Narodila sa 20. júla 1914 vo Vrútkach. Ľudovú a meštiansku školu vychodila v rodisku, potom študovala na Učiteľskom ústave v Bratislave. V rokoch 1937–1939 pracovala ako redaktorka časopisov Slovenský východ a Novosti v Košiciach. Počas vojny žila v Prešove a Bratislave a venovala sa literárnej tvorbe. V rokoch 1945–1951 bola riaditeľkou nakladateľstva Svojeť v Košiciach. Po presťahovaní sa do Bratislavy pracovala najskôr v podniku Obnova (1951–1954) a potom v Západoslovenských vodárňach a kanalizáciách (1954–1960). Roku 1960 sa stala redaktorkou detského časopisu Zornička, kde pôsobila až do odchodu na dôchodok roku 1972. V rokoch 1990–1992 bola poslankyňou NR SR za DS. Žije v Bratislave.

Po viacročnej časopiseckej príprave knižne debutovala zbierkou poviedok a čŕt Zrkadlový most (1941). V 40. rokoch napísala drámy Mária (1943), Ktosi je za dverami (1944) a Žijem cudzí život (1947) o osudoch mladých žien. V prvom románe Prístav pokoja (1944) zobrazila životné príbehy viacerých generácií zemianskeho rodu z Liptova. V trilógii Anjelská zem (1946), Hora pokušenia (1948) a Dievočka, vstaň! (1948) opísala životný príbeh dievčiny z horskej samoty. V nasledujúcom románe Diablov čardáš (1958) tematicky siahla do obdobia prvých povojnových rokov. V nasledujúcich rokoch sa zamerala na tvorbu pre deti a mládež. V kratších prózach Jakubko (1959) a Sivá húska (1959), ako aj v novelovom triptychu Taká čudná jar (1962), širšie komponovanej novele Bosý generál (1962) a v neskôr vydanej knihe poviedok Otec, povedz pravdu (1977) vyrozprávala príbehy malých detí z rokov vojny a SNP. V dievčenskom románe Večer neprídem (1964) sa tematicky vrátila do súčasnosti a zobrazila v ňom citový život dievčaťa na prahu dospievania. Ako psychologickú sondu do duše dospievajúceho chlapca možno charakterizovať aj román Moja je pomsta (1967). Romantizujúcu kompozíciu i štylizáciu má román Hriešna krajina Atlantis (1966). V 60. rokoch pre najmenšie deti ešte napísala autorské rozprávky Do videnia, Zuzanka (1966) a Hanibal za bránou (1970), Pehavý noštek (1970), Maťko a ja (1986), ako aj bábkovú hru Bambusová princezná (1966).

Po desaťročí tvorby pre deti a mládež sa opäť vrátila k písaniu pre dospelých. Najskôr to bola kniha poviedok Kamenný ruženec (1970), potom napísala historickú trilógiu Alžbetin dvor (1971), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977), v ktorej zobrazila životné osudy štyroch generácií viacerých zemianskych rodín v Turci od 18. storočia až do nedávnej minulosti.