Dominik Tatarka životopis

Narodil sa 14. 3. 1913 v Plevníku–Drienovom. Základnú školu vychodil v Plevníku, gymnázium začal študovať v Nitre, maturoval roku 1934 na Čsl. reálnom gymnáziu v Trenčíne. V štúdiu pokračoval v rokoch 1934–1938 na Filozofickej fakulte KU v Prahe (odbor slovenčina – francúzština) a v rokoch 1938–1939 na parížskej Sorbonne. V rokoch 1939–1944 pôsobil ako stredoškolský profesor francúzštiny a slovenčiny na Gymnáziu v Žiline a v Turčianskom Svätom Martine a zúčastnil sa v SNP. Po roku 1945 pracoval v redakciách denníkov Pravda a Národná obroda, vo vydavateľstve Tatran, ako scenárista Československého štátneho filmu v Bratislave. Za jednoznačný odmietavý postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie (24. októbra 1969 vrátil ZO KSS pri Zväze slovenských spisovateľov členskú legitimáciu s odôvodnením, že KSČ nebráni suverenitu republiky) ho vylúčili zo všetkých organizácií (zbavili ho aj členstva vo Zväze slovenských spisovateľov) a bol pod dozorom štátnej bezpečnosti. V rokoch 1970–1971 pracoval ako pomocný robotník v Lesnom závode v Bratislave. Roku 1976 sa presťahoval do Prahy, kde nadviazal kontakt s českým disidentským hnutím. Koncom 80. rokov sa vrátil do Bratislavy, kde 10. mája 1989 zomrel.

Do literatúry vstúpil prózami Cesty a Záchvevy duše, uverejnenými roku 1935 vo Svojeti, krátko nato systematicky publikoval v Slovenských pohľadoch. Knižne debutoval súborom noviel a poviedok V úzkosti hľadania (1942). V siedmich prózach zbierky analyzoval vnútorné mravné a existenčné otázky človeka, ktorý „hľadá“ stratené istoty. Novelistické príbehy sa často dostávajú do polohy mýtu alebo podobenstva.

Obraz človeka poznačeného vojnovým rozkladom spoločnosti Tatarka vykreslil v románe Panna zázračnica (podľa tiráže 1944, v skutočnosti vyšla v máji 1945). Úzkostný životný pocit „otrávenosti“ vojnovej generácie si postavy vyvažujú náhradnou životnou aktivitou. Vonkajší rámec situácií tvoria bratislavské romantické zákutia (ulice, krčmy, ateliéry a pod.), kde sa uskutočňujú výstredné schôdzky básnikov, maliarov a iných bohémov. V románe sa tragické motívy presúvajú do snovej polohy fantastiky, hravej obrazotvornosti, čo je postup blízky surrealizmu a experimentálnej próze, s prevahou reflexívnych a psychologických prvkov. Podľa Tatarkovho scenára nakrútil Štefan Uher roku 1966 rovnomenný film.

Po roku 1945 sa Tatarka viac sústredil na zažitú skutočnosť, ku ktorej sa usiloval priblížiť zmenou tvorivej metódy.

V románe Farská republika (1948) sa stavia do pozície dôsledného kritika spoločenských, politických a kultúrnych pomerov v slovenskom štáte. Roku 1950 sa prvýkrát dostal do sporu s oficiálnou cenzúrou. Jeho knižný výber poviedok a fejtónov Ľudia a skutky zošrotovali. V tom istom roku mu však priniesol úspech román Prvý a druhý úder, ktorého hlavný predstaviteľ Štefan Reptiš sa stal prototypom robotníckych postáv zúčastňujúcich sa na obnove vojnou zničenej krajiny. Roku 1954 vydal román Radostník s tematikou združstevňovania dediny a o rok neskôr budovateľský román Družné letá. Vo všetkých troch dielach Tatarka splatil daň dobovému schematizmu.

V knihe reportáží z Francúzska, Anglicka, Švajčiarska a Mongolska Človek na cestách (1957) vychádzal predovšetkým z úvahovej konfrontácie sveta a domova.

Radikálny obrat v jeho tvorbe znamenala kniha dvoch noviel Rozhovory bez konca (1959). Jeho pohľad na človeka sa zakladá na úvahách a osobnej retrospektíve s dôrazom na odhaľovanie zmyslu života (Kohútik v agónii) a význame mravnej obete (Ešte s vami pobudnúť). V komornej novele Prútené kreslá (1962) vychádzal z osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred druhou svetovou vojnou. Dominuje v nej hodnota ľudského porozumenia a lásky k žene. Ešte ďalej sa v tomto smere dostáva v satire–pamflete Démon súhlasu (1963), ktorej prvá časť vyšla časopisecky začiatkom roka 1956. V osobe rozprávača Bartolomeja Boleráza využil viaceré autobiografické črty.

