Obsah
Úvod
Thomas Paine
Politické myslenie v americkej revolúcii
Záver
Odkazy
Použitá literatúra
Úvod
Cieľom tejto seminárnej práce je opísať politické myslenie počas trvania Americkej revolúcie v rokoch 1775 až 1783. Na nasledujúcich stranách sa budem venovať myšlienkovým smerom ako takých, a taktiež skrz dvoch mysliteľov tej doby Thomasa Painea a Thomasa Jeffersona. Obidvaja sa veľkou mierou pričinili o ukotvenie demokratického zmýšľania na americkom kontinente. Ani jeden z nich nič nové do filozofie politiky nepriniesol. Ich význam spočíva v tom, že dokázali formulovať osvietenské myšlienky európskych odporcov despotizmu, akými boli Rousseau, Montesquieu, Voltaire či Locke, do zrozumiteľnej podoby, a dokázali ich aplikovať do každodennej politickej reality.
Thomas Paine
Thomas Paine sa narodil 29. januára 1737 v Thetforde Anglicku. Bol synom korzetára, ktorý videl pre svojho syna veľkú budúcnosť. Thomasovi sa ale nepodarilo ani dokončiť školu. Od 12 rokov sa venoval rôznym povolaniam ale ani u jedného sa neudržal dlhší čas. Počas práce daňového úradníka napísal svoje prvé minidielo s názvom Kauza Daňových úradníkov, v ktorom požadoval zvýšenie platu pre seba a pre svojich spolupracovníkov. Nakoniec v roku 1774 stretol v Londýne Benjamina Franklina ktorý mu pomohol emigrovať do Philadeplphie.
V novom meste sa Thomas začal úspešne rozvíjať ako žurnalista. Zúčastnil sa aj vojny za nezávislosť ale žiadne hrdinské výsledky nedosiahol. Do povedomia sa dostal v momente, keď vydal svoj pamflet Zdravý rozum (Common Sense) v januári 1776. Vydal ho anonymne, a rýchlo sa rozšíril medzi vzdelanými kolonistami. Bolo vytlačených a predaných okolo 120 000 výtlačkov, čo pri vtedajšej populácii amerických kolónií bolo astronomické číslo. Medzi hlavné príčiny popularity tohto hanopisu patrí jasné formulovanie požiadavky o nezávislosť amerických kolónií od britskej nadvlády. Paineova literárna sila vychádza zo schopnosti prezentovať komplexné myšlienky v čistej a zrozumiteľnej forme, na rozdiel od filozofického prístupu osvietenských filozofov v Európe. Paine mal schopnosť artikulovať myšlienky kolonistov a oživovať ich prirodzenú vôľu po slobode.
V prvej časti Zdravého rozumu sa píše O vzniku panstva a vlády v celku: „Niektorý spisovatelia spájajú spoločnosť a vládu do takej miery, že niekedy medzi nimi nemožno rozpoznať rozdiel; zatiaľ čo nie sú len odlišné podstatou, ale aj odlišne vznikali. Spoločnosť je vytvorená našimi prianiami, a panstvo našou skazenosťou. Prvé presadzuje naše šťastie pozitívne, spájaním našich náklonností, a druhé negatívne, ovládaním našich nerestí. Prvé nabáda na spájanie, druhé vytvára rozdiely. Prvé chráni, druhé trestá.“
Spoločnosť v každej svojej podobe je požehnaním, ale panstvo aj v tej najlepšej podobe je len nutné zlo, a v tej najhoršej netolerovateľné zlo. Panstvo podobne ako oblečenie, je symbolom stratenej nevinnosti. Odtiaľ pochádza výrok, že paláce kráľov sú postavené na ruinách raja. Človek sa musí vzdať časti svojho majetku, aby zabezpečil ochranu toho zvyšku. Toto činí z tej istej opatrnosti aká mu radí v každej inej chvíli si z dvoch vybrať to menšie zlo. Paine teda vidí panstvo ako spôsob ochrany majetku. Vláda je zlá, ale nevyhnutná súčasť spoločnosti. Zastáva názor, že inštitúcia, ktorá vie najlepšie, a najlacnejšie ochrániť majetok, je pre priateľná pre všetkých. Paine navrhuje, aby vláda bola jednoduchá, pretože „Čím je niečo jednoduchšie, tým ťažšie sa to pokazí, a ak sa to predsa pokazí, tak sa to ľahšie napráva.“2 Otvorene vystupuje proti politickému usporiadaniu Anglicka. Tvrdí, že toto usporiadanie bolo prijateľné, ba dokonca vznešené v časoch temných a otrockých, kedy vzniklo. Výhodou absolutistického zriadenia bola a je jeho jednoduchosť. Ak ľud trpí, vie s určitosťou určiť príčinu jeho utrpenia, a pozná naň liek. V Anglicku je politický systém taký komplikovaný, že ani tí najlepší politickí doktori nevedia nájsť liek na utrpenie ľudu.
