referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Zuzana
Utorok, 11. augusta 2020
Božena Slančíková-Timrava
Dátum pridania: 10.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: anela
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 027
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.8
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 4m 40s
Pomalé čítanie: 7m 0s
 
(2.10.1867 – 27.11.1951)

V roku 1931 konštatuje Božena Slančíková v Slovenskom literárnom almanachu: "Môj život plynul celkom proste bez zvláštnych udalostí, tak, že ani neviem, čo by som o ňom napísala ."

Na svet prišla 2. októbra roku 1867 v Polichne. Spolu s ňou v ten deň pribudol do rodiny aj syn, jej brat – dvojča, ktorý dostal meno Bohuslav. Slančíkovci mali dokopy jedenásť detí, z toho šesť dievčat a päť chlapcov. Dvojčatá prišli po najstaršom synovi Pavlovi a najstaršej dcére Irene.

Rodná obec Polichno leží na vyvýšenine a v tom období to bola odľahlá a na prírodné krásy chudobná obec s približne päťsto obyvateľmi, ktorí sa väčšinou zapodievali poľnohospodárstvom a chovom oviec. "A to všetko – tvrdosť života, hrdosť ľudí i krása ľudového umenia - sa ešte chápalo ako samozrejmosť." Svoju lásku k rodnému kraju dokázala, ked si za pseudonym vzala názov studne v polichnianskom chotári, kde nikdy nechýbala voda.

Boženin otec, Pavel Slančík, pracoval v rodnej dedine ako evanjelický farár. Bol to dobrý otec, ktorý sa riadil touto teóriou výchovy detí: "Nech bude každé podľa svojho spôsobu šťastlivé, nechať ho." Nerád karhal pre maličkosti, bol mierny a tolerantný. Keďže rodina nemala dosť peňazí, otec učil svoje deti doma. "Domáce vyučovanie sa však každý rok uzatváralo examénom v škole. Pavel Slančík učil svoje deti čítať, písať, rátať, zemepis, dejepis, maďarčinu a nemčinu."

V roku 1922 sa vyjadrila takto o období, kedy ukončila školské vzdelanie: "Len ako na zavŕšenie školy poslali nás na jeden rok do škôl. Mňa dali do Banskej Bystrice do štvrtej meštianky. Mne to ale nebolo veľmi na osoh. Profesor Orphanides bol dobrý, ale som bola na koste v jednom poprednom dome, u jednej profesorskej vdovici, ktorá svoje kostušky hladom morila, a mňa, lebo menej platili ako za druhie, mala obzvlášte v nemilosti i zato, že som mala také kričiace slovenské meno – Božena."

V tomto období začala Slančíková aj tvoriť. Zdroje uvádzajú viacero informácií. Mária Krpelcová, sestra, tvrdila, že Božena začala tvoriť ako šesťnásťročná, ale svoje prvé práce roztrhala. Sama autorka však v roku 1922 uviedla, že písať literárne začala v dvadsiatom treťom alebo štvrtom roku života. No jej prvé zachované rukopisy sú z roku 1886, kedy mala devätnásť rokov a prvé prózy jej vyšli v roku 1893, keď mala dvadsaťšesť. Rozhodne medzi jej literárne začiatky by sme mohli zaradiť aj časopis Ratolesť, ktorý prvýkrát vyšiel v Polichne v roku 1887.

Podľa známych bola Timrava v mladosti zamyslená a o veciach veľa premýšľala. Oľga Krčméry o nej napísala: "Najviac ak sa trochu usmiala tomu, čo sme hovorili. Len niekedy, keď niektorá z nás rozprávala nejakú veselšiu udalosť, scénu alebo z ľudového života, alebo o niekom známom, mlčanlivá Boženka chytro vedela upotrebiť to samé gesto, posunok tváre k tomu patriaci a niekoľko slov, tak živo, že som si toho patričného, koho ona len znázornila, celkom mohla predstaviť, keď som ho i nikdy nevidela." I jej sestra musela s touto charakteristikou súhlasiť a tvrdila, že mala aj schopnosť dať výstižnú prezývku. Toto už vtedy iste poukazovalo na jej veľkú spôsobilosť správne odhadnúť a pomenovať vlastnosti rozličných ľudí.

Takisto sa javila ako veľmi skromná žena. Jej švagor v liste Škultétymu napísal: "Ona nechce, aby svet znal – tuším, hanbí sa za to – že píše do Slovenských novín, a pravdepodobne, ak niečo z jej tvorby za vhodné uznáte k uverejneniu, podpíše si nejaké iné meno."

V roku 1909, po mnohých peripetiách spisovateľkinej kariéry, zomiera jej otec a s matkou sa sťahujú preč z polichnianskej fary do Ábelovej, kde bol brat Bohuslav farárom. Bývala v dome číslo 8 u gazdu Mojžišovie. V apríli 1910 zhorel dom, v ktorom bývala, preto sa presťahovala do domu číslo trinásť. U domácej, Márii Kúkelovej, bývala až do roku 1919. Po neúspešnom poštárskom kurze sa z Boženy Slančíkovej stala opatrovateľka v štátnej detskej opatrovni v Ábelovej, kde dostala aj vlastnú izbu. Tu žila do októbra 1945 a dnes je tam na jej pamiatku zriadená pamätná izba. Neskôr sa presťahovala do Lučenca, pretože jej nerobilo dobre mať vo svojej blízkosti umierajúcich vojakov, keďže opatrovňu zmenili na lazaret. "Tvrdo privykám tu v meste, keď ja rada dedinu, vrchy, polia, hory, ľud, ale čo sa dá robiť?"

Jej zdravotný stav sa začal postupne zhoršovať. Mala vysoký tlak. Takto písala o svojej chorobe v liste priateľke: "Ale, že som ja vždy bola zdravá ako orech, nuž zvedieť o zvápnení žíl, nazdala som sa, že ma v okamihu porazí... Nuž, ale večne človek nemôže žiť – a ja, ako sa zdá, by tak chcela. Lebo rada mám život, ľudí, deň a noc, jar a leto, nebo, zem, prírodu, tvorstvo a hlavne, že sa smrti desím, toho nepochopiteľného a strašného, hoci niekedy, keď je zlý čas, mi je tak zunovano, otupno, pusto a ničomne, že temer zomriem od toho."

Posledné leto svojho života strávila na Sliači. Toto obdobie prežívala veľmi intenzívne a ťažko znášala stratu súrodencov. Ani telesne, ani duchovne sa už necítila v poriadku. Bolo jej smutno a nemala vôľu žiť. Dvadsiateho novembra 1951 postihol Timravu záchvat mozgovej porážky. Po týždennom boji organizmus podľahol. Spisovateľka skonala 27. novembra o sedemnástej hodine.
 
Podobné referáty
Božena Slančíková-Timrava SOŠ 2.9565 1885 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.