V rokoch normalizácie, keď Tatarku doživotne vykázali z oficiálnej literatúry, vďaka kontaktom so spoločenstvom Charta 77 svoju literárnu tvorbu veľmi silno zosobnil. Písal akoby nekončiaci denník, v ktorom otvorene hovoril o tom, čo prežíval, vnímal, cítil, o čom premýšľal, s čím alebo s kým žil. Ide do značnej miery o dokumentárny záznam obohatený o sprievodné (existenčné) reflexie. Zásluhou editora Jána Mlynárika z týchto textov vznikla voľná trilógia Písačky. Prvá časť samizdatovej verzie tejto knihy vyšla v edícii Petlice, vydávanej Ludvíkom Vaculíkom v Prahe (1979), druhá časť Sám proti noci v Mníchove (1984) a tretia časť s názvom Listy do večnosti vo vydavateľstve J. Škvoreckého v Toronte (1988). Predchádzal jej zborník Písačky pro Dominika Tatarku, ktorý vyšiel v edícii Petlice na počesť 70. výročia Tatarkovho narodenia roku 1976. Základnými témami trilógie sú rozprávačov vzťah k ženám, august 1968, spoločenský vývoj v rokoch normalizácie s osobitným zreteľom na oficiálny literárny život, spomienka na domov, rodičov a detstvo atď.

Ďalšie Tatarkovo dielo sa zrodilo roku 1985 počas rozhovorov s pražskou historičkou umenia Evou Štolbovou.

Rozprával v nich o detstve, štúdiách, stretnutiach so spisovateľmi atď. Ide o poeticko–reflexívne spomínanie, ktoré dostalo názov Navrávačky a vyšlo roku 1988 vo vydavateľstve Index v Kolíne nad Rýnom. Ešte pred novembrom 1989 uverejnili Slovenské pohľady prvú časť Navrávačiek, čím sa Tatarka prvý raz po roku 1968 vrátil do verejne publikovanej slovenskej literatúry. Eva Štolbová je zostavovateľkou a autorkou aj spomienkovej knihy Lamento (1994). Súbežne s Navrávačkami vznikla próza Emanuela, ktorá dosiaľ nebola publikovaná. K jeho celoživotnému dielu patrí aj bibliofília V ne–čase, ktorá vyšla roku 1978 ako samizdat. V posledných rokoch života ukladal Dominik Tatarka svoje prozaické majstrovstvo do listov. Jednou z adresátok jeho listov bola Erika Podlipná, ktorá z nich vytvorila knihu s názvom Koláž (1993). V strhujúcej tragickej ľúbostnej dráme normalizačného temna sa v nej stretávajú dvaja rovnocenní partneri: spisovateľ Bartolomej Slzička, čiže Dominik Tatarka, a Erika Podlipná ako Terencia. Pri príležitosti piateho výročia Tatarkovej smrti sa v bratislavskom Štúdiu S zišli priatelia i znalci jeho diela. Časť tohto večera zachytáva publikácia Ešte s vami pobudnúť (1994), ktorá obsahuje príspevky priateľov a literárnych vedcov, ktorí sa osobne na stretnutí zúčastnili, aj tých, ktorí spomínali na diaľku.

Tatarka sa od 40. rokov venoval aj literárnej publicistike a neskôr napísal aj niekoľko štúdií o slovenskom výtvarnom umení. Knižný výber z jeho statí o literatúre a výtvarníctve vyšiel pod názvom Proti démonom (1968). Tatarkove dosiaľ knižne nepublikované úvahy, state a články, alebo uverejňované len fragmentárne, vyšli v knižnej podobe pod názvom Hovory o kulture a obcování (Praha 1995).

D. Tatarka sporadicky prekladal z francúzštiny (diela Vercorsa, A. de Musseta, G. de Maupassanta). Z jeho niekoľkých filmových scenárov sa realizoval film Priehrada (réžia P. Bielik) a už spomínaná Panna Zázračnica.

Tatarka je najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej disidentskej literatúry. Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma. Roku 1990 mu udelili Národnú cenu SR in memoriam a 28. októbra 1990 mu udelili Rad T. G. Masaryka I. triedy in memoriam. Zároveň v tom istom roku na návrh Václava Havla bola v Stockholme založená Cena Dominika Tatarku.