Vojtech Zamarovský - Objavenie Tróje

Vojtech Zamarovský

JUDr. Vojtech Zamarovský (* 5. október 1919, Trenčín – † 26. júl 2006, Praha) bol slovenský autor literatúry faktu, venujúcej sa najstarším dejinám ľudstva. Ku koncu života žil v Prahe.

Životopis

Pochádzal z rodiny kominárskeho majstra. Vzdelanie získal na gymnáziu v Trenčíne a po maturite odišiel študovať do Prahy na Vysokú školu obchodnú. O rok neskôr prešiel na právnickú fakultu do Bratislavy, pričom diaľkovo vyštudoval aj Vysokú školu obchodnú, ktorú navštevoval tak v Bratislave, ako aj v Prahe. Po ukončení štúdia pracoval v Slovenskej národnej banke, neskôr na Úrade predsedníctva vlády v Prahe a následne v Štátnom plánovacom úrade. V roku 1953 musel z politických dôvodov odstúpiť. Nastúpil ako administratívny pracovník vo vydavateľstve v Prahe, kde začal prekladať odborné texty i beletriu. Je nositeľom čestného uznania Veľvyslanec helenizmu za rok 2006, ktoré udeľuje prefektúra Atén. V Bratislave je po ňom pomenované kníhkupectvo. Na sklonku života trpel Parkinsonovou chorobou a po dvoch mesiacoch v kóme 26. júla 2006 v Prahe zomrel.

Tvorba

Jeho prvé práce zahŕňali odborné ekonomické práce, články, recenzie, doslovy a štúdie. Prvú knihu napísal na podnet vydavateľstva Mladé letá ako historický cestopis po Mezopotámii, starovekom Egypte a Grécku. Vďaka štúdiu umeleckých pamiatok postupne vznikali i ďalšie historicko-náučné diela o starovekých kultúrach. Tým dal podnet na vznik nového žánru v slovenskej literatúre – literatúre faktu. Vo svojich dielach sa venoval viac opisu vzniku historických pamiatok ako ich suchému popisu, pričom kládol väčší dôraz na estetickú stránku než na poznávací aspekt svojich kníh. Každá jeho kniha okrem zaujímavej časti dejín a pútavého príbehu prináša i množstvo historických faktov podaných s veľkou zručnosťou, takže i suchopárne fakty sa v jeho dielach stávajú zaujímavou históriou. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z angličtiny, francúzštiny, latinčiny i nemčiny a spolupracoval na viacerých televíznych dokumentoch o staroveku. Napísal 14 kníh (okrem prvej boli všetky písané v slovenčine i češtine) preložených do pätnástich jazykov a jeho dielo sa stalo najznámejším populárno-náučným dielom o starovekej histórii v slovenskom i českom jazyku.

Diela

- Za siedmimi divmi sveta, opis starovekých pamiatok a príslušných kultúr
- Za tajemstvím říše Chetitů (Za tajomstvom ríše Chetitov), pocta Bedřichovi Hroznému, českému bádateľovi, ktorý ako prvý rozlúštil systém chetitského písma (preto bola kniha napísaná najprv v češtine)
- Objavenie Tróje, dejiny archeologických vykopávok v Tróji a vysvetlenie starogréckej epiky a mytológie
- Na počiatku bol Sumer, dejiny Sumerov
- Bohovia a hrdinovia antických bájí, slovník antickej mytológie
- Dejiny písané Rímom, dejiny Rímskej ríše
- Gilgameš, literárne spracovanie sumerského eposu o Gilgamešovi
- Ich veličenstvá pyramídy, o egyptských pyramídach
- Vzkriesenie Olympie, dejiny Olympijských hier
- Návrat do staroveku - Veľké civilizácie staroveku, 13-dielny televízny seriál STV



