Narodil sa 12. decembra 1918 v Ponikach v ucitelskej rodine. Zakladnu skolu vychodil v rodisku. Prve tri triedy gymnazia navstevoval vo Zvolene, dalsie v Banskej Bystrici, kde roku 1938 aj zmaturoval. Potom studoval slovencinu a nemcinu na FF UK v Bratislave. Roku 1942 nastupil vojensku prezencnu sluzbu. Zaciatkom roku 1944 bol odveleny na taliansky front, kde sa ilegalne zucastnil protifasistickeho odboja. Po skonceni vojny tri roky pracoval v redakcii Narodnej obrody, potom bol dva roky dopisovatelom CTK v Rime. Po navrate (1950) kratko pracoval na Zvaze slovenskych spisovatelov. Potom nastupil do vydavatelstva Slovensky spisovatel, kde posobil vo funkciach redaktora, sefredaktora a riaditela cele dve desatrocia. Po politicky motivovanej kritike cinnosti vydavatelstva roku 1970 odstupil z funkcie riaditela a stal sa profesionalnym spisovatelom.

Prve basne casopisecky publikoval uz ako gymnazista. Knizne debutoval hned po maturite zbierkou vlasteneckej lyriky Srdcia na mozaike (1938), v ktorej vyslovil svoje obavy z nastupu fasizmu v Europe a jeho moznych dosledkov. Vo vojnovych rokoch sa stal jednym z najaktivnejsich prislusnikov slovenskej nadrealistickej skupiny. V doslednych intenciach tejto poetiky vyslovil svoj protivojnovy protest i obavy z vyvoja spolocnosti v povojnovych rokoch v basnickych zbierkach Zvieratnik (1941), Stigmatizovany vek (1944), Pecat plnych amfor (1944), Pavuk putnik (1946) a Dobry den, pan Villon (1947). V epickej skladbe Mec a vavrin (1948) sa pokusil najst paralelu medzi ozbrojenym vystupenim slovenskeho ludu v rokoch 18481849 a Slovenskym narodnym povstanim. Basnickou konfrontaciou prezitej skusenosti a nastupujucej skutocnosti v novych spolocenskopolitickych podmienkach sa vyznacuju zbierky Cesta (1952), Aka to vona (1954) a Navsteva (1955). V dalsich basnickych zbierkach Po mne ini (1957), Ikar vecne zivy, Zazracny triezvy korab (obe 1960) a Osmelenie do dna (1962) nastolil mnohe zavazne mravne problemy vtedajsej spolocnosti. Ine poeticke ladenie i postupy, v ktorych nachadzame ozvenu nadrealizmu, ma zbierka Romanca o Esmeralde (1962). Lubostne motivy, ktore su pritomne v celej basnickej tvorbe S. Zaryho, sa stali dominantnymi v zbierke Dvanastkrat zena (1964).