Druhá časť pamfletu nesie názov O monarchii a dedičnom nástupníctve. Paine tvrdí, že neexistuje žiadna prírodná alebo nadprirodzená moc ktorá dokáže rozdeliť ľudí na kráľov a poddaných. Odsudzuje absolútne panstvo jednotlivca. Na začiatku sveta vraj neboli králi, preto neboli ani vojny. Paine príčinu vojen pripisuje práve pýche kráľov. Pri mnohých svojich teóriách sa odvoláva na Bibliu. Nie však ako na náboženskú knihu, ale ako kroniku starovekých dejín. Pátra po prvých židovských kráľoch a ich následníkoch.
Následníctvo: „K zlu monarchie sme pridali aj to o dedičnom nástupníctve. Ak majú všetci ľudia byť rovní, nikto nemôže uprednostňovať svoju rodinu ako nadradenú nad všetkými ostatnými naveky. Aj keď prvý kráľ možno zasluhuje nejaké pocty, jeho potomkovia môžu byť príliš nehodný zdediť ich. Jeden z najsilnejších argumentov proti hlúpemu následníctvu je, že príroda sama to neodobruje, a v dejinách nám to dokázala mnohokrát tým, že vymenila leva za somára.“3
Ďalšia časť má názov Úvahy o momentálnom stave amerických vecí. V tejto časti rozoberá minulosť, bezprostrednú prítomnosť a možné riešenia konfliktu medzi americkými kolóniami a Britániou. Uvádza argumenty oboch strán a snaží sa vypracovať čo najlepšie riešenie konfliktu. V tejto časti navrhuje ako by mala vláda nad USA vyzerať a fungovať. Proklamuje, že vytvorenie si vlastnej vlády je právo každej spoločnosti.
Predposledná časť nesie názov O momentálnej schopnosti Ameriky, a rôzne iné myšlienky. Tu hodnotí sociálne, politické a hlavne ekonomické východiská pre revolúciu a vedenie revolučnej vojny.
Paine veľkou mierou prispel k nezávislosti amerických kolónií. George Washington dal z diela Zdravý Rozum povinne čítať svojim vojakom. Zdravý rozum bol taktiež zdrojom pri formulovaní Deklarácie nezávislosti. Thomas Paine bol rovnako prvý ktorý navrhol názov Spojené Štáty Americké.
Thomas Paine bol taktiež reformátor vo veciach sociálnych. Po Americkej revolúcii sa Paine vrátil do Anglicka, kde navrhoval verejné školstvo, príležitosť pre chudobných, chcel zaviesť minimálnu mzdu, dôchodky pre starých, verejné práce pre nezamestnaných a iné sociálne reformy. Znova bol zatiahnutý do politiky. Napísal urážajúci pamflet o vtedajšom ministerskom predsedovi Williaovi Pittovi a vládcovia Anglicka ho obvinili z velezrady. Paine ušiel do francúzska kde ho revolucionári už predtým zvolili do národného Konventu.
