Politické myslenie v Americkej revolúcii

V revolučnej vojne 1775-1783 sa proti bojovníkom za nezávislosť od Anglicka postavili lojalisti. Lojalisti zastávali názor, že ak sa revolúcia vydarí, namiesto kráľa im bude tyranom niekto nový. Bezpečnosť, ktorú im námorná veľmoc Anglicko mohla zabezpečiť, im bola cennejšia ako nezávislosť. V očiach pozorovateľa sa teda zdalo, že na pozadí revolučnej vojny prebiehala ešte jedna, občianska.

Americký lojalisti alebo „Toryovia“, ako ich volali ich protivníci, sa postavili revolúcii, a mnohí pozdvihli aj zbrane proti rebelom. Odhady počtu lojalistov sa šplhajú až na pol milióna, čiže 20 percent bielej populácie kolónií. Čo vlastne lojalistov motivovalo? Väčšina vzdelaných Američanov, či revolucionárov alebo lojalistov, akceptovala teóriu Johna Locka o prirodzených právach a obmedzenej vláde. Rovnako, aj lojalisti aj rebeli kritizovali politiku Veľkej Británie. Lojalisti chceli riešiť vtedajšiu situáciu mierovou cestou protestu, pretože verili, že násilie by vyústilo do anarchie alebo tyranie. Taktiež verili, že nezávislosťou by americké kolónie stratili výhody vyplývajúce z členstva v britskom obchodnom systéme.

Lojalisti pochádzali z mnohých skupín. Väčšina z nich bola farmármi, umelcami alebo malými obchodníkmi. Samozrejme väčšina britských úradníkov zostala verná britskej vlajke. Veľkostatkári taktiež klenuli k lojalistom, ako aj anglikánsky cirkevný hodnostári, hlavne v puritánskom Novom Anglicku. Lojalistami boli taktiež niektorí černosi, ktorým Briti sľúbili slobodu. Počet lojalistov v každej kolónii bol iný. Dnešné teórie tvrdia, že až polovica obyvateľov kolónie New York bola lojalistami. New York mal aristokratickú kultúru a počas revolúcie bol okupovaný Britmi. Počas revolúcie väčšina lojalistov za svoje názory netrpela. Okolo 19 tisíc z nich, ozbrojení Britmi, bojovalo v revolúcii.

Parížska mierová zmluva nakazovala kongresu, aby navrátil lojalistom konfiškovaný majetok. Následníci Williama Penna v Pennsylvánii, a Georga Calverta v Karolíne obdržali veľké množstvo majetku.

Okolo 100 tisíc lojalistov opustilo krajinu, vrátane Williama Franklina, syna Benjamina Franklina, a Johna Singletona Copleyho, najväčšieho amerického maliara tej doby. Väčšinou poodchádzali do Kanady, a niektorí sa po čase vrátili. Desaťročia po revolúcii Američania na lojalistov zabudli.

Bojovníci za nezávislosť boli prívržencami liberálno-aristokratického smeru. Obmedzoval sa na „vyhnanie Angličanov do mora“.4 Boli proti zmenám v koloniálnom zriadení, ktoré by po úspešnej revolúcii boli prospešnejšie pre majetné vrstvy kolonistov. Osobnosti nasledujúce tento smer boli: Washington, Hamilton, Adams, Jay a Madison. Hamilton, Adams a Madison neskôr založili stranu federalistov. Federalisti boli proti štátnej autonómii a presadzovali silnú federalistickú exekutívu. „Zriadenie, ktoré propagovali, obsahovalo prvky republikánskej monarchie: doživotnú prezidentúru (podľa Hamiltona mal byť prezident doživotne volený guvernérmi) a vládu nezávislú od parlamentu“.5 Neuznávali však myšlienku, že všetci majú mať rovnaké práva. Federalisti rozlíšili „vetvy“ vlády na legislatívnu, výkonnú, a súdnu. Aby sa však predišlo tyranii vlády, nesmú byť tieto tri v jedných rukách. Dokonca, sa navzájom musia kontrolovať, a vytvoriť tak systém kontroly a vyváženia (checks and balances).

