Narodenie: 5. jún 1883, Cambridge, Anglicko
Úmrtie: 21. apríl 1946, Firle, Anglicko

John Maynard Keynes, prvý barón Keynes z Tiltonu bol anglický ekonóm, ktorý položil základy ekonomickej školy myslenia nazývanej keynesianizmus. Jeho radikálne myšlienky mali zásadný vplyv na modernú ekonomickú a politickú teóriu. Je známy predovšetkým ako zastánca vládnej politiky zásahov, podľa ktorej má vláda uskutočňovať fiškálne a monetárne zásahy do ekonomiky tak, aby zmiernila nepriaznivé dopady ekonomických výkyvov (recesií, depresií a konjunktúr). Často je považovaný za zakladateľa modernej makroekonómie.

Život
Vzdelanie
John Maynard Keynes bol synom Johna Nevillea Keynesa, ktorý prednášal ekonómiu na Univerzite v Cambridge, a Florence Ady Brownovej, úspešnej spisovateľky a sociálnej reformistky. Keynesovi sa dostalo kvalitného vzdelania na elitnej škole v Etone, kde prejavil talent takmer vo všetkých oblastiach svojich širokých záujmov. Jeho schopnosti boli pozoruhodné už len pre ich rozmanitosť. Vstúpil do King's College v Cambridge, kde vyštudoval matematiku (titul získal v roku 1905). Jeho záujem o politiku ho však priviedol k ekonómii a tak zostal v Cambridge ešte ďalší rok. Jeho učiteľmi ekonómie boli velikáni tejto vedy - Arthur Cecil Pigou a Alfred Marshall.

Kariéra
Keynes svoju dizertáciu v Cambridge odsunul na neskôr a rozhodol sa nájsť si zamestnanie. Dostal miesto vo vtedajšej britskej správe Indie (India Office). Práca tam bola naozaj nenáročná, Keynes, ako sám poznamenal, delil svoj pracovný čas medzi čítanie novín a vybavovanie osobnej korešpondencie. Ďalej teda pokračoval v písaní dizertačnej práce, ktorá však nebola prijatá, a teda jeho celoživotné spojenie s Cambridge ešte nebolo zaručené. Napriek tomu prijal docentúru v odbore ekonómie financovanú osobne Alfredom Marshallom a z tejto pozície si začal budovať svoje renomé ekonóma.

Čoskoro bol vymenovaný do Royal Commission on Indian Currency and Finance (Kráľovskej komisie pre indickú menu a financie), kde predviedol značné nadanie pri uplatňovaní ekonomickej teórie v praktických problémoch, hlavne v probelmatike meny a úverov. Tento talent našiel uplatnenie po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď bol Keynes v rokoch 1915 až 1919 poverený prácou poradcu britského ministerstva financií pre finančné a ekonomické otázky. Okrem iného počas vojny navrhoval úverové podmienky medzi Britániou a jej spojencami na kontinente a nákup vzácnych mien. Práve v týchto menových transakciách sa stal legendárnym a to napokon viedlo k jeho účasti na versailleskej mierovej konferencii v roku 1919, kde zastával úlohu finančného zástpucu ministerstva financií. Pod vplyvom tejto konferencie napísal a ešte v tom istom roku publikoval knihu The Economic Consequences of the Peace (po slovensky Ekonomické dôsledky mieru) a v roku 1922 sa k téme vrátil v knihe A Revision of the Treaty (po slovensky Revízia zmluvy). V oboch textoch Keynes poukázal na to, že vojnové reparácie, ktoré bolo Nemecko po porážke v prvej svetovej vojne nútené splácať, boli príliš veľké a vyjadril obavu, že ich splácanie zruinuje nemeckú ekonomiku. Tieto predpovede sa potvrdili, keď sa v roku 1923 objavila hyperinflácia a nastal kolaps nemeckého hospodárstva, pričom iba malá časť reparácií bola vôbec niekedy zaplatená.

V roku 1920 Keynes publikoval svoje Treatise on Probability (po slovensky Pojednanie o pravdepodobnosti), čím významne prispel k filozofickému a matematickému podopretiu teórie pravdepodobnosti. Deflačnú politiku uskutočňovanú v 20. rokoch 20. storočia napadol v diele A Tract on Monetary Reform (po slovensky Úvaha o menovej reforme , 1923), podľa ktorého by krajiny mali sledovať cieľ stability domácej cenovej hladiny a uplatňovať pružné menové kurzy. Dvojzväzkové Treatise on Money (Pojednanie o peniazoch) z roku 1930 prináša Keynesov koncept takzvanej wickselliánskej teórie úverového cyklu.

