhodol navštíviť veľkomesto a vtedy sa mu konečne podarilo uchytiť sa. Roku 1905 v jeho tvorbe začínajú dominovať odtiene ružovej („ružové obdobie“). Témy na ňu nachádzal najmä vo svete cirkusu (Rodina artistov s opicou a Harlekýnova rodina), dominujú figúry, ktoré sa vedia presadiť. Červená znamenala pre Picassa ako farba krvi symbol života. Zoznámil sa s Matissom a súrodencami Leom a Gertrudou Steinovcami z Ameriky, ktorí mu verili a kúpili niekoľko jeho diel. Ešte dôležitejšie však bolo, že v D. H. Kahnweilerovi, mladom obchodníkovi s umením nemeckého pôvodu, našiel nadšenca, ktorý sa začal zameriavať na predaj jeho obrazov a pokúsil sa ešte pred rokom 1914 presadiť ho i v zahraničí.

Picasso sa začal intenzívne zaoberať prácami Cézanna, „otca moderného umenia“. André Malraux dokonca neskôr napísal, že Picasso je Cézannovým žiakom. Roku 1907 sa Picasso podieľal spoločne s Georgesom Braqueom na vzniku kubizmu, ktorý znamenal začiatok umenia vtedy už i tak považovaného za zblúdilé. Bol to umelecký smer zakladajúci sa na zobrazovaní predmetov každodenného života, figúr a krajiny v kubických a geometrických základných tvarov. V roku 1906 až 1907 namaľoval Slečny z Avignonu, prvé svoje kubistické – teda i revolučné dielo, ktoré znamenalo koniec realizmu a tradičného narábania s formami a farbami. Tento obraz vyvolal vo verejnosti veľký rozruch, mnohí i pochybovali o Picassovom duševnom zdraví. Ten sa i vo svojej ďalšej tvorbe pridŕžal kubizmu, pričom sa čiastočne priblížil k úplnej abstrakcii. Okolo roku 1910 vytvorili Braque a Picasso niekoľko koláží. Asi od roku 1912 v Picassovej tvorbe nastupuje druhé, syntetické obdobie kubizmu. Napriek tomu však nepripustil, aby sa kubistické poňatie videnia a maľovania stalo dogmou, a kreslil, maľoval a tvoril i precízne realistické portréty. Jedným z nich je i portrét jeho prvej manželky Oľgy. Kubizmus však pre neho naďalej ostal jedným z možných spôsobov vyjadrenia skutočnosti. Pritom sa často posmieval snahám kritikov a znalcov výtvarného umenia vysvetľovať jeho kubistické obrazy. „Nikto nie je schopný vysvetliť moje obrazy, ja sám ich neviem vysvetliť,“ hovoril. „Hľadať zmysel kubistického obrazu je chybou. Veď ani spevu vtákov nerozumieme. Na svete je toľko vecí, ktoré akceptujeme, i keď ich nevieme vysvetliť. Kiežby ľudia pochopili, že umelec tvorí z vnútornej potreby, ktorú si sám nevie vysvetliť. Myslím si, že ľudia by mali prestať s hľadaním vysvetlení, radšej by mali spontánne vnímať, čo zobrazuje.“
Picasso niekoľko rokov (1917-1924) spolupracoval so slávnym ruským baletom S. Ďaglieva, pre ktorý navrhoval scénu. Začiatok dvadsiatych rokov sa v jeho tvorbe označuje za obdobie neoklasicizmu. V tomto období maľoval kypré ženy a skupinky žien, ako napríklad Tri ženy pri prameni. Ani surrealizmus ho nenechal ľahostajným. Po roku 1930 v jeho tvorbe však už nemožno rozlišovať charakteristické obdobia. Už vôbec nepripúšťal, že by ho mohol obmedziť nejaký smer v umení. Vo svojej tvorbe strieda najrozličnejšie formy a prostriedky vyjadrovania. K najvýznamnejším prácam z tridsiatych rokov patrí súbor rytín Minotauromachia, a najmä jedinečná kompozícia Guernica, ktorá vznikla pod dojmom bombardovania španielskeho mesta Guernica Hitlerovou légiou Condor.

Toto jedno z jeho najvýznamnejších diel je plné strachu a zmätku, hnevu a súcitu, na ploche 27 štvorcových metrov tvorí modernú apokalypsu vytvorenú kontrastom čiernej a bielej farby. „Až po okraj sa naplnil hnevom a žiaľom a vylial ich na tento obraz, takže na diváka útočí virvar myšlienok a pocitov, prekliatia a súcitu. Táto maľba nemá byť pastvou pre oči,“ uviedol Georg R. Mac, keď videl Picassovu Guernicu. Sám autor vtedy poznamenal: „Nie, maľovanie nie je iba na dekoráciu izieb, je to nástroj boja, ofenzívny i defenzívny. V tomto období národného socializmu Picassa oficiálni posudzovatelia umenia dôrazne odmietali, čo ho však neodradilo a ešte odvážnejšie to demonštruje svojim zotrvaním v Paríži i počas nemeckej okupácie počas druhej svetovej vojny. Postavila sa proti nemu i tlač, bol sledovaný a jeho diela sa nesmeli vystavovať na verejnosti. Po skončení vojny sa začal viac politicky angažovať. Vstúpil do komunistickej strany. Ako umelec sa intenzívne venoval litografii a, čo bolo nezvyčajné, aj keramike. Vo Vallauris pri Cannes mal ateliér na keramiku. Roku 1956 si kúpil vilu pri Cannes a definitívne sa presťahoval na pobrežie Stredozemného mora. Tam žil ešte takmer dve desaťročia v nepretržitej činnosti a až do konca života nepoľavil vo svojich umeleckých aktivitách. Maľoval dokonca aj v noci pred svojou smrťou. Len roku 1968 ako osemdesiatročný vytvoril 347 rytín.
Pablo Picasso posledný raz vydýchol ráno 8. apríla 1973 v Mougins pri Cannes vo veku deväťdesiatjeden rokov. Zanechal po sebe viac ako desaťtisíc malieb, asi štyridsaťtisíc kresieb, asi dvetisíc grafických predlôh pre tlač, okrem toho plastiky, keramiku a iné umelecké predmety. Takýmto plodným mohol byť iba človek v neprestajnej činnosti, posadnutý nikdy nevyhasínajúcou túžbou tvoriť. Ak raz povedal, že nemôže žiť, ak celý svoj čas nevenuje umeniu, bola to v jeho prípade skutočnosť. No nie však nepredstaviteľne veľký rozsah tvorby, ale epochálny význam mnohých jeho diel mu vydláždil cestu do nesmrteľnosti. Použitá literatúra: Dejiny Európy

Dejiny umenia (J. Pijoan)

Kronika ľudstva

Ľudia, ktorí zmenili svet

Učebnica estetickej výchovy pre 1. ročník stredných škôl.