Objavenie Tróje

Kapitola prvá – Desiaty rok vojny

Autor nám opisuje prostredie, kde sa boj odohráva a zároveň všetkých zúčastnených, ako Trójanov, tak aj Achájcov. Najmocnejším bojovníkom v rade Trójanov bol kráľov najstarší syn Hektór, ale nezaostával za ním ani jeho brat Paris. Achájcov tvorilo veľa skupín, napríklad Meneláos so svojimi lakedaimonskými mužmi, ktorý chcel späť svoju manželku Helenu, unesenú synom trójskeho kráľa Parisom, ďalej to bol jeho brat Agamemnón, vedľa jeho stanu táboril slávny Achilleus so statočnými Myrmidončanmi, či ithacký kráľ Odysseus, ktorý síce priviedol k Tróji len dvanásť lodí, no vďaka svojmu dôvtipu, ktorým sa rovnal bohom, bol najváženejším zo všetkých vodcov. Trójanom prišli na pomoc predovšetkým Dardanci s udatným Aineiásom, trácky vojaci s veliteľom Akamásom, spojenci z Frygie a ďalekej Lykie, ktorým velili bohatieri Glaukos a Sarpédón a dokonca i etiópske vojská na čele s kráľom Memnonom.
No i napriek tomu sa ich počet nerovnal ani polovici Achájcov. Už sa končil deviaty rok vojny a Achájci prestávali dúfať v naplnenie veštby, ktorá znela : „Deväť rokov budete obliehať Tróju a potom ju dobijete.“ Keď sa pomaly blížil koniec vojny, pretože Achájci sa už chceli vrátiť domov, zasiahli bohovia. Nemohli dovoliť, aby sa vojna skončila obyčajným útekom z boja, a tak Athéna zostúpila na bojisko a prehovorila Odyssea, aby zabránil tomuto úteku z vojny. Ten súhlasil a na presvedčenie ostatných použil neobvyklý argument, pravdu. Chodil od kráľa ku kráľovi a vravel : „Si blázon! Nepatrí sa byť zbabelý, nesluší ti tvoj strach! Sadni si a rozkáž aj svojim chlapom aby si sadli!“ Tieto slová naozaj ostatných presvedčili a vtedy sa začal desiaty rok vojny.

Kapitola druhá – Jablko sváru

Jedného dňa sa v jaskyni kentaura Cheiróna slávila svadba morskej bohyne Thetidy a fthíjskeho kráľa Pélea. Na oslavu boli pozvaný i bohovia, ktorým sa podarilo zabrániť doručeniu pozvánky pre bohyňu sváru Eris, čiže sa celý večer mohli pokojne zabávať. Tá sa však na hostinu dostavila aj so zákernou pomstou. Priniesla jablko s nápisom „Tej najkrajšej!“ a hodila ho medzi Héru, Athénu a Afrodítu. Tie bez váhania siahli po jablku a nastala trápna situácia. Keďže Diovi sa nechcelo riešiť problém ich krásy, rozhodol sa, že najlepšie bude, keď sa ich zbaví. Rozkázal teda poslovi bohov Hermovi, aby odviedol bohyne na horu Ídu pri Tróji a jablko podal pastierovi Parisovi, ktorý mal spor rozhodnúť. Nebol to však obyčajný pastier, ale syn trójskeho kráľa Priama, ktorý nežil v Tróji z jednoduchého dôvodu. Ešte pred jeho narodením kráľovi vyveštili, že tento syn spôsobí pád Tróje.

Priamos sa ho teda zriekol. Hermés rozkaz splnil a teraz to zostalo iba na Parisovi. Po dlhých monológoch každej z bohýň podal jablko Afrodíte, ktorá mu sľúbila tú najkrajšiu manželku na svete, ktorou nepochybne bola manželka spartského kráľa Meneláa, Helena. O nejaký čas neskôr sa Paris dozvedel o svojom pôvode a vrátil sa do Tróje. Rýchlo sa vžil do úlohy kráľovho syna. Na návšteve spartského kráľa spoznal krásnu Helenu a problémy sa mohli začať. Odviedol si ju do Tróje a keď sa to Meneláos dozvedel, povolal mužov i všetkých spojencov a vybrali sa zničiť Tróju. Keďže si bol Paris svojej viny vedomý, navrhol Meneláovi, aby si spor vyriešili medzi sebou a nezaťahovali do toho celú armádu. Lenže po Meneláovom víťazstve nad Parisom nechceli ešte bohovia skončiť túto vojnu a tak sa postarali o to, aby porušením mierovej dohody zo strany Trójanov pokračovala. Agamemnón vydal rozkaz zaútočiť a Trója nemala inú možnosť, len sa brániť.

Kapitola tretia – Achilleov hnev

Čoskoro vypukol spor aj medzi samotnými Achájcami, a to medzi Achilleom a Agamemnónom. Príčinou bola žena. Achilleus zvíťazil v bitke pri mýsskych Thébach, odkiaľ priviedol i korisť. Spravodlivo si ju rozdelili všetci vodci. Agamemnónovi sa ušla, samozrejme, najkrajšia žena, ktorou bola Chrýseovna. Achilleus mal vo svojom stane Bríseovnu, ktorá pre neho nebola iba korisť, ale mal ju rád a ona jeho tiež. Jedného dňa prišiel do achájskeho tábora otec zajatej Chrýseovny, ktorý ponúkol Achájcom za jej vyslobodenie bohaté výkupné. Všetkým vojakom sa to pozdávalo, len Agamemnón nesúhlasil a vyhnal starého kňaza preč. Ten s veľkým smútkom i zlobou zároveň poprosil boha Apollóna : „Vyslyš ma, bezchybný strelec, ráč mi splniť prosbu: potrestaj Danajcov svojimi strelami za moje slzy!“ Apollón mu vyhovel. Deväť dní strielal po Achájcoch strely prinášajúce mor. Iba Achilleus bol odhodlaný povedať Agamemnónovi z očí do očí, že je to jeho vina a iba on môže túto skazu zastaviť. Musí vrátiť kňazovi jeho Chrýseovnu bez výkupného a aj s patričným ospravedlnením.

