Alexander Sergejevič Puškin

(6.6. 1799 - 10.2.1837)
Alexander Sergejevič Puškin bol jeden z najväčších ruských básnikov. Okrem toho aj skvelým prozaikom, dramatikom, kritikom, publicistom i historikom. Inicioval vydávanie ruských časopisov ako Literárne noviny a Súčastník.

Narodil sa v Moskve 6. júna 1799 ako druhé dieťa ruského šľachtica Sergeja Ľvovičova a Anny Osipovnej, ktorá bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Mal staršiu sestru Alexandru a mladšieho brata Leva. Umenie mal jednoducho v krvi- jeho strýc Vasilij Puškin bol známym básnikom i samotný Alexander Puškin miloval knihy odmalička.

V roku 1811 nastúpil na práve otvorené lýceum v cisárskom Sele, ktoré bolo považované za prestížne učilište pre budúcu ruskú elitu. So slobodomyseľnou atmosférou, ktorá tu panovala, sa začína rozvíjať jeho básnický talent – ovplyvnený vlasteneckou vojnou v 1812 napísal okolo 120 básní a publikovať začal o dva roky neskôr. Po maturite v roku 1817 opúšťa lýceum a nastupuje na ministerstvo zahraničných vecí v Petrohrade a tam pracuje až do 1820.

Bol to demokrat a odporca nevoľníctva, člen spolkov Zelená Lampa a Arzamas. Toto obdobie okolo roku 1820 sa pokladá za jeho prvé tvorivé obdobie, keďže napísal veľa básní so sociálnymi motívmi. Najväčší ohlas mali básne ako Sloboda (Voľnosť, 1817), K Čaadajevovi (K Čaadajevu, 1818), kde vyjadril program mladej generácie, Dedina (Derevňa, 1819) a jeho vrcholné dielo, rozprávkový epos, Ruslan a Ľudmila (1817-1820).

Roku 1820 musel ale kôli básňam opustiť Petrohrad a vydáva sa na cestu do južného Ruska, kde ako vyhnanec spoznáva Kaukaz a Krym. Nakoniec do roku 1813 žil v Kišiňove, kde sa spoznal s niektorými budúcimi dekabristami, a následne ho premiestnili do Odysey, odkiaľ ho však poslali na rodný statok v Michajlovskoje pre nezhody s tamojším grófom Voroncovom. Práve v tomto období vznikli poémy ako Kaukazský zajatec (Kavkazskij plennik, 1821), Bachčisarajska fontána (Bachčisarajskij fontan, 1823) či Cigáni (Cygane, 1824) a začal písať svoje vrcholné dielo Eugen Onegin. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov a žartovnú poému Gróf Nulin (Graf Nulin).

V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie, ktorého sa však Puškin nezúčastní. Po porážke dekabristov udelí cár Nikolaj I. Puškinovi milosť a dovoľuje mu žiť v Moskve pod policajným dohľadom, ktorý mu kontroluje spisy a korešpondenciu. V tejto dobre pracuje ako cárov osobný cenzor. Cár okrem toho odmietol Puškinovu stať O ľudovej výchove, kde sa snažil pomôcť svojím priateľom- uväzneným a vyhnaným dekabristom a taktiež nedovolil vydať Borisa Godunova.

V roku 1827 dostal povolenie presťahovať sa do Petrohradu, kde začal písať román o svojom pradedovi s názvom Černoch Petra Veľkého (Arap Petra Velikogo), ktorý ale nedokončil. Ďalej vyšla poéma Poltava, v ktorej vyjadril obdiv Petrovi Veľkému.

O rok neskôr, v 1830, požiadal o ruku petrohradskú krásavicu, osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú a následne odcestoval na jej statok do Boldino aby vyriešil finančné problémy. Avšak v Rusku vypukla cholera a tak bol Puškin nútený čakať v Boldine niekoľko mesiacov. Tu nastáva povestná „boldinská jeseň“ , čiže obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem asi 30 lyrických básní písal aj poviedky, 4 malé tragédie Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru a hlavne už dokončený veršovaný román Eugen Onegin (Jevgenij Onegin, 1823 - 1831).

Vo februári 1831 sa definitívne presťahoval do Petrohradu a opäť začal pracovať ako úradník a študoval v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Na ďalší rok sa stáva otcom- narodila sa mu dcéra Mária, neskôr Natália a potom dvaja synovia Alexander a Grirorij.

O dva roky neskôr udelil Puškinovi cár najnižšiu dvorskú hodnosť kamerjunkera, aby sa jeho žena, ktorej sa otvorene dvoril, mohla zúčastniť najelitnejšich dvorských plesov. Neskôr Puškin odišiel na Ural zbierať materiály o Pugačevovej vzbure a napísal novelu Piková dáma a vrcholnú poému Medený jazdec. Po roku 1835 prežíva osobnú ale aj tvorivú krízu a posledné väčšie dielo, ktoré dokončil je Kapitánova dcéra.