Vo Francúzsku však tiež skončil vo väzení pretože bol proti poprave francúzskeho kráľa. Vtedy vyslovil vetu „Zabite kráľa, ale ušetrite človeka“.
Vo Francúzsku napísal aj ďalšie svoje veľké dielo Práva človeka. Tu rozvíja myšlienku o chrániacej spoločnosti a trestajúcom štáte. Paine je toho názoru že národ dá právo na kontrolu seba samého jednotlivcom, ale len národ kontroluje pomocou ústavy týchto jednotlivcov. Vláda má ľuďom slúžiť a nie proti nim bojovať.
Thomas Paine bol taktiež zarytým odporcom otrokárstva. Na túto tému napísal niekoľko esejí ktoré podobne ako v Zdravom rozume formuloval do jasných a zrozumiteľných argumentov. Odsudzoval nielen tých čo otrokov získavali, kupovali a používali, ale aj každého kresťana ktorý sa nečinne prizeral.
Paine mal vyhranený názor aj na náboženstvo. Už v ôsmych rokoch našiel v Biblii hneď niekoľko protirečení ktoré mu nikto nedokázal vysvetliť. Vyrastal ako Quaker ale neskôr sa prezentoval ako deista. Neuznával žiadne z náboženstiev, aj keď quakeri mali k deizmu najbližšie. Tvrdil, že jeho myseľ je mu kostolom. Na túto tému napísal dielo Vek Rozumu. V tomto texte Paine útočí na náboženstvo a poukazuje na jeho chyby. V deň publikácie bol tento text v Anglicku zakázaný a všetky výtlačky spálené. Táto publikácia ho v očiach mnohých spravila ateistom, čo sa v tej dobe skoro za zločin.
Thomas Paine bol taktiež reformátor vo veciach sociálnych. Po Americkej revolúcii sa Paine vrátil do Anglicka, kde navrhoval verejné školstvo, príležitosť pre chudobných, chcel zaviesť minimálnu mzdu, dôchodky pre starých, verejné práce pre nezamestnaných a iné sociálne reformy. Znova bol zatiahnutý do politiky. Napísal urážajúci pamflet o vtedajšom ministerskom predsedovi Williaovi Pittovi a vládcovia Anglicka ho obvinili z velezrady. Paine ušiel do francúzska kde ho revolucionári už predtým zvolili do národného Konventu.
Vo Francúzsku však tiež skončil vo väzení pretože bol proti poprave francúzskeho kráľa. Vtedy vyslovil vetu „Zabite kráľa, ale ušetrite človeka“. Z väzenia mu nakoniec pomohol James Monroe, vtedy Americký vyslanec vo Francúzsku. Do Ameriky sa vrátil v roku 1892 na pozvanie Thomasa Jeffersona. Tu Paine zistil, že jeho prínos pre americkú revolúciu bol prehliadaný kvôli jeho náboženským predstavám. Vysmiaty verejnosťou a opustený zomiera Paine v New Yorku v roku 1809 vo veku 72 rokov.
Politické myslenie v Americkej revolúcii
V revolučnej vojne 1775-1783 sa proti bojovníkom za nezávislosť od Anglicka postavili lojalisti. Lojalisti zastávali názor, že ak sa revolúcia vydarí, namiesto kráľa im bude tyranom niekto nový. Bezpečnosť, ktorú im námorná veľmoc Anglicko mohla zabezpečiť, im bola cennejšia ako nezávislosť. V očiach pozorovateľa sa teda zdalo, že na pozadí revolučnej vojny prebiehala ešte jedna, občianska.
Americký lojalisti alebo „Toryovia“, ako ich volali ich protivníci, sa postavili revolúcii, a mnohí pozdvihli aj zbrane proti rebelom. Odhady počtu lojalistov sa šplhajú až na pol milióna, čiže 20 percent bielej populácie kolónií. Čo vlastne lojalistov motivovalo? Väčšina vzdelaných Američanov, či revolucionárov alebo lojalistov, akceptovala teóriu Johna Locka o prirodzených právach a obmedzenej vláde. Rovnako, aj lojalisti aj rebeli kritizovali politiku Veľkej Británie. Lojalisti chceli riešiť vtedajšiu situáciu mierovou cestou protestu, pretože verili, že násilie by vyústilo do anarchie alebo tyranie. Taktiež verili, že nezávislosťou by americké kolónie stratili výhody vyplývajúce z členstva v britskom obchodnom systéme.
