Životopis
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, sa narodil l7. 5. l860 v Jasenovej na Orave. Do ľudovej školy začal chodiť v roku l868 vo svojom rodisku, v roku l87l odišiel z Jasenovej do prvej triedy slovenského evanielického veľgymnázia v Revúcej. Navštevoval ho tri roky, teda až do zatvorenia. (Rektorom gymnázia bol Samuel Ormis. Bencúr sa stravoval za polovičný poplatok ako chudobný žiak v gymnaziálnom alumneu. Z učebných predmetov vynikal hlavne v matematike.) Keď v auguste l874 vláda zatvorila slovenské gymnázium v Revúcej, pokračoval Bencúr v štúdiách (IV. trieda) na slovenskom gymnáziu v Turčianskom Sv. Martine. Štvrtú triedu dokončil napokon na gymnáziu v Banskej Bystrici. Nasledujúce tri roky študoval za učiteľa v Kláštore pod Znievom. Keď v júni l878 úspešne ukončil štúdium na učiteľskej preparandii, chcel ďalej – ako sám udáva – pokračovať na “vyššej preparandii v Pešti “ (pre prípravu učiteľov meštianskych škôl), ale pre nedostatok financií sa tohto svojho úmyslu vzdal.
Začal vyučovať na ľudovej škole v Jasenovej a súčasne vykonával aj funkciu kantora a s ňou spojené povinnosti. Bencúr, podľa spomienok svojich žiakov, bol prísnym učiteľom. Svoje povolanie bral veľmi vážne. Vyučoval šesť rokov. Popri tom urobil na gymnáziu v Kežmarku skúšky z učiva 5., 6. a 7. triedy. Z tohto obdobia pochádzajú aj jeho prvé literárne práce. V roku l885 zmaturoval Kukučín na gymnáziu v Šoproni a hoci pôvodne plánoval študovať na teologickej fakulte v Prešporku, znepáčilo sa mu maďarónske a protislovenské ovzdušie na tamojších školách, a tak odchádza do Prahy, aby tu študoval medicínu. Tu pokračuje v tvorbe a intenzívne sa zúčastňuje na činnosti slovenského akademického spolku Detvan.
V roku l893 štúdiá ukončí a hoci pomýšľa usadiť sa na Slovensku, tunajšie pomery ho odrádzajú, a keď sa mu naskytne príležitosť pracovať v Selciach na Brači, využije ju. Počas pôsobenia v Dalmácii sa dvakrát pokúša vrátiť sa definitívne na Slovensko, ale napokon znechutený intrigami a netaktnými listami vzdáva sa návratu do vlasti, hoci sa od Škultétyho dozvedá aj o ďalších uprázdnených lekárskych miestach. Ožení sa s Pericou Didolićovou, dcérou svojho priateľa a priaznivca. V roku 1906 sa vzdáva miesta obecného lekára v Selciach a nasledujúci rok odchádza s manželkou do Južnej Ameriky. Natrvalo sa usadí v Chile v meste Punta Arenas ako lekár medzi tamojšími početnými juhoslovanskými vysťahovalcami, kde je veľmi obľúbený, lebo lieči nezištne, chudobných celkom bezplatne. Za l. svetovej vojny úplne stráca kontakt so Slovenskom.
Po vzniku Československa opäť začína hľadať možnosti styku s vlasťou a pomýšľa na návrat. Chce tak urobiť čím skôr, ale bráni mu v tom hospodárska kríza v Chile a v Argentíne, ktorá mu znemožňuje dať si do poriadku osobné a majetkové záležitosti. Informuje sa u Škultétyho, či sa na Slovensku dá vyžiť z malej lekárskej praxe a z literárnej práce. Chcel by sa usadiť v Martine. V rokoch l922 – l927 viackrát navštívil Slovensko a Prahu. V roku l925 cestoval ešte raz so ženou do Južnej Ameriky usporiadať si tu osobné a majetkové záležitosti. Po tejto ceste jeho žena ťažko ochorela, preto sa usadil v tichých kupeľoch Lipik. V roku l928 vážne ochorel (zápal pľúc) a 21. mája v nemocnici v Pakraci pri Lipiku zomrel. Pochovali ho do provizórnej hrobky na záhrebskom cintoríne, no ešte v októbri toho istého roku boli jeho telesné pozostatky prevezené na Slovensko, kde boli 29.októbra slávnostne pochované na cintoríne v Turčianskom Sv. Martine. Jeho literárne dielo patrí svojím rozsahom, ideovou koncepciou a estetickou úrovňou k najvýznamnejším umeleckým činom v slovenskej literatúre vôbec.