Vladyka mužov však nechcel zostať bez ženy vo svojom stane, a preto si za náhradu vybral Achilleovu Bríseovnu. Tento čin pošpinil Achilleovu česť, a preto odmietal bojovať, ba dokonca prial víťazstvo Tróji. Keďže Achilleus nebojoval, nemohli Achájci Tróju poraziť, no nemohli ani prehrať, pretože tak hovorila veštba : „Kým mocný Achilleus nebojuje, Trója nemôže padnúť, a statní Trójania nemôžu Achájcov zahnať.“ Achilleus požiadal svoju matku, aby sa u Dia prihovorila za svojho syna, nech Trójania dotiaľ zatláčajú Achájcov, dokiaľ sa Agamemnón Achilleovi neospravedlní a nevráti mu jeho Bríseovnu. Matka u Dia dobre pochodila. Zeus zoslal Agamemnónovi sen, v ktorom mu naznačil, že je tu vhodná chvíľa, aby Tróju dobyli. Veštec i vladyka mužov zabudli na veštbu, podľa ktorej bez Achilla nemohli Tróju poraziť a začala sa bitka. Bitka trvala celý deň, no ani jedna strana nezvíťazila. Nakoniec sa vojská rozišli, keďže už boli unavení i vyčerpaní z nerozhodnej bitky a dohodli sa, že pokračovať budú ďalší deň. Výsledkom strašnej bitky onoho dňa boli len mŕtvi.
Citáty:

A aj skutočná bojachtivosť a túžba po sláve sa prejavuje len u mužov živených Diom a ich najbližších druhov; radoví vojaci bojujú hlavne preto, že musia.

Hradby okolo mesta vybudovali na Diov rozkaz bohovia Poseidón a Apollón. Mohli ľudia zbúrať hradby postavené bohmi? Iba dva razy sa stalo, že trójske hradby padli. Prvý raz ich zbúral Diov syn Héraklés a druhý raz Zemetras Poseidón ( z hnevu, že nedostal za svoju prácu dohovorenú odmenu ). Keď Gréci pristáli v Tróade, aby sa o to pokúsili po tretí raz, hradby už opäť stáli. A boli také mocné a rozľahlé, že ich nemohli ani obkľúčiť.

„Ak by sme Trójanov sčítali a mužov achájskych rozdelili tak, aby tvorili desiatky a každá z achájskych desiatok mala mať jedného Trójana, čo by jej slúžil ako čašník – myslím, že mnohým Achájcom by sa veru neušiel čašník vôbec.“

Bohovia boli pôvodcami tejto vojny, rovnako ako všetkých vecí, ktorých príčinu ľudia nechápali: búrok a zemetrasení, morových epidémií, šťastných či nešťastných náhod. A keďže sa táto vojna začala z vôle bohov, bez ich vôle sa nemohla ani skončiť.

Urazená bohyňa sváru, ktorá na slávnosť nebola pozvaná, si vymyslela zákernú pomstu. Prišla na hostinu a medzi Héru, Athénu a Afrodítu hodila jablko s nápisom : „Tej najkrajšej!“. Keď bohyne zazreli nápis, automaticky siahli po jablku a každá si ho chcela vziať...Nevie sa už presne, ktorá z bohýň sa prvá obrátila na Dia, aby spor rozhodol. Isté je však to, že Zeus nemal ani najmenšiu chuť do celej záležitosti zasahovať...Potom mu zišla na um naozaj božská myšlienka; vzal jablko, podal ho poslovi bohov a prikázal mu, aby doviedol všetky tri bohyne na horu Ídu pri Tróji. Tam žije mládenec, ktorý ešte nepozná ženy, volá sa Paris a je pastier, ale nie hocaký: v skutočnosti je to syn trójskeho kráľa Priama...Hermés ho zastavil, predstavil mu bohyne a podal mu jablko. „Daj ho tej, ktorú uznáš za najkrajšiu! Je to príkaz Diov: máš byť sudcom v ich spore o prvenstvo v kráse!“...Každá sa začala tak vychvaľovať a ostatné dve haniť, že Paris si pomyslel niečo o celom ženskom pokolení a bol na najlepšej ceste dať jablko prvej koze zo svojho stáda. To by bolo však proti Diovej vôli a s najvyšším bohom je dobre byť zadobre...Héra mu ponúkla, že keď dá jablko jej, zabezpečí mu vládu nad celou Áziou; Athéna mu sľúbila vojenskú slávu a víťazstvo v každej vojne, Afrodíta najkrajšiu manželku...Podal jablko Afrodíte.