Adolf Hitler

Tento muž patrí bezo sporu k najväčším negatívnym géniom histórie. Práve on zavinil priam diabolským spôsobom smrť desiatkam miliónov vojakom a mnoho miliónom zajatcov a robotníkoch na nútených prácach a nepocítil nad tým nikdy ani štipku súcitu. Až do svojho tridsiateho roku patril Hitler k úplne bezvýznamným ľuďom. Nedokončil reálku, neurobil prijímacie skúšky na umeleckú akadémiu, potom žil ako príležitostný maliar a občas predával na uliciach pohľadnice, pričom trpel chronickým nedostatkom peňazí. V tomto neúspešnom čase sa v ňom začali rodiť antisemitské a nacionalistické idey.
V roku 1914 sa dobrovoľne prihlásil do bavorskej armády a bojoval v 1. svetovej vojne, kde si za odvahu vyslúžil dvojnásobný železný kríž, ale pre nedostatok takticko-veliteľské schopnosti to dotiahol len na slobodníka.

O päť rokov neskôr vstúpil do novozaloženej pravicovej radikálnej robotníckej strany v Mníchove, ktorá nemala ani len desať členov! V roku 1921, keď už mala niekoľko tisíc členov , sa stal jej vodcom, disponujúcim takmer neobmedzenou mocou. Strana už vtedy niesla smutne známe meno NSDAP, pod ktorým mala navždy vojsť do histórie .

Hitler je najparadoxnejšia osobnosť svetových dejín - pol života nikto a nič, pol života charizmatický vodca, hypnotizujúci masy a určujúci svetovú politiku. Tento „nevysvetliteľný zázrak“ jeho osobnosti bol dôvodom nekonečných povojnových pokusov o analýzu a vysvetlenie jeho charakteru. Preto na tomto mieste len tri aspekty, ktoré viedli Adolfa Hitlera k ťažkej psychickej patológii – silné komplexy z časti židovskej krvi, kolujúcej v jeho žilách, nevyrovnané detstvo a zlyhanie v škole, narušená sexualita a nikdy nerealizované otcovstvo. Pripomeňme ešte jednu jeho veľmi typickú vlastnosť, ktorá len zvýrazňuje silnú schizofréniu tohto muža- Hitler bol masovým demagógom a masovým rétorikom, bol človekom ,ktorého prítomnosť más tak isto hypnotizovala, ako masy hypnotizoval on, veľké davy ľudí prebúdzali jeho energiu. Jeho najbližší poradcovia však vedeli, že v prítomnosti len niekoľkých ľudí, prípadne len jedného, pôsobil neraz depresívne, roztržite, nekoncentrovane, ba dokonca pasívne. Počas celého svojho života nemal nijakého priateľa.

Začiatok roku 1923 sa stal vedúcou osobnosťou všetkých bavorských extrémne pravicových smerov a na jeseň toho istého roku sa pokúsil v spolupráci s generálom Ludendorffom, na čele svojich bitkárskych pouličných gárd , prinútiť mníchovským povstaním ríšsku vládu k odstúpeniu. Pokus o strhnutie moci sa mu však nepodaril a Hitler putoval na päť rokov do vezenia, ale už po pol roku bol opäť na slobode a mal oveľa silnejší politický vplyv ako predtým.

Hitler sa mohol dostať k moci len s tichým súhlasom konzervatívnych kruhov a bohatých priemyselníkov, ktorí boli naivne presvedčení, že ho môžu použiť pre svoje vlastné politické ciele – ako skvelí masový agitátor a nenapodobiteľný rétorik sa im zdal najvhodnejším mužom pre ich plány. Nič také sa však nestalo, práve naopak, Hitler majstrovsky použil a zneužil všetkých týchto ľudí pre realizáciu svojich šialených zámerov. Už za krátko rozbil celú opozíciu a parlament mu odhlasoval všetky, aj tie najdemokratickejšie zákony, ktoré len ďalej stabilizovali jeho moc – v tom ohľade sa stal moderným Cézarom, pretože bol prinajmenšom taký istý šikovným populistom ako on.

Hitler vybudoval znamenitý nástroj na totálne ovládnutie celého národa – bola ním dokonale fungujúca nacistická propaganda, na čele z jej hlavným iniciátorom, mimoriadne inteligentným Goebbelsom, opierajúc sa o antisemitizmus, antiliberalizmus, antimarxizmus a úspešné integrovanie vynikajúcich univerzalistických myšlienok veľkých mysliteľov.

Hitler si stabilizoval svoju moc tým, že odstránil veľkú nezamestnanosť / v tom čase bolo nezamestnaných šesť miliónov Nemcov /.