Lojalisti pochádzali z mnohých skupín. Väčšina z nich bola farmármi, umelcami alebo malými obchodníkmi. Samozrejme väčšina britských úradníkov zostala verná britskej vlajke. Veľkostatkári taktiež klenuli k lojalistom, ako aj anglikánsky cirkevný hodnostári, hlavne v puritánskom Novom Anglicku. Lojalistami boli taktiež niektorí černosi, ktorým Briti sľúbili slobodu. Počet lojalistov v každej kolónii bol iný. Dnešné teórie tvrdia, že až polovica obyvateľov kolónie New York bola lojalistami. New York mal aristokratickú kultúru a počas revolúcie bol okupovaný Britmi. Počas revolúcie väčšina lojalistov za svoje názory netrpela. Okolo 19 tisíc z nich, ozbrojení Britmi, bojovalo v revolúcii.
Parížska mierová zmluva nakazovala kongresu, aby navrátil lojalistom konfiškovaný majetok. Následníci Williama Penna v Pennsylvánii, a Georga Calverta v Karolíne obdržali veľké množstvo majetku.
Okolo 100 tisíc lojalistov opustilo krajinu, vrátane Williama Franklina, syna Benjamina Franklina, a Johna Singletona Copleyho, najväčšieho amerického maliara tej doby. Väčšinou poodchádzali do Kanady, a niektorí sa po čase vrátili. Desaťročia po revolúcii Američania na lojalistov zabudli.
Bojovníci za nezávislosť boli prívržencami liberálno-aristokratického smeru. Obmedzoval sa na „vyhnanie Angličanov do mora“.4 Boli proti zmenám v koloniálnom zriadení, ktoré by po úspešnej revolúcii boli prospešnejšie pre majetné vrstvy kolonistov. Osobnosti nasledujúce tento smer boli: Washington, Hamilton, Adams, Jay a Madison. Hamilton, Adams a Madison neskôr založili stranu federalistov. Federalisti boli proti štátnej autonómii a presadzovali silnú federalistickú exekutívu. „Zriadenie, ktoré propagovali, obsahovalo prvky republikánskej monarchie: doživotnú prezidentúru (podľa Hamiltona mal byť prezident doživotne volený guvernérmi) a vládu nezávislú od parlamentu“.5 Neuznávali však myšlienku, že všetci majú mať rovnaké práva. Federalisti rozlíšili „vetvy“ vlády na legislatívnu, výkonnú, a súdnu. Aby sa však predišlo tyranii vlády, nesmú byť tieto tri v jedných rukách. Dokonca, sa navzájom musia kontrolovať, a vytvoriť tak systém kontroly a vyváženia (checks and balances).
Druhá skupina revolucionárov boli prívrženci radikálno-demokratického smeru. Hlavnými predstaviteľmi boli Thomas Jefferson a Thomas Paine. Thomas Jefferson, neskôr americký prezident, je autorom Deklarácie nezávislosti Spojených Štátov. „Deklarácia nieje súčasťou zbierky zákonov Spojených štátov amerických. Prvoradý význam má ako vyhlásenie amerických ideálov (...). Deklarácia nieje pôvodnou filozofiou, a ani ňou byť nemala; skôr to mal byť stručný súpis toho, v čo mnoho Američanov verilo.“6 Deklarácia nezávislosti neodštartovala Americkú revolúciu. Americký kongres rozhodol o nezávislosti amerických kolónií dva dni pred prijatím znenia Deklarácie.