Najvýznamnejším Keynesovým dielom bola The General Theory of Employment, Interest and Money (po slovensky Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí) publikovaná v roku 1936. Znamenala zásadný obrat v ekonómii, pretože napadla vtedajšiu ekonomickú paradigmu. Teória je založená na myšlienke, že kľúčovou veličinou v ekonomike je agregátny dopyt. Pomocou neho je možné vysvetliť výkyvy v celkovej úrovni ekonomickej aktivity, ktoré boli pozorované napríklad počas Veľkej depresie. Celkový dôchodok spoločnosti sa delí medzi spotrebu a investície. Ak v ekonomike existuje nezamestnanosť a nevyužité výrobné kapacity, jedinou cestou, ako zvýšiť zamestnanosť a celkový dôchodok je zvýšenie výdavkov či už na spotrebu alebo na investície. Pre zvýšenie výdavkov na investície je potrebné znížiť úroveň úrokových sadzieb. Celkový objem úspor v spoločnosti je závislý od celkových príjmov, takže zvýšenie celkových úspor možno dosiahnuť dokonca aj pri poklese úrokových sadzieb. Kniha jednoznačne propaguje aktívne zásahy vlády do hospodárstva, ktorými sa má v obdobiach vysokej nezamestnanosti stimulovať dopyt – napríklad prostredníctvom výdavkov na verejné práce. Často je táto kniha považovaná za základ modernej makroekonómie. V praxi výrazne ovlpyvnila napríklad podobu Rooseveltovho Nového údelu (New Deal).

V roku 1942 bol Keynes ako známy ekonóm povýšený do šľachtického stavu s titulom barón Keynes z Tiltonu. Počas druhej svetovej vojny v práci nazvanej How to pay for the war (po slovensky Ako zaplatiť vojnu) Keynes argumentoval, že vojnové snaženie by malo byť z veľkej časti financované vyšším zdanením namiesto vytvárania rozpočtového deficitu, tak by bolo možné vyhnúť sa inflácii. Keď víťazstvo spojencov začalo vyzerať reálne, Keynes sa ako šéf britskej delegácie a predseda komisie Svetovej banky vo veľkej miere angažoval vo vyjednávaní povojnového usporiadania, ktoré vyvrcholilo konferenciou v Bretton Woods. Výsledkom rozhovorov bol napokon Bretton Woodsky systém. Keynesov radikálny plán týkajúci sa medzinárodnej clearingovej únie počítal s vytvorením dôkladného systému riadenia mien, vrátane centrálnej banky zodpovednej za spoločnú svetovú menovú jednotku. Väčšia vyjednávacia sila na strane USA však spôsobila, že napokon bol schválený menej radikálny plán navrhnutý Harrym Dexterom Whiteom.
Keynes zhromaždil súbor portrétov významných osobností ekonómie v diele Essays in Biography. Jeho snahy ovplyviť rozhodovanie kompetentných počas Veľkej depresie sú zhrnuté v zbierke esejí nazvanej Essays in Persuasion. Od roku 1912 bol Keynes aj šéfredaktorom periodika Economical Journal.

Investovanie
Keynes nebol len teoretikom, ale aj nadaným praktikom. Dokazujú to jeho úspechy pri vedení investičného fondu, ktorý spravoval v mene cambridgeskej King's College. Od roku 1928 do roku 1945 tento fond vykazoval vysoký priemerný rast 13,2% aj napriek vážnemu úderu počas Veľkého krachu v roku 1929 a nasledujúcej depresii, zatiaľ čo trh v Spojenom kráľovstve v tomto období vykazoval priemerný ročný pokles 0,5%.

V zásade Keynesov prístup k investovaniu možno zhrnúť do nasledujúcich troch bodov:
1.Dôkladný výber niekoľkých investícií, ktorých cena je nízka v pomere k ich očakávanej súčasnej či budúcej hodnote v nasledujúcich rokoch a vo vzťahu k alternatívnym investíciám v danom okamihu.
2.Vytrvalé držanie týchto rozsiahlych jednotiek za každých okolností, možno aj po niekoľo rokov, až kým neprinesú očakávaný úžitok alebo kým nie je úplne zrejmé, že ich nákup bol zlým rozhodnutím.
3.Vyvážená investičná pozícia, tj. investovať po menších častiach a pokiaľ možno do odvetví s protichodným rizikom, takže namiesto jednej veľkej investície nesúcej riziko bude pôsobiť celá škála rizík, žiadne však neohrozí celý objem investícií. Napríklad je vhodné časť investícií držať v zlate a inú časť vo forme akcií, pretože sa tieto investičné nástroje počas výkyvov ekonomiky zvyknú správať opačne.
Keynes bolo toho názoru, že nemožno znižovať riziko investícií jednoduchým rozdelením zdrojov do primnohých podnikov, o ktorých toho veľa nevieme a nemáme žiadny zvláštny dôvod im dôverovať. Znalosti a skúsenosti jednotlivca sú obmedzené a len zriedka existuje v danom okamihu viac než dva či tri podniky, do ktorých môže jednotlivec osobne vkladať dôveru.

Keynesova rada pre investičné špekulovanie je nadčasová:
Investovanie je nesmierne nudné a nadmieru náročné pre každého, kto nemá inštinkt hazardného hráča; ten, kto taký inštinkt má, však musí za tieto sklony platiť primeranú daň.

V otázke investovania kapitálu Keynes zastával názor, že dobre spravované priemyselné podniky spravidla nerozdeľujú akcionárom celý objem vytvoreného zisku. V úspešných rokoch, ak už nie vo všetkých rokoch, si časť zisku ponechávajú a vkladajú ho späť do podnikania. Týmto spôsobom pôsobí prvok spoločného záujmu v prospech rozumného investovania do priemyslu.