Druhá skupina revolucionárov boli prívrženci radikálno-demokratického smeru. Hlavnými predstaviteľmi boli Thomas Jefferson a Thomas Paine. Thomas Jefferson, neskôr americký prezident, je autorom Deklarácie nezávislosti Spojených Štátov. „Deklarácia nieje súčasťou zbierky zákonov Spojených štátov amerických. Prvoradý význam má ako vyhlásenie amerických ideálov (...). Deklarácia nieje pôvodnou filozofiou, a ani ňou byť nemala; skôr to mal byť stručný súpis toho, v čo mnoho Američanov verilo.“6 Deklarácia nezávislosti neodštartovala Americkú revolúciu. Americký kongres rozhodol o nezávislosti amerických kolónií dva dni pred prijatím znenia Deklarácie.

Tak ako Paine, aj Jefferson bol ovplyvňovaný európskymi osvietenskými filozofmi. „V Deklarácii bol badateľný výrazný vplyv Lockovej myšlienky nezcudziteľlnosti prirodzených práv ľudí, ktoré má štát zabezpečovať a ochraňovať. Na ochranu týchto práv boli ustanovené medzi ľuďmi (among men: teda nie nad nimi) vlády, ktorých legálna moc pochádza zo zhody s ovládanými (...). Keby vláda nedokázala zabezpečiť prirodzené práva ľudí na život, slobodu a šťastie, ľud má právo ju zmeniť alebo zvrhnúť.“7

Thomas Jefferson bol odporca prezidentského systému. Zastával názor, že ak ľud dá človeku priveľa moci, časom ju obráti proti nemu samému. Preto sa otvorene staval proti stúpencom liberálno-aristokratckého smeru. Navrhoval, aby sa prezidentovi odobralo, a parlamentu pridelilo určité množstvo práv. Keď bol sám dvakrát zvolený prezidentom, vedel že tretí krát sa už o kreslo nemôže uchádzať. Nie z toho dôvodu, že by to predpisovali zákony, ale preto, aby išiel príkladom svojim nasledovníkom.

Thomas Jefferson sa zaslúžil aj o prijatie desiatich dodatkov k ústave. Tieto okrem iného zakazujú nezvyčajné a kruté tresty (cruel and unusual punishment), oslobodzujú občanov od povinnosti udržiavať vojenské oddiely počas vojny (quartering troops) a garantujú občanom základné práva.
Bol prekladateľom zákona o slobode vierovyznania. Je pozoruhodný tým, že zaisťoval úplnú náboženskú toleranciu a úplné oddelenie cirkvi od štátu (separation of church and state). Predtým bola vo Virginii zoštátnená anglikánska cirkev. Voči Jeffersonovmu návrhu sa zdvihla prudká vlna opozície, ale nakoniec ho zákonodarný zbor Virginie schválil. Jefferson ďalej predložil návrh zákona, ktorý by vo všetkých štátoch zakazoval otroctvo. Tento zákon však schválený nebol; chýbal mu jediný hlas.

Záver

Dalo by sa povedať, že na Spojené štáty hlboko nezapôsobili ani tak Jeffersonove oficiálne činy, ako skôr jeho postoje. Je ťažko overiteľné, do akej miery americký ľud jeho myšlienky prijal. Mnohí z tých, čo meno Thomas Jefferson uctievajú, podporujú opačnú politiku. Jefferson napríklad veril v malú vládu. Sám povedal: „...múdra a šetrná vláda, ktorá bude ľudí krotiť, aby si neubližovali, a inak im nechá voľnosť, aby si sami regulovali rozvoj priemyslu a zdokonaľovania“.8 Druhý príklad je ten, že sa Jefferson silne staval proti názoru, že definitívnu moc tlmočiť ústavu by mal držať Najvyšší súd, ktorý by tak mohol prehlásiť ľubovoľný zákon za protiústavný, aj keby ho predtým schválil kongres. Takýto názor podľa Jeffersona protirečil zásadám demokratickej vlády.

Politické myslenie počas americkej revolúcie nám ukázalo, ako sa z filozofických postulátov dajú vyvodiť reálne zákony v štáte. Americký myslitelia tej doby sa veľkou mierou pričinili o rozvoj a rozmach demokracie. Americký typ demokracie, ako aj americká ústava, sa stali vzorom pre iné krajiny vo svete.

Odkazy

1 Thomas Paine, Common Sense, www.
2 tamže.
3 tamže
4 Kulašik, P., Dejiny politického myslenia (od staroveky do súčasnosti), Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 1997 s. 92
5 tamže. s.92
6 Hart, M.H., 100 Najvplyvnejších osobností dejín, Praha 1994 s.239
7 Kulašik, P., Dejiny politického myslenia (od staroveky do súčasnosti), Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 1997 s. 93
8 Hart, M.H., 100 Najvplyvnejších osobností dejín, Praha 1994 s.240