Medzitým jeho žene dvorí Georges d´Anthés, devätnásťročný francúzsky barón, adoptívny syn holandského vyslanca a Puškin zaslepený žiarlivosťou a intrigami, vyprovokoval s ním súboj a dva dni po boji, v ktorom bol smrteľne zranený, umiera. Pochovaný bol pod policajným dohľadom a bez účasti širšej verejnosti na cintoríne Sviatogorského kláštora, ale jeho tvorba ovplyvňovala básnikov po celé stáročia.

Alexander Sergejevič Puškin bol zakladateľom modernej ruskej prózy a jednoznačne jeden z najväčších básnikov akých kedy ruská zem zrodila.

Eugen Onegin
(Jevgenij Onegin, 1823 - 1831)
Je to vrcholné dielo ruského básnika, ktoré je písané vo veršoch a použil tzv. „oneginovsku strofu“, ktorá sa skladá zo 14 veršov. Autor v románe opisuje obraz ruského život v 1. polovici 19. storoćia prostredníctvom hlavného predstaviteľa Eugena Onegina, ktorý trávi veľa času na plesoch a po smrti otca odchádza na vidiek, na usadlosť, ktorú po ňom zdedil. Žije veľmi samotárskym spôsobom života až kým sa nezoznámi s básnikom Vladimírom Lenským, s ktorým vedie rôzne literárne a filozofické debaty. Neskôr sa vydávajú za Vladimírovou snúbenicou Oľgou na vidiek, kde sa doňho zamiluje jej sestra Tatiana, ale Eugen ju chladnokrvne odmieta. Aby sa rozptýlil, dvorí Oľge a Vladimír sa pokúsi zachrániť česť ľahkomyseľnej Oľgy, ale v súboji umiera. Po jeho smrti sa Onegin vydal na púť Rusom, ale nakoniec sa vrátil do Petrohradu, kde sa opäť stretol s Tatianou, ktorej vyznal lásku, ale ona ho odmietla, hoci ho stále milovala.

V tomto krátkom obsahu si môžeme dobre všimnúť typ tzv. “zbytočného človeka“ , ktorý nemá žiadne ciele ani spoločenské využitie a všetky jeho snahy sú márne a vedú k osamelosti a uzavretosti, hoci to bol pôvodne vzdelaný a nadaný človek. Bohužiaľ však pochádza z takého spoločenského prostredia, ktoré mu neumožňuje tieto prednosti, pretože jeho spoločenská vrstva je viac-menej nefunkčná a má zdeformovaný pohľad na život. Ako protiklad k tejto „zbytočnej“ postave vytvoril autor postavu Tatiany- ušľachtilej, citlivej a do snov ponorenej mladej ženy, ktorá je zväzovaná spoločenskými zvyklosťami a názormi.

Toto dielo je dokonalou ukážkou štylistických a lexikálnych možností ruského jazyka, ktoré dodávajú dielu osobitosť a nie nadarmo je považované za také výnimočné.

Kapitánová dcéra
(Kapitanskaja dočka, 1836)
Dej románu sa odohráva v Rusku, v 18. storočí a je písaný formou zápiskov hlavnej postavy- Petra Andrejiviča Griňova. Tento mládenec odišiel k vojakom do Belogorskej pevnosti, kde sa zaľúbil do Maše, dcéry jeho kapitána. Jedného dňa bola ale pevnosť napadnutá Pugačovom a kapitán bol aj so svojou manželkou popravený a ako nový kapitán bol zvolený Švabrina. Medzitým zajali aj Griňova, ale keďže sa poznal s Pugačovom osobne, tak ho pustili na slobodu a išiel slúžiť Orenburgu. Švabin zatiaľ nútil Mašu aby si ho vzala, ale ona nechcela, lebo ľúbila Griňova, a ten keď sa dozvedel čo sa deje vybral sa Maši napomoc. Cestou ho však zajali pugačovoci vojaci a odniesli k ich vodcovi a tak im vyrozprával, čo sa stalo a s Pugačvovou pomocou vyslobodili Mašu a Švabrina potrestali. Keď ale cárove vojská zvíaťazili nad Pugačovými, Švabrin udal Griňova a hrozil mu trest smrti. Maša poprosila cárovnú o milosť, ktorú jej snúbenec nakoniec dostal a tak sa mohli vziať.

Umelecky je toto dielo cenené najme pre jeho prísnu objektívnosť, autor sa totiž stotožňuje s hlavnou postavou a tak napísal tento román v tzv. „ja-fome“ , čiže v 1. osobe jednotného čísla. No zčasti je dosť „cítiť“ aj Puškinov hodnotiaci postoj k daným udalostiam, najme v častiach s Griňovom, Švabrinom a Pugačovom. Cez hlavnú postavu zobrazuje mravy luďi vtedajšej spoločnosti i úzkosť či kladný, záporný náboj vo vzťahoh. Kapitánova dcéra je jeho posledná dokončená epická skladba, ktorá by sa dala nazvať aj neveľkou novelou než románom, ale každopádne sa na ňu dôkladne pripravoval. Celé jeho úsilie napokon uzatvára útla knižka, ktorá sa stala základom ruskej historickej prózy.