Tak ako Paine, aj Jefferson bol ovplyvňovaný európskymi osvietenskými filozofmi. „V Deklarácii bol badateľný výrazný vplyv Lockovej myšlienky nezcudziteľlnosti prirodzených práv ľudí, ktoré má štát zabezpečovať a ochraňovať. Na ochranu týchto práv boli ustanovené medzi ľuďmi (among men: teda nie nad nimi) vlády, ktorých legálna moc pochádza zo zhody s ovládanými (...). Keby vláda nedokázala zabezpečiť prirodzené práva ľudí na život, slobodu a šťastie, ľud má právo ju zmeniť alebo zvrhnúť.“7
Thomas Jefferson bol odporca prezidentského systému. Zastával názor, že ak ľud dá človeku priveľa moci, časom ju obráti proti nemu samému. Preto sa otvorene staval proti stúpencom liberálno-aristokratckého smeru. Navrhoval, aby sa prezidentovi odobralo, a parlamentu pridelilo určité množstvo práv. Keď bol sám dvakrát zvolený prezidentom, vedel že tretí krát sa už o kreslo nemôže uchádzať. Nie z toho dôvodu, že by to predpisovali zákony, ale preto, aby išiel príkladom svojim nasledovníkom.
Thomas Jefferson sa zaslúžil aj o prijatie desiatich dodatkov k ústave. Tieto okrem iného zakazujú nezvyčajné a kruté tresty (cruel and unusual punishment), oslobodzujú občanov od povinnosti udržiavať vojenské oddiely počas vojny (quartering troops) a garantujú občanom základné práva.
Bol prekladateľom zákona o slobode vierovyznania. Je pozoruhodný tým, že zaisťoval úplnú náboženskú toleranciu a úplné oddelenie cirkvi od štátu (separation of church and state). Predtým bola vo Virginii zoštátnená anglikánska cirkev. Voči Jeffersonovmu návrhu sa zdvihla prudká vlna opozície, ale nakoniec ho zákonodarný zbor Virginie schválil. Jefferson ďalej predložil návrh zákona, ktorý by vo všetkých štátoch zakazoval otroctvo. Tento zákon však schválený nebol; chýbal mu jediný hlas.
ZáverDalo by sa povedať, že na Spojené štáty hlboko nezapôsobili ani tak Jeffersonove oficiálne činy, ako skôr jeho postoje. Je ťažko overiteľné, do akej miery americký ľud jeho myšlienky prijal. Mnohí z tých, čo meno Thomas Jefferson uctievajú, podporujú opačnú politiku. Jefferson napríklad veril v malú vládu. Sám povedal: „...múdra a šetrná vláda, ktorá bude ľudí krotiť, aby si neubližovali, a inak im nechá voľnosť, aby si sami regulovali rozvoj priemyslu a zdokonaľovania“.8 Druhý príklad je ten, že sa Jefferson silne staval proti názoru, že definitívnu moc tlmočiť ústavu by mal držať Najvyšší súd, ktorý by tak mohol prehlásiť ľubovoľný zákon za protiústavný, aj keby ho predtým schválil kongres. Takýto názor podľa Jeffersona protirečil zásadám demokratickej vlády.
Politické myslenie počas americkej revolúcie nám ukázalo, ako sa z filozofických postulátov dajú vyvodiť reálne zákony v štáte. Americký myslitelia tej doby sa veľkou mierou pričinili o rozvoj a rozmach demokracie. Americký typ demokracie, ako aj americká ústava, sa stali vzorom pre iné krajiny vo svete.
Odkazy1 Thomas Paine, Common Sense, www.
2 tamže.
3 tamže
4 Kulašik, P., Dejiny politického myslenia (od staroveky do súčasnosti), Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 1997 s. 92
5 tamže. s.92
6 Hart, M.H., 100 Najvplyvnejších osobností dejín, Praha 1994 s.239
7 Kulašik, P., Dejiny politického myslenia (od staroveky do súčasnosti), Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 1997 s. 93
8 Hart, M.H., 100 Najvplyvnejších osobností dejín, Praha 1994 s.240