LITERÁRNA TVORBA:
Je rozsiahla, predstavuje najzávažnejšie hodnoty slovenskej prózy, prevažujú dedinské, menej študentské alebo pražské motívy, veľa námetov čerpá z Dalmácie i zo života chorvátskych vysťahovalcov v Južnej Amerike. Po r. 1918 sa venoval i historickým témam. Aj po žánrovej stránke je jeho dielo bohaté - písal črty, poviedky, novely, spoločenský román, historické romány, cestopisné črty, divadelné hry, literárno-kritické články a fejtóny. Jeho tvorbu delíme podľa miesta pobytu: 1. Práce zo Slovenska - počas učiteľovania v Jaseňovej píše krátke prózy z ľudového prostredia. Dôraz kladie na psychologickú a charakterovú kresbu postáv, na humorné ladenie s využitím slovnej a situačnej komiky: Z teplého hniezda, Veľkou lyžicou, Na Ondreja, Hony, Dedinský jarmok, Na jarmok… Rysavá jalovica.
Pri kompozícii používa autor tradičnú schému: expozíciu - kolíziu - peripetiu - katastrofu- záver. 2. Literárne diela z čias pražského štúdia - venuje sa ešte dedine, tiež problematike zemianstva. Už nie sú humorne ladené, venuje sa viac sociálnym otázkam, všíma si ľudí žijúcich na okraji spoločnosti: Na obecnom salaši, O Michale, Z našej hradskej, Pred skúškou, spomienkové prózy na školské roky Úvod k vakáciam, Vianočné oblátky, Mladé letá - opisuje študentské roky v Revúcej. K vrcholným poviedkam tohto obdobia patria: Neprebudený - patrí k najtragickejšej próze. Autor sa tu prejavuje ako vynikajúci psychológ. Táto poviedka je jednou z mála Kukučínových próz, ktorá sa končí tragédiou, hoci tlmenou poznaním, že pre Ondráša je smrť vykúpením. V prenikavom psychologickom obraze hlavnej postavy cítiť hĺbku autorovho ľudského i spoločenského.
Dies irae (Dni hnevu) - historickým pozadím pre tematickú i dejovú líniu je cholerová epidémia z r. 1874. Poukazuje na to, že peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a ovplyvňujú myslenie i konanie ľudí. rodinou a je schopný nakoniec vnútornej obrody. Poviedka sa končí harmonickým záverom, umožňujúcim spisovateľovi uplatniť mravné hľadisko. Keď báčik z Chochoľova umrie - v tejto poviedke zobrazuje zemianstvo. Na rozdiel od Vajanského i Šoltésovej bol autor presvedčený o duchovnom i hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národa, národného života. Autor sa prejaví ako majster paradoxov pri zobrazovaní upadajúceho zemianstva, ale aj pri náčrte rodiaceho sa nového typu kapitalistického podnikavca.
Ďalšie významné poviedky: Na podkonickom bále, Zakáša - darmo je, Mišo, Do školy, Zápisky zo smutného domu 3. Tvorba z bračského prostredia - tu napísal niekoľko krátkych próz, cestopisných prác, román Dom v stráni. V poviedke Mišo II je etickým zámerom, otázka ľudského šťastia, povinnosť a sebaobetovanie. Dom v stráni - dvojzväzkový román, vrcholné dielo z bračského prostredia, autor rozvíja námet z prostredia dalmatínskej dediny, no možno v ňom postrehnúť aj obraz pomerov na slovenskej dedine z konca 19. storočia. V popredí záujmu autora je problém lásky na podklade majetkových a triednych rozdielností, zasadený do životného príbehu dvoch rodín Konflikt románu autor už nerieši harmonicky. Cestopisné črty: V Dalmácii a na Čiernej Hore, Rijeka - Rohič - Záhreb, Prechádzka po Patagónii, Dojmy z Francúzska 4. Tvorba po r. 1918 - román Mať volá - opisuje život chorvátskych vysťahovalcov v čílskom meste Punta Arenas. Zamýšľa sa nad príčinami vysťahovalectva, nad zmyslom peňazí, pričom k lepším časom spája s mravnou odrodou ľudských vzťahov. Celým románom preniká silná túžba po domove. Historické romány: Lukáš Blahosej Krasoň - vracia sa do rokov uzákonenia spisovnej slovenčiny, keď sa obidva práve sa formujúce národy, český a slovenský, ocitli pred riešením vzájomných vzťahov Bohumil Valizlosť Zábor - ukázal štúrovcov v drobnej práci za kultúrne, mravné, hospodárske a politické povznesenie slovenského národa. Historické novely : Košútky, Klbká - zobrazujú boj slovenských dobrovoľníkov v rokoch 1848-1849. Historický próza : Rozmarínový mládnik - opisuje časy Bachovho absolutizmu. V skutočnosti jeho tvorba je veľmi rozsiahla a môžeme sa znej presvedčiť, že naozaj robil všetko pre blaho slovenského národa a písal až do svojej smrti.