Keď „Vodca“ takto zosilnel vnútropoliticky, začal bez váhania plniť svoje veľkoimperátorské fantázie, ústiac do rozpútania 2. svetovej vojny. Najprv využil pasivitu Francúzov, porušil Versaillskú zmluvu, a v 1936 obsadil Porýnie. O dva roky neskôr anektoval Rakúsko, Európa však nepohla ani prstom. V rámci smutne známej Mníchovskej dohody z roku 1938, kedy Hitler rozbil Československo a okupoval Čechy a Moravu, si dokonca francúzsky a anglický premiér, Daladier a Chamberlain, vzájomne nadšene gratulovali, že zachránili Európu pred vojnou.

Hitler sa cíti istý, že Francúzsko a Anglicko mu nebudú robiť nijaké nepríjemnosti a roku 1939 uzatváral zo Stalinom dohodu o vzájomnom neútočení. O niekoľko dní neskôr napadne Poľsko, ktoré obsadí počas niekoľkých týždňov. Francúzsko a Anglicko, hoci sú partnermi Poľska nepohnú ani prstom.
V nasledujúcom roku dosiahne kancelár Hitler najväčšie úspechy svojej kariéry. Postupne obsadzuje Dánsko, Holandsko a Francúzsko. Na jar roku 1941 obsadí jeho armáda Grécko Juhosláviu a v septembri zákerne prepadne Sovietsky zväz. Od roku 1941 je Hitlerovská armáda aj v severnej Afrike. Po počiatočných úspechoch proti krajine sovietov – Nemci sa dostanú až k Moskve a Stalingradu – sa karta začína obracať po prvý raz v neprospech „Vodcu“. V decembri 1941 sa Hitler dopúšťa svojej najťažšej chyby, ktorá rozhodla o jeho zničujúcej porážke. Z úplne nevysvetliteľných príčin vypovedá vojnu USA., a to niekoľko dní po tom, ako Japonci zničili americký Pearl Harbor.

V roku 1942 dochádza k úplnému zníženiu v nemeckej 6. armády v obkľúčenom Stalingrade a od toho okamihu Hitler už len prehráva a stráca postupne všetko, čo dobyl. Aj v ňom nastáva veľká premena, stále viac a viac sa uťahuje. Kontakt z masami na ktorý kládol taký dôraz, ho už vôbec nezaujíma. Nepodniká viac žiadne návštevy bojísk a ani ťažko bombardovaných nemeckých miest, neabsolvoval takmer žiadne verejné vystúpenia – žije utiahnuto takmer výlučne už len vo svojom hlavnom veliteľskom stane.

Tam však vládne aj naďalej železnou rukou, absolutisticky a nekompromisne, a dosadzuje a zosadzuje generálov ako na bežiacom páse. Všetky dôležité vojenské rozhodnutia vykonáva len sám. Často vydáva príkazy, ktoré postrádajú akúkoľvek strategicko-taktickú logiku. Hitler akoby zmeravel a stuhol vo svojej podivnej tvrdohlavosti. Opustila ho celá genialita, stal sa nepružný, bez akejkoľvek fantázie. Nemecko musí bojovať na dvoch frontoch – od apríla 1943 otvorila západná aliancia druhý front v Taliansku a v júni 1944 začala jej invázia vo Francúzku.

Hitler síce ešte bojuje, ale už nie o víťazstvo, ale len o čas – čo je naozaj pozoruhodné, veď predtým čas na nič nepotreboval, viedol bleskurýchle vojny, načo mu je teraz čas? V podstate mal pred očami len dva ciele – vládu Nemecka nad celou Európou, a genocídu židovskej rasy.

Prvý ciel mu nevyšiel a tak koncentroval celú svoju energiu už len na druhý. V roku 1942 nariadil „Endlosung der Judenfrage“ – Konečné riešenie židovskej otázky: v nemeckom jazyku bola vždy dosiahnutá schopnosť vedieť sa „vznešene“ vyjadrovať aj o tých najsadistickejších, najcinickejších a najbrutálnejších aktivitách spervertovanej časti nemeckej duše.

V čase, keď tisícky nemeckých vojakov márne vylievali svoju krv, prichádzali denne do koncentračných táborov vlaky zo židovskými zajatcami, kde ich Hitlerovi kati poslušne likvidovali. Ani tento ciel však Hitler nedosiahol a keď pri dobití Berlína 30. 4. 1945 vyhasil napokon aj svoj vlastný život. Svoj vlastný život ukončil samovraždou, ktorá bola nakoniec len logickým dôsledkom jeho vzťahu k životu, ktorý sa manifestoval tým, že pri osobných neúspechoch prejavoval vždy tieto tendencie. Tento svet opustil najväčší zločinec všetkých čias a najväčší nepriateľ Židov.

Židovský národ prežil svoj najosudovejší masaker a jeho tragédia a mučeníctvo ostanú pre celé ľudstvo navždy výstražným mementom.

Citát pred vojnou: „Germánska rasa je vyvolená bohom, aby vládla ostatným.“

Citát z konca vojny: „Ak nemecký národ prehrá vojnu, tak sa preukázal ako slabší, a preto si nezaslúži žiť ďalej, nech je preto celkom vykynožený.“